Bývalý cintorín a osobnosť Gálik

19.10.2020

V Košicach vzniká „memoriálny park“

Revitalizácia areálu evanjelického cintorína

Na mieste zničeného evanjelického cintorína nad Žriedlovou ulicou v Košiciach chcú zriadiť „memoriálny park“. Nejde pritom o nový nápad, podobné snahy sa v metropole Východu objavujú už od 80. rokov, tentoraz však vďaka podpore vedenia mesta projekt konečne naberá reálne kontúry. Otázkou revitalizácie tohto pietneho miesta sa dlhodobo zaoberá najmä košický Dejepisný spolok a Spolok na podporu skrášľovania Košíc. A práve týmto organizáciám sa podarilo získať si primátora a dokonca aj americké veľvyslanectvo na svoju stranu. Cintorín, ktorý bol donedávna v rukách súkromného developera, sa stal majetkom mesta a v súčasnosti sa oňho starajú pracovníci košickej Správy mestskej zelene. Prebehli tu aj prvé základné úpravy; priestor bol pokosený a vyčistili sa chodníky. V pláne je úplná revitalizácia priestoru, ktorý by mal po novom slúžiť na oddych, rekreáciu a spomínanie, ako i obnova zachovaných pamiatok. Okrem toho má budúci „memoriálny park“ spájať dve mestské časti – Západ a Staré Mesto.

Mesto Košice chce do tohto ambiciózneho projektu investovať niekoľko desiatok tisíc eur, pričom časť z tejto sumy už bola použitá. Obnovu areálu plánuje primátor Jaroslav Polaček (nezávislý) stihnúť do konca volebného obdobia, t. j. do roku 2022. Skutočnosť, že toto pohrebisko, na ktorom boli pochované mnohé významné osobnosti, roky chátralo, je pre mesto veľmi zlou vizitkou. O to horšie je, že cintorín sa nachádza neďaleko centra, avšak vzhľadom na prítomnosť agresívnych tlúp asociálov, Rómov a narkomanov tvoril skôr akúsi šedú zónu, a tak sa pohrebisku po celé desaťročia slušní Košičania radšej vyhýbali. V blízkej budúcnosti by to už malo byť inak.

P1250410 kopieToto pietne miesto bolo založené v roku 1687 na vtedajšom predmestí Košíc. Posledný pohreb sa tu konal 30. mája 1889, potom sa na cintoríne pochovávalo iba v rodinných hrobkách. Lenže zhruba po troch storočiach svojej existencie, v 70. rokoch minulého storočia, bol na návrh mestských architektov cintorín zničený buldozérmi a mal sa premeniť na park. V súčasnosti tu nájdete iba jedinú pohrebnú kaplnku rodiny Pohle-Roth z roku 1842. Kaplnka je zapísaná v zozname Národných kultúrnych pamiatok a preto by mala byť primerane chránená. V skutočnosti ju však takmer úplne zdevastovali vandali. Počíta sa ale s jej záchranou a na tento účel už boli vyčlenené finančné prostriedky. Stavba sa má opravovať postupne, pričom by sa nemalo zabudnúť ani na strechu.

Voľakedy stáli na pohrebisku aj štyri drevené evanjelické kostoly. Prvý z nich vyhorel v roku 1706 počas stavovského povstania Františka II. Rákocziho a ďalšie tri boli postavené v 18. storočí a slúžili ako svätostánky pre slovenských, maďarských, a nemeckých členov evanjelickej obce v Košiciach. Každé etnikum malo vlastný kostol, a tak nedochádzalo k bujneniu národnostných vášní, obzvlášť príznačných pre obdobie konca 18. až začiatku 20. storočia. Naviac sa tu nachádzala aj budova evanjelickej ľudovej školy.

Na cintoríne sa ešte zachovali zvyšky pôvodného cintorínskeho múru, niekoľko pamätných tabúľ a fragmenty náhrobných kameňov. Na epitafoch, umiestnených priamo v cintorínskom múre, kde-tu nájdeme aj čitateľné nápisy, na pozostatkoch hrobov by sme ich ale hľadali márne. Informácie o tom, kto tu bol pochovaný odhaľujú archívy a rôzne písomné pramene. Vďaka nim vieme, že na pohrebisku spočinul literát, evanjelický kňaz a národovec Eduard Škultéty, ktorý v 19. storočí hájil záujmy slovenského národa, mestský lekár Jozef Viczay, kapitán honvédskeho delostrelectva Žigmund Dessewffy, kňaz a národný buditeľ Juraj Sekčík, učiteľ Ján Tomaško či mecenáš košických umelcov – advokát Samuel Milec. Popri nich tu miesto svojho posledného odpočinku našiel účastník Martinovicsovho jakobínskeho sprisahania a obhajca demokracie Martin Szulyovský, major generálneho štábu počas revolúcie z rokov 1848/49 - maďarský barón Albert Leutsch, ako aj mnohí iní významný šľachtici, obchodníci, remeselníci a popredné osobnosti mestskej a cirkevnej inteligencie.

Búrlivý život Ondreja Gálika

Americké veľvyslanectvo na Slovensku, ktoré sa taktiež rozhodlo za cintorín zabojovať, zaujala hlavne skutočnosť, že tu bol pochovaný major americkej unionistickej armády, Ondrej Gálik, rodák z gemerskej obce Brzotín, ktorého pohnuté životné osudy dodnes vyvolávajú údiv.

Narodil sa 28. novembra 1815 ako syn zemana Samuela Gallika. Študoval v Rožňave a na vojenskom učilišti v Levoči. Napokon však nevstúpil do armády a odsťahoval sa do Košíc, kde sa rozhodol podnikať. V roku 1843 sa stal spoločníkom obchodníka Jána Samuela Schmidta a venoval sa predaju súkna, textilu a korenia. Neskôr sa oženil a v roku 1848 sa mu narodil syn Gejza. V tom istom roku sa zapojil do revolúcie, pričom bojoval na strane tzv. Košútovcov proti cisárovi, za ideál rovnosti a slobody. Po porážke revolúcie v roku 1849 zo strachu pred prenasledovaním opustil rodnú vlasť. Najprv navštívil Francúzsko, odkiaľ sa vo februári 1856 vydal do USA. V krajine za oceánom si rýchlo osvojil angličtinu, v meste Dayton založil šermiarsku školu a venoval sa aj potulnému obchodu s cigarami. No v podnikaní nebol úspešný a rozhodol sa skúsiť šťastie ako zlatokop v Austrálii. Tam ale zažil veľké sklamanie.

Keď v USA vypukla bratovražedná občianska vojna, odhodlal sa opäť vyskúšať vojenskú kariéru. Narukoval do severskej, unionistickej armády a bol priradený k 58. pešiemu pluku z Ohia. O necelé štyri mesiace nato, dňa 8. januára 1862, sa stal kapitánom. Koncom toho istého roka však šťastena Gálika opustila, bol zranený a po prehratej bitke o mesto Vicksburg sa dostal do zajatia, odkiaľ ho zanedlho v rámci výmeny zajatcov prepustili.

Následne sa vrátil k svojmu pluku a velil posádke pancierového delového parníka Mound City. Potom bol znovu prevelený k pechote a stal sa zástupcom veliteľa ohájskeho 58. pešieho pluku. Najvyššiu hodnosť získal Gálik 20. októbra 1864, keď bol vymenovaný za majora unionistickej armády, hoci podľa niektorých bádateľov to dokonca dotiahol až na generála.

V januári 1865 svoju vojenskú kariéru ukončil, zrejme pre pretrvávajúcu bolesť zo starého zranenia. Po víťazstve štátov Únie sa usadil v meste Austin, kde pôsobil ako správca okresu Tunica v štáte Mississippi, a v roku 1869 sa presťahoval do vyše tisíc kilometrov vzdialeného mesta mesta Kansas City v Missouri. Tu začal prevádzkovať súkromnú veterinárnu ambulanciu. Ako vážený muž získal americké občianstvo, jeho srdce ale premkla túžba po domovine a najmä po synovi, ktorého opustil, keď mal iba 9 rokov.

Vo veku 66 rokov sa napokon vrátil do Košíc, kde dožil u svojho syna, v byte na dnešnej Alžbetinej ulici, kde bola v lete 2019 odhalená pamätná tabula, pripomínajúca jeho životné osudy. Náhrobok tejto výnimočnej osobnosti ale skončil pod kolesami bagrov alebo ako stavebný materiál chatrče u našich neprispôsobivých spoluobčanov.

Pozrite si fotogalériu pod článkom.

Pripravil Mgr Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 10/2020

Späť na tému Súčasnosť
 
 
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku