27.07.2020

Košické sídliskové cintoríny II.

V minulom diely nášho seriálu sme sa pozreli na košické sídliskové cintoríny v Barci, Šebastovciach, Poľove, Kavečanoch, Ťahanovciach, Košickej Novej Vsi, vo Vyšnom Opátskom a v Myslave. Tentoraz si priblížime ďalšie pohrebiská v okrajových mestských častiach Krásna, Sídlisko Ťahanovce, Lorinčík a Šaca.

Cintorín v mestskej časti Krásna
V Krásnej sa pochovávalo prinajmenšom od 12. storočia, keď tu existoval benediktínsky kláštor, po prvý raz spomenutý v písomnosti z roku 1143. Územie tejto mestskej časti pôvodne tvorili dve dediny – Abaszéplak a Széplakapáti, ktoré splynuli až po druhej svetovej vojne. Ku Košiciam však bola Krásna pričlenená ešte neskôr, v roku 1976. Miestny cintorín je rozľahlý, vcelku upravený a vzhľadom na možnosť požičať si plastové krhly na vodu a metličky so smetníkom zo skrinky na náradie, nezvyčajne ústretový.

Súčasťou krásňanského cintorína je kalvínska časť, ktorú možno spoznať podľa znaku kalicha na náhrobných kameňoch, ako aj židovská sekcia situovaná v blízkosti „Domu nádeje“. Azda najväčšou zaujímavosťou pohrebiska je zrekonštruovaná šľachtická hrobka barónov Meškovcov v tvare sarkofágu z roku 1780. Odpočíva v nej Jozef I. Meško (1742 – 1789) a jeho syn Anton, ktorý umrel 30. mája 1818 v tunajšom kaštieli na tuberkulózu. Hrobka je zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok SR a jej význam zdôrazňuje skutočnosť, že predstavuje jediný známy hrob členov rodiny Meško. Okrem Jozefa I. Meška, ktorý inicioval najväčšiu prestavbu krásňanského kaštieľa v klasicisticko-empirickom slohu, tu však miesto svojho posledného odpočinku našla aj ďalšia významná osobnosť - otec Michal Lacko (1920 – 1982), profesor Gregoriánskej univerzity a pápežského východného inštitútu v Ríme.


Návštevníkov cintorína v Krásnej tiež môžu zaujať kalvínske hroby, najmä tie z 19. storočia. Na cintoríne taktiež nájdete pomerne rozsiahle nezastavané plochy, či okrasné lampy, ktoré dodávajú tomuto pietnemu miestu historický nádych.

Alarmujúci je však stav židovských náhrobkov na pohrebisku. Nachádzam ich poškodené, pováľané po zemi, husto zarastené a posiate odpadom. Medzi ďalšie nedostatky, ktoré narúšajú dôstojnosť cintorína, tiež patria kôpky zeminy, rozbité kríže a staré betónové kvetináče v okrajových častiach, či zhrdzavená plechová búda neďaleko kalvínskych hrobov.


P1130259Tahanovce kopieCintorín v mestskej časti Sídlisko Ťahanovce
Výstavba Sídliska Ťahanovce bola zahájená 18. mája 1984. Názov sídliska bol prevzatý od susednej mestskej časti, ktorá sa stala súčasťou Košíc v roku 1968. Lenže zatiaľ, čo sú Ťahanovce bývalou samostatnou obcou prinajmenšom od čias 13. storočia, na Sídlisku Ťahanovce žijú Košičania iba od roku 1989.

História cintorína v tejto mestskej časti je však o niečo dlhšia a súvisí s vybudovaním krematória, umiestneného na okraji sídliska pri diaľnici do Prešova. Košické krematórium bolo otvorené v roku 1982 ako v poradí 17. zariadenie tohto druhu v celom vtedajšom Česko-Slovensku a zároveň 3. na Slovensku (dovtedy sa u nás nebožtíci spaľovali iba v Bratislave a Banskej Bystrici).

Na pohrebisku je umiestnený urnový háj a pútavá, i keď depresívne pôsobiaca plastika od známeho košického sochára Jána Mathého (1922 – 2012) s názvom „Sám“.

Cintorín obkolesuje les a jeho častými návštevníkmi sú okrem smútiacich i divoké zvieratá. Jedinú bariéru medzi nimi a hrobmi totiž tvoria stromy. Správcovi cintorína, spoločnosti Rekviem, taktiež pridáva starosti silný vietor, ktorý ohýba a poškodzuje okrasné dreviny.

Cintorín v mestskej časti Lorinčík
Lorinčík je najmenšou mestskou časťou Košíc, v ktorej žije zhruba 600 obyvateľov, a súčasťou mesta sa stal v roku 1976. Nachádza sa na území, kde kedysi existovala obec Gord, rozdelená na Vyšný a Nižný Gord. Prvá písomná zmienka o Nižnom Gorde pochádza z roku 1280 a na základe uvedeného teda možno konštatovať, že sa v Lorinčíku pochováva približne od 13. storočia. Avšak podľa historika Branislava Varsika (1904 – 1994) stál už v oveľa skorších časoch na území Lorinčíka hrad. Varsik predpokladal, že išlo o staré slovanské opevnené sídlo z čias ranného stredoveku.

Miestny cintorín sa rozprestiera na zalesnenom kopci, v blízkosti kláštora Rádu bosých karmelitánov. Na pohrebisku síce objavíte až 3 vstupné brány, no chýba tu súvislý plot. Najpozoruhodnejšou stavbou na cintoríne je bezpochyby rímsko-katolícky kostol svätého Vavrinca, postavený v roku 1813 v klasicistickom slohu a obnovený o viac ako sto rokov neskôr (r. 1932). Táto sakrálna budova je tiež národnou kultúrnou pamiatkou. Cintorín zaujme aj množstvom detských hrobov, ktorých je tu v pomere k ostatným hrobom nápadne veľa. No pôvodne tu bolo oveľa viac hrobov dospelých. Časom však zanikli, alebo boli premiestnené, o čom návštevníkov informuje zoznam premiestnených hrobových miest umiestnený pri kamennom kríži s už nečitateľným nápisom.

Nedostatkom cintorína sú najmä odpadky, ktoré sa nachádzajú hlavne v hornej časti, a negatívne možno hodnotiť aj zanedbanie oplotenia a chýbajúce osvetlenie priestoru za kostolom. Celkovo však toto pietne miesto pôsobí veľmi sympatickým dojmom – ide o malé pohrebisko situované v lone prírody.

Cintoríny v mestskej časti Šaca
Územie Šace bolo obývané už za čias staršej doby kamennej, teda zhruba pred šiestimi tisíckami rokov. Žili tu príslušníci tzv. bukovohorskej kultúry. Najstarší zápis o tunajšom kostole je datovaný do roku 1275 a od roku 1280 sa Šaca v rôznych písomnostiach spomína ako zvláštna časť na území zvanom „Ida“. Rozvoj Šace bol spomalený až v 18. storočí, následkom morovej epidémie. Podľa záznamu z roku 1715, epidémiu prežili iba štyria poddaní, čiže asi dvadsať obyvateľov. V roku 1943 došlo k zlúčeniu dvoch dovtedy samostatných obcí Šaca a Buzinka a v roku 1972 sa táto oblasť stala súčasťou mesta Košice.

Košická mestská časť Šaca spravuje až dva cintoríny.
Cintorín na Šemšianskej ulici je pomerne málo zastavaný. Oproti miestnemu domu smútku sa nachádza sklad. Na cintoríne sú najmä novšie hroby z 20. a 21. storočia, no zraku pozorného návštevníka isto neunikne ani starší náhrobok, nahlodaný zubom času a situovaný neďaleko skladu. Pohrebisko je vzorne upravené a po odpade niet ani stopy. O závažnejších nedostatkoch teda reč byť nemôže. Nevhodne ale pôsobí umiestnenie veľkého zeleného kontajneru – nachádza sa na trávnatej ploche pri hroboch.

Cintorín na Jabloňovej ulici je situovaný vedľa nového kostola Reformovanej cirkvi. Na pohrebisku nájdete „ekumenický dom modlitby a poslednej rozlúčky“, ktorý bol sprístupnený verejnosti v roku 1998. Voľného miesta je tu však pomenej a časť cintorína je už navyše aj rezervovaná. Čo sa týka úrovne starostlivosti o toto pietne miesto, tá je, podobne ako v prípade cintorína na Šemšianskej ulici, uspokojujúca a rušivo nepôsobí dokonca ani veľký kontajner, situovaný pri plote. Nešťastná je ale poloha cintorína; nachádza sa hneď vedľa frekventovanej cesty a susedí s autobusovou zastávkou.

Pripravil Mgr. Pavol Ičo, foto Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo

publikované v pdf formáte v archíve a publikované na portáli SP net 07. 2020
 
Späť na tému O cintorínoch
 
Podporte náš článok