Najhorší bol stredovek

04.09.2020

Smrť za feudalizmu

Staré písomnosti obsahujú množstvo svedectiev o nevýslovnom utrpení zločincov. Mučeniu a hrdelným trestom sa však v minulosti nevyhli ani nevinní ľudia obvinení z bosoráctva, židia a protestanti.

Usmrtenie novorodeniatok
Medzi najzaujímavejšie prípady, o ktorých sa môžeme dočítať v archívnych písomnostiach, patria vraždy detí. Najčastejšie dochádzalo k týmto činom z dôvodu chudoby a s ňou spojenou neschopnosťou riadne sa postarať o svojho potomka.

Jeden zo zachovaných zápisov sa týka ženy, ktorú popravili v Košiciach v roku 1575 za usmrtenie vlastného dieťaťa. Odsúdenú pochovali za živa a navyše jej ešte prebodli srdce rozžeravenou železnou tyčou.

V Kremnici došlo v roku 1604 k zabitiu dieťaťa, ktoré splodila vdova Katarína Groschová s istým Jánom Messerschmidtom. Novorodenca usmrtili a zahrabali na miestnom pohrebisku. Keďže však telíčko nepoložili dostatočne hlboko, vyhrabal ho pes. Postupným vyšetrovaním sa zistilo, kto sú rodičia nebohého. Krutému otcovi sa podarilo ujsť, krkavčiu matku chytili a mučili vo väzení. Bola odsúdená na sťatie hlavy, ale vďaka príhovoru vplyvných mešťanov ju napokon iba vyhnali z mesta. Rovnaké šťastie však nemala vdova Barbora Očková zo Slavkova na Morave v roku 1648. Za usmrtenie dieťaťa jej kat bez milosti odťal hlavu.

Smrť protestantov
V 16. storočí sa hnev svetskej moci často obracal voči prívržencom reformačných myšlienok. Prenasledovanie protestantov prikazovali aj rôzne nariadenia, ako napríklad zákon z roku 1523, ktorý vyzýva k usmrcovaniu a konfiškácii majetku luteránov a ich ochrancov. Smrťou doplatil na svoju vieru jeden z prvých reformátorov slovenského Spiša, Andrej Fischer, ktorého zhodil rytier František Bebek z hradieb Krásnej Hôrky v roku 1539.

Medzi ďalšie obvyklé tresty pre prívržencov protestantizmu patrilo mučenie, vyhnanie z krajiny a galejníctvo, pričom práve na galejách, čiže počas ťažkých trestaneckých prác, a pri dlhých pochodoch odsúdencov na miesto výkonu trestu, často dochádzalo k stratám na životoch. Tak to bolo i v prípade evanjelického kňaza Michala Gótša, ktorý podľahol vyčerpaniu na ceste do Neapolu. Keď ho chceli ostatní väzni pochovať, vojaci ich násilím prinútili pochodovať ďalej a ktorýsi z trýzniteľov vraj posmešne poznamenal, že divoká zver a nebeské vtáctvo sa o mŕtvolu postarajú.

Hrozný osud židov
Židia sa mnohokrát v dejinách stali terčom nenávisti a o negatívnom vzťahu voči vyznavačom tohto náboženstva svedčí aj stav viacerých židovských cintorínov na Slovensku. V roku 1591 sa odohral masaker šiestich židov v Bratislave, ktorých obvinili z rozlámania dvoch posvätných hostií. V Pezinku zasa v 15. storočí upálili asi 20 židov vo veľkej jame na základe obvinenia z rituálnej vraždy.

Šíriteľmi chýrov o údajných židovských zločinoch bývali ľudia, ktorí sa u židov zadĺžili a chceli sa takýmto spôsobom zbaviť svojich záväzkov.

Mučenie ženy
Mučenie ženy obvinenej z bosoráctva, archív Pavol Ičo
Utrpenie bosoriek
Bosoráctvo riešil v rámci kráľovských dekrétov už prvý uhorský panovník – Štefan, ktorý navrhol, aby sa strigy najprv iba postili a až keď neupustia od svojich čarodejníckych praktík, aby im bolo kostolným kľúčom vypálené znamenie vo forme kríža na prsiach, na čele a medzi lopatkami. V rokoch 1077 – 1095, keď v Uhorsku vládol Ladislav I., bolo obvyklým trestom pre strigy prísne pokánie. Jeho nástupca, Koloman, existenciu bosoriek ani neuznával a vo svojom prvom dekréte dokonca uviedol: „strigy, ktoré neexistujú, nemajú sa vyšetrovať.“

V 15. storočí, keď začala vo veľkom vyčíňať inkvizícia, ale tieto predošlé nariadenia prestali rešpektovať a mnoho nevinných mužov a žien skončilo upálených na hranici alebo utopených v riekach počas tzv. Božích súdov. Jestvovalo viacero druhov týchto „súdov“ - jednou formou bola „skúška studenou vodou“, počas ktorej podozrivú osobu zviazali a priviazanú na lano ponorili do vody. Ešte v 18. storočí takto usmrtili jednu ženu, obvinenú z bosoráctva, vo Vojke nad Dunajom.

Ďalšou podobou bol „Boží súd ohňom“. Obvinená osoba mala podržať ruku nad ohnivým plameňom a pokiaľ ju plamene popálili len trochu, považovala sa za nevinnú. Ak jej ale oheň spôsobil vážnejšie poranenia alebo veľkú bolesť, za živa ju upálili. Inou formou bol „súd posväteným pokrmom“, pri ktorom musel obvinený po skončení bohoslužieb naraz prehltnúť kus suchého chleba a kúsok tvrdého ovčieho syra. Tých, ktorí to nedokázali, čakala smrť.

No vynaliezaví inkvizítori poznali aj ďalšie skúšky – napríklad „súboj“, pri ktorom mal obvinený iba drevenú tyč, zatiaľ čo vyzývateľ mohol bojovať so štítom a pažbou pušky a „skúšku krížom“, pri ktorej musel podozrivý položiť ruky na ramená kríža a držať ich po celý čas omše rozprestreté, pokiaľ nechcel prísť o život. K obvineniu za bosoráctvo pritom stačilo málo – na hranici mohol skončiť mastičkár, ako i žena, ktorá predvádzala tradičné slovanské tance.

Poprava „kráľa sedliakov“
Strašná smrť postihla i „sedliackeho kráľa“ Juraja Dóžu (v dobových listinách uvádzaného pod menom Juraj Székely). Ten sa v roku 1514 postavil na čelo mohutnej povstaleckej armády o počte 40 000 vojakov (podľa niektorých prameňov ich bolo vyše 50 000), s ktorou sa snažil zlomiť moc krutých zemepánov. Rebélia však bola po troch mesiacoch potlačená. Stovky vzbúrencov skončili na šibenici alebo napichnutí na koloch, ďalších postínali. Mnohí rebeli síce prežili, ale po odrezaní údov sa z nich stali žobráci. Samotný Dóža musel znášať najhorší trest – posadili ho na rozžeravený trón, na hlavu mu položili žeravú korunu a jeho najbližší spolubojovníci boli donútení trhať z neho uškvarené mäso vlastnými zubami.

Vražedné súboje
V roku 1693 zastrelil gróf Ján Pálfi knieža Fridricha Karola potom, čo ho vyzval na súboj. Príčinou sporu bolo, že knieža Fridrich, ktorý pricestoval do Uhorska z územia nemeckého Württembergu, urážal uhorských dôstojníkov. Išlo o zložitý prípad, nakoľko sa usmrtenie v súboji považovalo za zabitie, a takýto zločin sa zvyčajne trestal smrťou. Gróf Pálfi však bol verným spojencom cisára Leopolda I. a generálom jeho vojska. Pálfiho usmrtenie by teda pre panovníka znamenalo obrovskú stratu. Cisár sa preto rozhodol grófa omilostiť a ako trest preňho navrhol ročné vyhnanstvo v Poľsku. Krátko nato, čo musel Pálfi odísť, ale za panovníkom začali prichádzať grófovi príbuzní a prosili, aby sa smel ihneď vrátiť. Leopold I. toľkému naliehaniu nedokázal vzdorovať, svojmu vernému generálovi povolil predčasný návrat a uložil mu iný trest, navrhnutý cirkvou – Pálfi musel na znak pokory a ľútosti postaviť kamenný kríž. Vztýčil ho v Bratislave na Podhradí pred Vodnou vežou, pričom na vysvätenie tohto kríža prišiel aj samotný cisár, čím prejavil omilostenému grófovi nesmiernu priazeň.

Drahé odpúšťanie
Svedectvo o biede a veľmi nízkej úrovni rodičovskej lásky nám prináša kronika levočského richtára Gašpara Haina zo 17. storočia. Nájdeme v nej aj zmienku o krádeži, konkrétne odcudzení hrachu z poľa kováča Ondreja Putschera dvoma miestnymi chudobnými chlapcami.

Keď ich kováč prichytil pri čine, tak sa nahneval, až začal jedného z nich opakovane mlátiť päsťou. O šesť dní neskôr chlapec následkom bitky podľahol. Podľa zákona mal byť Putscher popravený, ale chlapcovi rodičia sa rozhodli, že kováča nebudú žalovať a dohodli sa s ním na finančnom odškodení. Vrah im vyplatil osemdesiat zlatých a celá záležitosť tým bola uzavretá. Rodičia zosnulého chlapca tak prišli k pomerne veľkým peniazom, keďže spomenutá suma v tých časoch predstavovala zhruba ročnú mzdu levočského robotníka.

Viac foto v galérii pod článkom

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 09. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku

Dnes je: 02.12.2020

Meniny má: Bibiána

Mapa členov - sidebar
Inzercia
02.12.2020

Vianočná ponuka Fiat

Zobraziť viac >
06.11.2020

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

sapaks
sutaz vo vykope
EFFS
slovak funeral