Spôsoby pochovávania v Rakúsku od polovice 19. storočia - porovnanie s územiami dnešného Slovenska

Pohrebné zvyklosti sú hlboko zakorenené v kultúrnom a náboženskom vedomí národa. V Rakúsku, krajine s dominantným katolíckym obyvateľstvom a silnou cisárskou tradíciou, sa spôsob pochovávania vyvíjal pod vplyvom spoločenských zmien, urbanizácie, náboženskej praxe i nových ekologických trendov. Porovnanie s územiami dnešného Slovenska, ktoré bolo do roku 1918 súčasťou Uhorska a neskôr Československa, ukazuje na spoločné črty i zreteľné rozdiely. Tieto zmeny možno sledovať od polovice 19. storočia až po súčasnosť.

V polovici 19. storočia sa pochovávalo prevažne do zeme, a to výlučne na cintorínoch pri kostoloch alebo v ich blízkosti. Rakúske mestá, najmä Viedeň, začali v tomto období čeliť problémom preplnenosti cintorínov, čo viedlo k nariadeniam o zriaďovaní nových pohrebísk mimo mestských centier. Príkladom je vznik Centrálneho cintorína vo Viedni (Zentralfriedhof) v roku 1874, ktorý bol už v čase svojho otvorenia koncipovaný ako jeden z najväčších v Európe. Bol postavený na základe hygienických a urbanistických požiadaviek a zároveň reflektoval pluralitu náboženstiev, keďže v jeho areáli vznikli oddelené časti pre katolíkov, protestantov, pravoslávnych, židov, moslimov, budhistov, hinduistov a dokonca i bez vyznania. Tento koncept bol v rámci monarchie pokrokový, no na Slovensku sa podobné zmiešané alebo pluralitné cintoríny presadzovali pomalšie a vo vidieckom prostredí sa tradičné cirkevné cintoríny udržali až do 20. storočia.

V druhej polovici 19. storočia boli pohreby v Rakúsku často sprevádzané okázalosťou, najmä v mestskom prostredí. Pohrebné sprievody boli dlhé a výpravné, používali sa špeciálne vozy a nosičské bratstvá. Dôležitú úlohu mali pohrebné spolky, ktoré pomáhali zabezpečiť dôstojnú rozlúčku aj pre menej majetných občanov. V prostredí dnešného Slovenska mali podobnú funkciu cechy, obce a cirkevné spolky, hoci ceremoniál bol často skromnejší, najmä v dedinskom prostredí. Na Slovensku pretrvávala silná úloha rodiny, ktorá sa na pohrebe aktívne podieľala – od výzdoby rakvy po modlitby a spevy.

Začiatkom 20. storočia sa v Rakúsku začal meniť aj samotný postoj k telu po smrti. Zatiaľ čo katolícka cirkev striktne presadzovala pochovávanie do zeme, narastajúci počet ľudí bez náboženského vyznania alebo so slobodomyseľným postojom viedol k popularizácii kremácie. Viedeň otvorila prvé krematórium v r. 1922 v rámci Zentralfriedhofu, hoci Vatikán kremáciu formálne povoľuje až v roku 1963.

Tento rozdiel medzi sekulárnym a náboženským postojom bol v Rakúsku výraznejší než na Slovensku, kde sa kremácia začala širšie uplatňovať až po druhej svetovej vojne, najmä v mestách ako Bratislava či Košice, kde vznikli krematóriá v 60. rokoch 20. storočia. Vidiek si zachoval konzervatívnejšie pochovávanie do zeme dlhšie než v rakúskych regiónoch.

Obdobie po druhej svetovej vojne prinieslo v Rakúsku okrem demografických zmien aj tlak na efektívnejšie využívanie priestoru cintorínov. Viedli sa diskusie o kolumbáriách, urnových hájoch a spoločných hroboch. Spoločnosť sa postupne sekularizovala, čo sa odzrkadlilo na formálnosti pohrebov – znížil sa počet kňazských obradov, rozšírili sa svetské obrady, tým vznikli nové rituály bez náboženského rámca. Tento vývoj bol paralelný aj na Slovensku, najmä počas komunistického režimu, ktorý podporoval civilné pohreby. Zatiaľ čo v Rakúsku boli tieto zmeny výsledkom pluralizmu a občianskej spoločnosti, na Slovensku boli do istej miery ideologicky vynútené.

Od 80. rokov 20. storočia sa v Rakúsku zintenzívnil záujem o ekologické pochovávanie. Začali sa objavovať prírodné cintoríny (tzv. „Naturfriedhöfe“), kde sa telá pochovávajú v biologicky rozložiteľných rakvách bez betónových hrobiek, často bez náhrobkov, len s menom na drevenej tabuli či kmeni stromu. Tento trend sa rozšíril najmä v alpských oblastiach a v menších komunitách, ktoré kládli dôraz na návrat k prírode. Na Slovensku sa podobné iniciatívy objavujú len ojedinele a často narážajú na legislatívne či kultúrne prekážky. Pohrebné normy na Slovensku sú stále viac naviazané na hygienické nariadenia a konzervatívny vzťah k pamiatke zosnulého.

V niektorých spolkových krajinách Rakúska sa povolilo pochovávanie mimo tradičných cintorínov.

V posledných dvoch desaťročiach Rakúsko zaznamenalo vzostup individualizovaných pohrebov. Ľudia si čoraz častejšie plánujú svoj vlastný pohreb dopredu, volia si hudbu, texty, formu rozlúčky a niekedy aj formu pochovania. Možnosť rozptýlenia popola na lúkach, lesných pozemkoch alebo v Alpách je stále populárnejšia, aj keď musí spĺňať určité regionálne predpisy. V niektorých spolkových krajinách Rakúska sa povolilo pochovávanie mimo tradičných cintorínov, čím sa ešte viac posilnil trend odklonu od klasického modelu. Na Slovensku je legislatíva stále rigidnejšia – urnu chcú príbuzní umiestniť buď na cintoríne, alebo v kolumbáriu (nechcú ju mať vo svojej blízkosti), hoci v praxi je možné domáce uchovávanie alebo rozptýlenie popola v miestach, kde to majiteľovi pozemku neprekáža. Zákon neurčuje ako s urnou naložiť, okrem prípadov, ktoré definuje ako hanobenie ostatkov zomrelého.

Z kultúrneho hľadiska je dôležité spomenúť aj postoj k smrti a pamiatke zosnulých. V Rakúsku sa dôraz kladie na pietu a pokojnú reflexiu, pričom narastá počet výstav, prednášok a umeleckých projektov venovaných smrti ako súčasti života. V školách sa organizujú diskusie o smrti a rituáloch, čím sa búra tabu okolo tejto témy. Na Slovensku je smrť stále viac intímnou záležitosťou, ktorá sa drží v súkromí rodiny. Z verejného priestoru je často vytláčaná a pietne udalosti sú formálnejšie.

Záverom možno povedať, že spôsob pochovávania v Rakúsku prešiel za posledných 150 rokov zásadným vývojom od tradičného katolíckeho obradu až po rozmanité moderné formy pohrebov, ktoré reflektujú ekologické, filozofické a individuálne potreby spoločnosti.

V porovnaní so Slovenskom Rakúsko vykazuje väčšiu flexibilitu a pestrosť v rituáloch i legislatíve, zatiaľ čo Slovensko si dlhšie zachovávalo tradičné prvky a podliehalo vplyvu ideológií. Napriek tomu sa aj na Slovensku prejavujú nové pohrebné trendy, hoci pomalším tempom a často v mestskom prostredí. Porovnanie týchto dvoch krajín, historicky prepojených v rámci habsburskej monarchie, tak ukazuje zaujímavé paralely, ale aj kultúrne rozdiely, ktoré formujú náš vzťah k smrti a pamiatke na zomrelých.

Zdroje
1. Zentralfriedhof, autor Pavel Ondera CC BY-SA 4.0
2. Fotografie v prílohe Zentralfriedhof, autor Pavel Ondera CC BY-SA 4.0

Späť na tému Z histórie

Pohľad späť

Spôsoby pochovávania v Rakúsku od polovice 19. storočia - porovnanie s územiami dnešného Slovenska