Vízia pokrokovej spoločnosti podľa Francisa Bacona
Francis Bacon (*22. 1. 1561 - †9. 4. 1626) býva označovaný za duchovného otca novoveku a empirizmu, čiže filozofického smeru, ktorý zakladá na vlastných skúsenostiach, pozorovaniach a vedomostiach získaných prostredníctvom experimentov.
Pochádzal z dobre situovanej rodiny strážcu kráľovskej pečate, sira Nicholasa Bacona.
Aj keď ho odmalička lákala rovnakou mierou politika, filozofia i veda, rozhodol sa pre politickú kariéru. Svoje konanie neskôr odôvodnil takto: „Pretože som sa cítil zrodený k službe ľudstvu a považoval som starosť o verejné záležitosti za jednu zo svojich úloh, pýtal som sa, čo by ľudstvu bolo najviac prospešné a pre ktoré úlohy ma príroda stvorila. Keď som však pátral, nenašiel som žiadne záslužnejšie dielo než objavy a rozvíjanie umenia a vynálezov, ktoré vedú k civilizovaniu ľudského života (…) Predovšetkým keby sa niekomu podaril nielen jednotlivý objav, (…) ale keby rozpálil v prírode svetlo, ktoré by na počiatku svojho vzostupu osvietilo súčasné hranice a medze ľudských objavov a neskôr (…) by zreteľne ukázalo každý kút a každú skrýšu temnoty, potom by si taký objaviteľ zaslúžil byť nazvaný tým, kto naozaj rozšíril ľudskú vládu nad svetom (…) Ale môj pôvod, moja výchova a vzdelanie nepoukazovali k filozofii, ale k politike; bol som od detstva politikou takpovediac napájaný (…)
Domnieval som sa tiež, že moja povinnosť voči vlasti na mňa kladie mimoriadne nároky (…) Napokon sa prebudila (…) nádej, že ak by som zastával úctyhodný štátny úrad, mohol by som pre svoju prácu mať zaistenú pomoc a podporu. Na základe týchto motívov som sa obrátil k politike.“
Do parlamentu sa dostal ako dvadsaťročný po doplňujúcich voľbách. Jeho mimoriadny intelekt a právnické vzdelanie mu zaistili miesto radcu a advokáta na dvore anglickej kráľovnej Alžbety I. V roku 1606 sa oženil s Alice Barnhamovou, ktorá bola od neho o tridsaťjeden rokov mladšia. Ich manželstvo však zostalo bezdetné.
Po nástupe kráľa Jakuba I. na trón zastával úrad generálneho prokurátora (v r. 1613 – 1617) a lorda kancelára (v r. 1617 – 1621). Podobne ako jeho otec tiež pôsobil vo funkcii strážcu štátnej pečate a až do roku 1617 bol zároveň i členom parlamentu. Jeho politická kariéra skončila v roku 1621 kvôli obvineniu z korupcie. Bol odsúdený na vysoký peňažný trest (40 000 libier – v súčasnosti by to bolo cca. 8 000 000 libier) a štyri dni strávil vo väznici v londýnskom Toweri.
Pokutu mu napokon kráľ odpustil, no Bacon prišiel o svoju reputáciu a stiahol sa do ústrania, kde sa venoval vedeckému bádaniu a spisovateľskej činnosti. Dodnes pritom nie je jasné, či obvinenie nebolo iba výsledkom intríg a závisti jeho politických oponentov, čomu nahráva aj skutočnosť, že bol v roku 1624 od všetkých obvinení omilostený.
Bacon zomrel vo veku 65 rokov na zápal pľúc. Osudným sa mu stala vášeň pre vedu – ochorel pri pokuse so zmrazovaním.
Pochádzal z dobre situovanej rodiny strážcu kráľovskej pečate, sira Nicholasa Bacona.
Aj keď ho odmalička lákala rovnakou mierou politika, filozofia i veda, rozhodol sa pre politickú kariéru. Svoje konanie neskôr odôvodnil takto: „Pretože som sa cítil zrodený k službe ľudstvu a považoval som starosť o verejné záležitosti za jednu zo svojich úloh, pýtal som sa, čo by ľudstvu bolo najviac prospešné a pre ktoré úlohy ma príroda stvorila. Keď som však pátral, nenašiel som žiadne záslužnejšie dielo než objavy a rozvíjanie umenia a vynálezov, ktoré vedú k civilizovaniu ľudského života (…) Predovšetkým keby sa niekomu podaril nielen jednotlivý objav, (…) ale keby rozpálil v prírode svetlo, ktoré by na počiatku svojho vzostupu osvietilo súčasné hranice a medze ľudských objavov a neskôr (…) by zreteľne ukázalo každý kút a každú skrýšu temnoty, potom by si taký objaviteľ zaslúžil byť nazvaný tým, kto naozaj rozšíril ľudskú vládu nad svetom (…) Ale môj pôvod, moja výchova a vzdelanie nepoukazovali k filozofii, ale k politike; bol som od detstva politikou takpovediac napájaný (…)
Domnieval som sa tiež, že moja povinnosť voči vlasti na mňa kladie mimoriadne nároky (…) Napokon sa prebudila (…) nádej, že ak by som zastával úctyhodný štátny úrad, mohol by som pre svoju prácu mať zaistenú pomoc a podporu. Na základe týchto motívov som sa obrátil k politike.“
Do parlamentu sa dostal ako dvadsaťročný po doplňujúcich voľbách. Jeho mimoriadny intelekt a právnické vzdelanie mu zaistili miesto radcu a advokáta na dvore anglickej kráľovnej Alžbety I. V roku 1606 sa oženil s Alice Barnhamovou, ktorá bola od neho o tridsaťjeden rokov mladšia. Ich manželstvo však zostalo bezdetné.
Po nástupe kráľa Jakuba I. na trón zastával úrad generálneho prokurátora (v r. 1613 – 1617) a lorda kancelára (v r. 1617 – 1621). Podobne ako jeho otec tiež pôsobil vo funkcii strážcu štátnej pečate a až do roku 1617 bol zároveň i členom parlamentu. Jeho politická kariéra skončila v roku 1621 kvôli obvineniu z korupcie. Bol odsúdený na vysoký peňažný trest (40 000 libier – v súčasnosti by to bolo cca. 8 000 000 libier) a štyri dni strávil vo väznici v londýnskom Toweri.
Pokutu mu napokon kráľ odpustil, no Bacon prišiel o svoju reputáciu a stiahol sa do ústrania, kde sa venoval vedeckému bádaniu a spisovateľskej činnosti. Dodnes pritom nie je jasné, či obvinenie nebolo iba výsledkom intríg a závisti jeho politických oponentov, čomu nahráva aj skutočnosť, že bol v roku 1624 od všetkých obvinení omilostený.
Bacon zomrel vo veku 65 rokov na zápal pľúc. Osudným sa mu stala vášeň pre vedu – ochorel pri pokuse so zmrazovaním.
(zdroj: en.wikipedia.org, fotografiu poskytol Pavol Ičo)
Nová Atlantída a ďalšie diela
Ľudské myslenie by podľa Bacona malo byť v prvom rade oslobodené od okov cirkevných dogiem, omylov a predsudkov. Veda a filozofia sa musia rozvíjať slobodne, v súlade s poznaním založenom na pozorovaniach a experimentoch, keď od jednotlivých faktov dospejeme k všeobecnejšiemu záveru.
„Pravá metóda skúsenosti najprv zapáli svetlo a pomocou neho potom ukazuje cestu: vychádza nie zo skúsenosti nejasnej a zmätenej, ale zo skúsenosti usporiadanej a zažitej,“ vysvetľuje filozof v diele Novum Organum (t. j. v preklade z latinčiny - Nový nástroj).
Ako hlboko veriaci človek však uznával koncepciu dvoch právd, ktoré sa manifestujú vo vede a filozofii, ale i v teológii.
Lenže zatiaľ čo predmetom záujmu teológie má byť Boh a teda nie tento hmotný svet, veda a filozofia má nadobudnuté poznatky využiť prakticky, k ovládnutiu prírody človekom. Prírodu ale môžeme ovládnuť len tak, že budeme rešpektovať jej zákonitosti, objavené vedou.
Pri bádaní je potrebné vyvarovať sa štyrom druhom omylov a ich zdrojom, o ktorých hovorí jeho náuka o „idoloch“.
Kniha Malé dejiny filozofie od nemeckého spisovateľa Hansa Joachima Störiga stručne objasňuje podstatu tohto učenia: „Prvú skupinu Bacon nazýva „idoly (ľudského) rodu“ (idola tribus). Obsahuje všetky omyly, ku ktorým nás zvádza ľudská povaha ako taká. Ľudský duch má napríklad sklon k tomu, aby predpokladal vo veciach omnoho vyšší stupeň usporiadania a pravidelnosti, než v nich skutočnosti je. A ďalej, keď už sme prijali nejaké tvrdenie, i keď to bolo z dôvodov neobjektívnych, (…) radi sa zameriavame na všetky skutočnosti, ktoré to tvrdenie potvrdzujú, a práve tak radi zanedbávame to, čo mu protirečí. (…) Druhú triedu omylov tvoria „idoly jaskyne“ (idola specus). Týmto výrazom, prevzatým z Platónovho podobenstva o jaskyni, označuje Bacon omyly, ktoré majú pôvod v individuálnom založení, výchove, postojoch a v konkrétnej situácii jednotlivého človeka. (…) Tretie sú „idoly trhu“ (idola fori). Pochádzajú z kontaktov a spoločenského styku ľudí. Zvláštnu rolu pri nich hraje reč ako najdôležitejší nástroj spoločenského styku. (…) A konečne sa musíme mať na pozore i pred „idolmi divadla“ (idola theatri). Tie pochádzajú z tradovaných a zakorenených téz filozofov, obzvlášť tých starých; ľudia sa domnievali, že tieto náuky vystihujú skutočnosť, ale podobajú sa skôr vymysleným divadelným hrám.“
Obraz ideálnej, morálne aj technologicky vyspelej spoločnosti, ktorej príslušníci sa nedali zlákať klamom „idolov“, podáva v diele Nová Atlantída.
V Baconovej utópii obyvatelia fiktívneho ostrova Bensalem využívajú množstvo dômyselných vynálezov a majú dôkladný systém výskumu. Ten je minimálne v hlavných črtách porovnateľný so spôsobom práce dnešných vedeckých centier a univerzít. Zhromažďujú tu poznatky z cudzích krajín, robia experimenty, usporadúvajú porady a získané údaje kladú do širších súvislostí, aby z nich vyvodzovali axiómy a poučky.
Neodmysliteľnou súčasťou Baconovej tvorby sú jeho početné eseje, v ktorých rozoberá širokú škálu tém.
Bohaté skúsenosti mal najmä s vrcholovou politikou, a tak v texte O vysokom postavení na základe vlastných zážitkov trpko priznal: „Muži vo vysokom postavení sú služobníkmi z troch pohľadov: slúžia hlave štátu, svojej povesti a svojmu úradu. To znamená, že nedisponujú slobodne ani svojou osobou, ani svojím jednaním, ani svojím časom (...) Vzostup do postavenia je namáhavý a vynaložená námaha privádza k námahe ešte väčšej. Často je to vzostup nekalý a mnohí sa dostávajú k poctám nepoctivým konaním. Pôda je klzká a cesta späť znamená buď pád, alebo aspoň vyhasnutie.“
Na adresu ctižiadostivých ľudí, ktorých počas svojej politickej kariéry stretával prakticky denne, napísal: „Ctižiadosť je ako žlč, telesná šťava, ktorá pôsobí, že človek býva aktívny, vážny, plný čulosti a vzruchov – kým, samozrejme, nenarazí na prekážku. Ak sa postaví niečo ctižiadosti do cesty takým spôsobom, že nemôže presadiť svoj zámer, stáva sa melancholickou, a teda zlovoľnou a jedovatou. Preto ctižiadostiví ľudia, pokiaľ nachádzajú voľnú cestu k svojmu povzneseniu a pokiaľ po nej postupujú vpred, bývajú skôr pracovití než nebezpeční, avšak ak narazia ich priania na prekážky, prepadajú vnútornej nespokojnosti, nazerajú na ľudí a na veci nepriateľským pohľadom a sú najradšej, keď všetko ide o d desiatich k piatim, čo je tá najhoršia vlastnosť, akú môže mať služobník panovníka nejakého štátu.“
Svojim čitateľom dal nadčasovú lekciu etiky: „Ak je človek milý a zdvorilý voči cudzím ľuďom, ukazuje, že je občanom sveta a že jeho srdce nie je ostrov oddelený od ďalších krajín, ale kontinent, ktorý sa s nimi spája.“ A aby objasnil, čo je v živote človeka naozaj dôležité, v eseji O bohatstve uviedol: „Najprv hľadajte cnosti mysle; a iné veci buď prídu, alebo nebudú potrebné.“
Ľudské myslenie by podľa Bacona malo byť v prvom rade oslobodené od okov cirkevných dogiem, omylov a predsudkov. Veda a filozofia sa musia rozvíjať slobodne, v súlade s poznaním založenom na pozorovaniach a experimentoch, keď od jednotlivých faktov dospejeme k všeobecnejšiemu záveru.
„Pravá metóda skúsenosti najprv zapáli svetlo a pomocou neho potom ukazuje cestu: vychádza nie zo skúsenosti nejasnej a zmätenej, ale zo skúsenosti usporiadanej a zažitej,“ vysvetľuje filozof v diele Novum Organum (t. j. v preklade z latinčiny - Nový nástroj).
Ako hlboko veriaci človek však uznával koncepciu dvoch právd, ktoré sa manifestujú vo vede a filozofii, ale i v teológii.
Lenže zatiaľ čo predmetom záujmu teológie má byť Boh a teda nie tento hmotný svet, veda a filozofia má nadobudnuté poznatky využiť prakticky, k ovládnutiu prírody človekom. Prírodu ale môžeme ovládnuť len tak, že budeme rešpektovať jej zákonitosti, objavené vedou.
Pri bádaní je potrebné vyvarovať sa štyrom druhom omylov a ich zdrojom, o ktorých hovorí jeho náuka o „idoloch“.
Kniha Malé dejiny filozofie od nemeckého spisovateľa Hansa Joachima Störiga stručne objasňuje podstatu tohto učenia: „Prvú skupinu Bacon nazýva „idoly (ľudského) rodu“ (idola tribus). Obsahuje všetky omyly, ku ktorým nás zvádza ľudská povaha ako taká. Ľudský duch má napríklad sklon k tomu, aby predpokladal vo veciach omnoho vyšší stupeň usporiadania a pravidelnosti, než v nich skutočnosti je. A ďalej, keď už sme prijali nejaké tvrdenie, i keď to bolo z dôvodov neobjektívnych, (…) radi sa zameriavame na všetky skutočnosti, ktoré to tvrdenie potvrdzujú, a práve tak radi zanedbávame to, čo mu protirečí. (…) Druhú triedu omylov tvoria „idoly jaskyne“ (idola specus). Týmto výrazom, prevzatým z Platónovho podobenstva o jaskyni, označuje Bacon omyly, ktoré majú pôvod v individuálnom založení, výchove, postojoch a v konkrétnej situácii jednotlivého človeka. (…) Tretie sú „idoly trhu“ (idola fori). Pochádzajú z kontaktov a spoločenského styku ľudí. Zvláštnu rolu pri nich hraje reč ako najdôležitejší nástroj spoločenského styku. (…) A konečne sa musíme mať na pozore i pred „idolmi divadla“ (idola theatri). Tie pochádzajú z tradovaných a zakorenených téz filozofov, obzvlášť tých starých; ľudia sa domnievali, že tieto náuky vystihujú skutočnosť, ale podobajú sa skôr vymysleným divadelným hrám.“
Obraz ideálnej, morálne aj technologicky vyspelej spoločnosti, ktorej príslušníci sa nedali zlákať klamom „idolov“, podáva v diele Nová Atlantída.
V Baconovej utópii obyvatelia fiktívneho ostrova Bensalem využívajú množstvo dômyselných vynálezov a majú dôkladný systém výskumu. Ten je minimálne v hlavných črtách porovnateľný so spôsobom práce dnešných vedeckých centier a univerzít. Zhromažďujú tu poznatky z cudzích krajín, robia experimenty, usporadúvajú porady a získané údaje kladú do širších súvislostí, aby z nich vyvodzovali axiómy a poučky.
Neodmysliteľnou súčasťou Baconovej tvorby sú jeho početné eseje, v ktorých rozoberá širokú škálu tém.
Bohaté skúsenosti mal najmä s vrcholovou politikou, a tak v texte O vysokom postavení na základe vlastných zážitkov trpko priznal: „Muži vo vysokom postavení sú služobníkmi z troch pohľadov: slúžia hlave štátu, svojej povesti a svojmu úradu. To znamená, že nedisponujú slobodne ani svojou osobou, ani svojím jednaním, ani svojím časom (...) Vzostup do postavenia je namáhavý a vynaložená námaha privádza k námahe ešte väčšej. Často je to vzostup nekalý a mnohí sa dostávajú k poctám nepoctivým konaním. Pôda je klzká a cesta späť znamená buď pád, alebo aspoň vyhasnutie.“
Na adresu ctižiadostivých ľudí, ktorých počas svojej politickej kariéry stretával prakticky denne, napísal: „Ctižiadosť je ako žlč, telesná šťava, ktorá pôsobí, že človek býva aktívny, vážny, plný čulosti a vzruchov – kým, samozrejme, nenarazí na prekážku. Ak sa postaví niečo ctižiadosti do cesty takým spôsobom, že nemôže presadiť svoj zámer, stáva sa melancholickou, a teda zlovoľnou a jedovatou. Preto ctižiadostiví ľudia, pokiaľ nachádzajú voľnú cestu k svojmu povzneseniu a pokiaľ po nej postupujú vpred, bývajú skôr pracovití než nebezpeční, avšak ak narazia ich priania na prekážky, prepadajú vnútornej nespokojnosti, nazerajú na ľudí a na veci nepriateľským pohľadom a sú najradšej, keď všetko ide o d desiatich k piatim, čo je tá najhoršia vlastnosť, akú môže mať služobník panovníka nejakého štátu.“
Svojim čitateľom dal nadčasovú lekciu etiky: „Ak je človek milý a zdvorilý voči cudzím ľuďom, ukazuje, že je občanom sveta a že jeho srdce nie je ostrov oddelený od ďalších krajín, ale kontinent, ktorý sa s nimi spája.“ A aby objasnil, čo je v živote človeka naozaj dôležité, v eseji O bohatstve uviedol: „Najprv hľadajte cnosti mysle; a iné veci buď prídu, alebo nebudú potrebné.“
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
