30.03.2021

Zápisky z vojnového denníka

K evanjelikom, ktorí sa zapojili do protifašistického odboja, patril aj v tom čase sedemnásťročný gymnazista Ondrej Ďurej z Muránskej Dlhej Lúky. Za jeho spoluprácu s partizánskym oddielom Chryzantéma a ďalšími povstaleckými orgánmi bol v januári 1945 uväznený a odvlečený do Banskej Bystrice.

Jeho osud mala spečatiť deportácia do koncentračného tábora, no Ďurejovi sa šťastnou náhodou podarilo ujsť. Rovnaké šťastie však nemali všetci zadržaní – niektorých z nich boli oslobodení až americkou armádou v koncentračnom tábore Mauthausen pri rakúskom meste Linz, kde zahynulo okolo 320 000 ľudí.

Ďurejovu autentickú výpoveď o následkoch povstania, úteku a posledných dňoch vojny nájdete na nasledujúcich riadkoch.


Pondelok, 22. 1. 1945
O ôsmej sme odchádzali s batohmi. Išli s nami asi päťdesiati nemeckí poľní žandári. Snehu bolo po kolená. V Muráni nám dali voz a tam sme si vyložili batohy. Z Muráňa k nám pripojili desať chlapov. O pol druhej začali strieľať asi partizáni, lebo Nemci rozložili hliadky, ale nič z toho nebolo. Ideme ďalej slimačím tempom. Na Hutu (Muránska Huta - pozn. red.) sme došli až o pol tretej. Tu nás nechali do pol siedmej večer. Kladieme si oheň a zahrievame sa, ale Nemci nás odháňajú od ohňa. Zima je neznesiteľná, ale napriek tomu ušli šiesti chlapci do hory.

Utorok, 23. 1. 1945
Nadránom prišli sme do Červenej Skaly. Tu sme stáli pred dedinou viac ako dve hodiny. Zima bola hrozná. Všetkých nás triaslo ako osiky. Celkom mi odmrzla päta na nohe. Žandári chodili okolo nás a nedovolili nám zakladať oheň. Konečne sme sa pohli. Unavení, nevyspatí vlečieme nohy automaticky za sebou. Držím sa za voz, kráčam a spím. Len keď sa potknem, prebudím sa. Po namáhavom pochode sme sa dostali do dediny Vaľkovňa. Tu sme spali v obecnej škole na zemi pol hodiny a zasa sme sa pohli ďalej.

Napoludnie sme sa dostali do Závadky. Odtiaľto mali sme ísť vlakom do Brezna, ale náklaďák bol až v Polomke, tak sme museli ísť tam. Z Polomky sme išli v odkrytých vagónoch do Gašparova (dnes súčasť obce Beňuš – pozn. red.). Strašná zima. Bodaj by podochli tí Nemci! V Gašparove sme spali na slame v humne u gazdov.

Streda, 24. 1. 1945
Zavčas rána sme šli na stanicu. Nastúpili sme do nevykúreného osobného vlaku. Náš vagón bol pred rušňom. Aj sa bojím, lebo partizáni môžu vyhodiť vlak do vzduchu. Za stanicou musíme čakať viac ako dve hodiny, kým opravia trať, čo partizáni v noci zničili. Na obed nám doniesli za vedro čiernej kávy. V Brezne sme boli asi o tretej poobede, odviedli nás na veliteľstvo, tam nás prehľadali, zobrali slaninku, čo sme mali z domu, a dali nám po kúsku chleba, konskej salámy a dve maďarské cigarety. Nocovali sme v hospodárskej škole. Tam bolo plno honvédov.

Štvrtok, 25. 1. 1945
Hoci nám včera sľúbili Nemci, že sa vyspíme do obeda, už o piatej ráno prišiel do izby jeden poľný žandár, ktorý začal kričať a za päť minút sme museli nastúpiť. Takí neumytí, nevyspatí sme zas pochodovali. Poobede sa k nám pridal akýsi Laco, ten išiel sám dobrovoľne s Nemcami a mal aj lístok. Myslím, že je Nemec, lebo sa stále rozprával s vojakmi. Toho by sme mali zabiť...
 
tabula
Následkom antisemitskej propagandy šírenej Tisovou vládou prišlo o život veľa nevinných židov
(foto: archív Pavla Iča)
Piatok, 26. 1. 1945
Konečne po týždňovom putovaní sme prišli do Bystrice. Na námestí sme boli ráno asi o druhej. Tu mali Nemci zhromaždených aj Klenovčanov. Rozprávali sme sa s nimi. Nevedeli, kde ich vedú. Nás odvliekli do kaviarne u Wagnerov. Zobudili čašníkov a dostali sme po jednej čiernej káve (samozrejme za naše peniaze). Potom asi pred siedmou nás pustili po piatich s jedným vojakom do mesta kúpiť si veci. Domáci obyvatelia sa o nás veľmi zaujímali a doniesli nám až pred kaviareň chleba, slaninku aj klobásku.

Ja a Jano Rohárik sme šli s troma Muránčanmi (a nemeckým vojakom) do Steinera. Kúpili sme si pol litra koňaku. Jano Rohárik sa tu náhodou stretol so spolužiačkou z meštianky, slečnou Máriou Kučerákovou. Niečo medzi sebou hovorili. Keď sme sa vrátili do kaviarne, už bola zavretá. Nemci už nikoho von nepúšťali a pri vchode stáli dvaja poľní žandári. Dnu v kaviarni sedel nemecký dôstojník s troma slovenskými poručíkmi od letectva a dačo sa vyprávali. Asi za pol hodiny jeden dôstojník vstal a začal nám rečniť, že vyjednali s Nemcami, aby od Bystrice ďalej nás nesprevádzali Nemci, ale Slováci. Povedali nám, že nás teraz preberie veliteľstvo Hlinkovej mládeže a že nás odvedú do kasární, kde nám dajú jedlo a nacistickú uniformu. Chlapci sa veľmi zľakli, aby nás nedali na front. Potom ma zavolal do kúta Rohárik a potichu mi povedal, aby som sa usiloval dostať zadným vchodom na ulicu, že nás tá Mária Kučeráková do príchodu Rusov ukryje v pivnici. Dal mi jej adresu, kde sa stretneme. Ja som išiel na záchod, odtiaľ do kuchyne a na dvor a záhradou ma vyprevadila jedna žena na Rázusovu ulicu. Tak som sa dostal na Dolnú ulicu číslo 23. Tam už bol Jano Rohárik a na moje prekvapenie aj Paľo Majling.

Bez uvedeného dátumu, avšak už v pivnici u slečny Márie Kučerákovej Často počuť streľbu z guľometov. To partizáni prepadávajú nemecké kolóny. Počuli sme, že Rusi dobyli Brezno nad Hronom. Nemáme čo robiť, môžeme sa teda voľne oddať myšlienkam. Často prichádza mi na myseľ domov. Či mi ešte osud dopraje vrátiť sa?

Sobota, 10. 2. 1945
Zasa uplynul nový týždeň.
V nedeľu bola bombardovaná Zvolenská Slatina. V stredu boli na návšteve pri slečne Márii jej dve kolegyne – Zlatica a Mária. Vo štvrtok ráno zobudili sme sa na prudký výbuch. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Národnom dome vyhodili nemeckú rádiotelegrafickú centrálu. Nemci v meste odmontúvajú továrne (na zápalky, ocot...) a berú z obchodov látky.

Sobota, 17. 2. 1945
Tento týždeň bol trochu bohatší na udalosti ako minulé. V utorok boli sme sa prihlásiť ako evakuanti na policajnom úrade a dostali sme odberné lístky na stravu. V stredu a štvrtok bombardovali Angličania stanicu vo Zvolene. V dedine Priechod pridalo sa tristo Maďarov k partizánom a spolu s nimi zaútočili na Nemcov. Títo zato vypálili dedinu, niekoľko civilov odstrelili, statok pobrali a všetkých chlapov odvliekli. To isté s chlapmi urobili v dedinách Selce a Nemce.

Tu v Bystrici očakávame tiež každú chvíľu, že budú brať chlapov. Sme preto dosť vzrušení, aby nás zasa nevzali a my by sme sa boli nadarmo skrývali celé tri týždne. Urobili sme si akúsi skrýšu v drevárni. Poplachy sú temer nepretržite. Včera sme mali až trinásť poplachov. Dnes tu bombardovalo sedem lietadiel veľkú stanicu a protilietadlové delá. Zabití boli niekoľkí maďarskí vojaci. Nálet bol len krátky. Kým sme zišli do pivnice, bolo po bombardovaní, no okná striaslo riadne...

Streda, 21. 2. 1945
V nedeľu bol som sa prejsť po meste (po Banskej Bystrici – pozn. red.). V pondelok bombardovali Angličania veľkú stanicu. V utorok bombardovali nemocnicu, ženské oddelenie. Nemocnica sa musela presťahovať do kláštora na Dolnej ulici. Z lietadiel vyzývali obyvateľstvo, aby sa vysťahovalo dvesto metrov od stanice. V Bystrici bol Alexander Mach, ktorý vraj sľúbil, že tu chlapov nebudú brať. Dnes bolo počuť hlasnú streľbu od Zvolena. Bratislava vraj hlásila, že Rusi podnikli východne od Zvolena útok smerom na Sliač.

Nedeľa, 25. 2. 1945
Dni idú ďalej ako voda, no vyslobodenie ešte neprichádza. Toto stále očakávanie ženie ma skoro do zúfalstva. V niektorých momentoch vzdávam sa i nádeje, že by som sa mal niekedy vrátiť. V minulých dňoch bola bombardovaná Bratislava, pričom prišlo o život mnoho civilov. V nedeľu ráno asi o pol siedmej nás zobudila prudká bubnová paľba juhozápadným smerom, ktorá trvala asi hodinu. Už sme sa tešili, že Rusi podnikli nejakú ofenzívu, no potom bolo ticho celý deň.

Prechádzky po meste podnikám každý deň bez výnimky od obedu do večera do štvrtej. Blúdim bezmyšlienkovite tmavými ulicami Bystrice, ktorá má vzhľad ako ten, kto je už na smrteľnej posteli. Namiesto výkladov vidíš len doskami zadebnené okná. Po uliciach prechádzajú sa na každom kroku maďarskí a nemeckí vojaci. Maďari vyzerajú ako tuláci. Otrhaní, bosí, so vzhľadom úbožiakov.

Nedeľa, 4. 3. 1945
Už päť týždňov je to, čo sme prišli do Bystrice a odvtedy tu čakáme na Rusov. Minulý pondelok sa Jano Rohárik stretol s Ninou Balážovou.

V utorok popoludní sme ju boli navštíviť v nemocnici. Ninu vzali Nemci v januári z domu, keď práve prišla od partizánov. Bola zosobášená s jedným ruským kapitánom. Nemci ju odvliekli do Bystrice, kde ju zavreli a keď väzňov zo žalára prepustili, musela kvôli omrzlinám do nemocnice. Bola veľmi rada, že sme ju prišli pozrieť.

Štvrtok, 8. 3. 1945
Sneží každý deň, obyčajne hneď zrána. Počasie je studené, hoci kedy-tedy zasvieti i slniečko. Nemci berú z obchodov látky a lieky z lekární. V utorok ráno Bystricu opäť bombardovali. Jedna bomba padla na cestu pred obchodom Bartko a Čáni. Spôsobila značnú škodu. Niekoľko domov sa zrútilo, usmrtení boli štyria a sedem ľudí bolo ranených. Večer hlásila Moskva, že padla Krupina, Pliešovce a Liptovský Svätý Mikuláš. Po meste sa vypráva, že Nemci povedali, že o osem až desať dní sú tu Rusi. My už sme navyknutí na takéto správy, a preto im neveríme.

Dnes sme boli navštíviť Ninu v nemocnici, no museli sme o niekoľko minút odísť, lebo chodilo po izbách Gestapo vyšetrovať pacientov. Nina mala strach, aby ju nespoznali.

Pondelok, 19. 3. 1945
Zasa nič nové, len zriedka príde nejaká potešujúca správa. Vo štvrtok bol som sa prejsť po meste. Tu som zrazu spozoroval, že na každých päťdesiat metrov stojí jeden policajt, zastavuje chlapov a odvádza ich na mestský úrad. Ako som to zbadal, hneď som sa poberal kade ľahšie. Potom som sa dozvedel, že brali chlapov opravovať trať.

Od piatku počuť ťažkú streľbu z mínometov. Míny dopadajú na veľkú stanicu, no vystrelia ich len občas, niekoľko rán za hodinu. V sobotu bola u nás na návšteve Nina. Večer sme boli na správach pri pani B. Bratislava hlásila, že Liptovský Svätý Mikuláš dobyli Nemci naspäť. Včera pobrali chlapov už aj z Radvane. Všetkých chlapov z okolitých dedín naložili na stanici do vlaku a odviezli ďalej. Bolo ich asi tisíc mužov.

Minulej noci spali sme v úkryte. Boli sme tam Jano Rohárik, ja a dvaja ďalší. Je to akási skrýša pod schodmi, rozmerov asi 1m krát 2,5 m. Máme tu strčený aj žezlón (pohovku – pozn. red.). Ja som spal na zemi zakrytý dekou. Dvere sú zatarasené skriňou a zakaždým, keď vojdeme, ju zatisneme. Ak do Veľkej noci neprídu Rusi, musíme sa poberať cez hory domov.

Nedeľa, 25. 3. 1945
Slobodní! Sloboda! Ó, aké to vzácne a milé slovo! Po ôsmich týždňoch utrpenia a skrývania sme konečne voľní! Celý predošlý týždeň sme prežívali v hroznom napätí. Boli sme v úkryte, o ktorom som už písal. Za celý týždeň sme boli vonku iba tri razy, aj to len na niekoľko minút. Nemci stále sliedili po domoch za chlapmi. Minulý utorok bola Bystrica posledný raz bombardovaná. V piatok Rusi dobyli Kremničku, v sobotu Radvaň, poslednú dedinu pred Bystricou. Vedeli sme, že sa v krátkom čase čosi stane. Strely v posledných dňoch dopadali na Bystricu neprestajne.

Dnes ráno o trištvrte na osem nás prebudila neobyčajne silná streľba - Rusi spustili bubnovú paľbu na Bystricu, ktorá trvala do ôsmej. Potom zrazu prestala a bolo počuť už len guľomety, automaty a pušky. Bolo osem hodín dvadsať minút, keď sme počuli krik, akoby niekto umieral. Až po niekoľkých minútach sme rozoznali výkriky: „Hurrá!“ a „Živió!“ Podľa toho sme vedeli, že prišli Rusi. Otvorili sme náš úkryt a vybehli pod bránu. Za naším domom ležal Rus a strieľal na Nemcov, ktorí boli na námestí. Nadšenie u obyvateľstva bolo nesmierne. Na námestí sa ešte bojovalo, ale my na Dolnej ulici sme vychádzali pred brány a dívali sa na svet ako znovuzrodení.

Popoludní o druhej, keď ešte pouličné boje boli na Hornej ulici, kráčali sme už smerom na Zvolen, domov. Míny ešte dopadali vedľa nás, ale, našťastie, nám sa nestalo nič. Nocovali sme vo Zvolene. Všade, kde sme prechádzali, videli sme iba zborené a pohorené domy.

Utorok, 27. 3. 1945
Včera ráno šli sme vo Zvolene priamo na ruské veliteľstvo pýtať si povolenie na cestu, ale odbili nás s tým, že vraj žiadne povolenie nepotrebujeme, že osobné legitimácie úplne stačia. Ani sme však nestihli prísť k malej stanici, už nás zastavili dvaja ruskí poľní žandári. Tí nám hneď začali prehliadať batohy a šaty, potom nás odvliekli na ruské veliteľstvo, kde sme museli sedieť až do tretej popoludní. Potom nás opäť prehľadali a vzali nám pálenku. Až potom nás prepustili. Do večera sme došli do Zvolenskej Slatiny, kde sme nocovali. Dnes ráno sme vstali v Slatine o pol siedmej, a hneď sme sa vybrali na cestu.

Vo Vígľaši sme zastavili jedno rumunské auto, na ktorom sme sa viezli cez Kriváň, Hriňovú a Čierny Balog až do Brezna. Z Brezna sme šli opäť peši až za Polhoru (Pohronská Polhora – pozn. red.), a tu nás zasa vzalo jedno auto do Tisovca. V Tisovci na námestí sme sa stretli so spolužiakom Rudom Andrášom, od ktorého sme sa dozvedeli, že tu už chodia do školy. Na Muránskej ulici sme dobehli tetu Albínku od nás (z rodnej dediny Muránska Dlhá Lúka – pozn. red.), ktorá nám cestou porozprávala všetko, čo sa u nás za našej neprítomnosti prihodilo. Naša radosť bola nesmierna, keď sme sa dozvedeli, že dedina ostala neporušená. Domov sme prišli cez Lehotu (Muránska Lehota – pozn. red.). Teraz sme konečne doma. Len ten vie poznať význam tohto milého slova, kto okúsil i trpké odvlečenie. Naše trápenie sa skončilo dňa 27. 3. 1945 o pol štvrtej popoludní. Trvalo plných deväť týždňov.

Na základe zachovaného denníka JUDr. Ondreja Ďureja pripravil Mgr. Pavol Ičo (pôvodný text bol redakčne skrátený a miestami štylisticky upravený).

 

Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2021
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks