Smrť v slovenských ľudových baladách

Balady umelecky znázorňujú bôle, žiale, ale i túžby slovenského ľudu a okrem iného sa v nich stretávame aj s rôznymi podobami násilnej smrti.

Charakteristika balady
Výraz balada je románskeho pôvodu a spočiatku sa používal na označenie tanečnej piesne v Provensalsku na území juhovýchodného Francúzska.

Slávny spisovateľ Johann Wolfgang Goethe, ktorý sa ako jeden z prvých zaoberal baladami na literárnovednej úrovni už v 18. storočí, v nich nachádzal „istú tajomnosť“ a prítomnosť všetkých troch literárnych druhov (t. j. lyriky, epiky a drámy). V súčasnosti sa balada často definuje ako lyricko-epický žáner vo viazanej reči.

Z hľadiska autorstva rozdeľujeme balady na ľudové, ktorých autor je neznámy, resp. kolektívny (ľud) a umelé alebo autorské balady, ktoré majú konkrétneho autora.

Pri hľadaní odpovede na otázku: „Čo viedlo našich predkov k tomu, aby vyjadrovali svoje bezútešné pocity v ľudových baladách?“ je zrejme najvhodnejšie vypomôcť si historickými znalosťami o slovenskom etniku.

Pomery v stredovekom aj ranonovovekom období, keď vznikali balady v slovenskom prostredí, sa často javia ako nežiaduce, kruté a nespravodlivé. Preto je pravdepodobné, že tieto útvary ľudovej slovesnosti vznikli predovšetkým ako reakcie na duševné stavy úzkosti, depresie a sklamania. Ale i pocit krivdy, prítomný vo viacerých baladách, je zjavne jednou z príčin ich zrodu, a tak je možné tento žáner vnímať tiež ako literárnu vzburu či obžalobu voči nespravodlivému spoločenskému zriadeniu. V niektorých baladách sa objavujú popisy zločinov, moralizujúce prvky, túžby a nádeje Slovákov a v neposlednom rade tieto diela slúžili na spríjemnenie práce a voľného času, pretože mnohé z nich mali podobu piesní.

Balady taktiež svedčia o vývine estetického cítenia našich predkov, obsahujú ich priame skúsenosti, ako i posolstvá, čo sa odráža v moralizujúcich tendenciách niektorých balád. Ľudia, ktorí tieto diela vytvorili, znášali neľahké pomery s hrdosťou, ktorá im pomohla zachovať si rodnú reč i vlastnú, osobitú kultúru nielen v období sociálneho, ale aj národnostného útlaku.

Z jazykovedného hľadiska možno konštatovať, že práve v ľudovej slovesnosti sa odzrkadľuje vývin jazyka, kultúra hovoreného prejavu a stupeň rozvitosti viet.
 

Baladu si nad iné literárne útvary cenil aj slovenský literát Štefan Krčméry, ktorý ju označil za jeden z najhlavnejších literárnych žánrov a český literárny vedec Jozef Jungmann zaradil tento útvar medzi vyššie básnictvo, zvýrazňujúce vznešenosť ducha a vyššiu vôľovú činnosť, pričom bohatou obraznosťou i pohnutosťou citu sprostredkúva vznešené ideály.

O pretrvávajúcom vplyve balád zasa svedčí súčasná literárna a filmová tvorba (obzvlášť hororový žáner), poznačená viacerými prvkami a princípmi, ktoré sú príznačné pre balady, ako rýchly spád deja, pôsobenie vyšších mocí, tragika, krvavé motívy atď.

Interpretácie vybraných balád
Výraz balada je románskeho pôvodu a spočiatku sa používal na označenie tanečnej piesne v Provensalsku na území juhovýchodného Francúzska.

Zaujímavá, tajuplná a zároveň priam hrôzostrašná je ľudová balada V dlhopolskej rúbanine, v ktorej Janka „zrúbu“ jeho vlastní bratia. Dôvod, prečo Jankovi jeho súrodenci ublížili nepoznáme, avšak lokalizácia deja je presne určená – zločin sa mal odohrať v „dlhopolskej rúbanine“, ktorej názov pripomína slovnú hračku (sekanie = rúbanie ako činnosť a rúbanina ako miesto, kde ležia vyrúbané stromy a už aj zrúbaný Janko). Ide o realisticky spracovanú baladu, pripomínajúcu žalospev s námetom rodinnej tragédie. Z hľadiska formy má pomerne dôsledne dodržaný združený rým a z jej obsahu vyplýva, že najbližší príbuzní môžu byť krutejší, než neznámi ľudia.

Balada Vyletela holubenka zobrazuje tragický príbeh skonu dievčiny so schopnosťou meniť sa na vtáka, ktorú rozdupú kone, keď príde navštíviť svojho milého. Napriek krátkosti textu v ňom dominuje citlivý prístup rozprávača k téme, čo dokazuje použitie množstva zdrobnenín. Opäť ide o text so žalospevným charakterom a vcelku dôsledným združeným rýmom, avšak spracovanie tejto témy je nerealistické, resp. symbolické (holubenka, čiže holubica ako symbol dievčiny), nakoľko premena človeka na zviera z fyziologického hľadiska nie je možná.

V balade Čo sa stalo nové sa stretávame s tragickým osudom dievčaťa, ktoré spácha samovraždu, pretože jej otec nedovolil vydať sa za svojho vyvoleného, čo dievčina vysvetlí vystrašenej susede. V texte sa vyskytuje združený rým, spracovanie témy však nie je hodnoverné, pretože je vysoko nepravdepodobné, aby bola samovrahyňa schopná rozprávať po zásahu do srdca.

Posolstvo či poučenie vyplývajúce z tejto balady je jasné a dalo by sa sformulovať do súvetia: Rodičia by nemali ani svojim vlastným deťom prikazovať, koho si smú vybrať za životného partnera.

Balada Chto to na mňa povedá (t. j.: Kto to na mňa hovorí) vypovedá príbeh nespravodlivo odsúdeného muža. Takýmto spôsobom odzrkadľuje odpor ľudu k nespravodlivej vládnucej vrstve a jej poskokom – udavačom, ktorí zrejme boli za falošné obvinenia odmeňovaní. Udavačstvo teda ako vidno patrilo do slovenského folklóru ešte dávno predtým, než sa ustálilo v čase existencie Tisovho klérofašistického štátu a neskoršieho socialistického režimu. Keďže je dej balady lokalizovaný do prostredia väzenia na trenčianskom zámku, môžeme aspoň približne datovať obdobie vzniku tohto textu, a to najskôr do konca 13. storočia, keď k veži z 11. storočia nechal pristavať „pán Váhu a Tatier“ Matúš Čák Trenčiansky obytný palác, vďaka čomu stavba nadobudla rozmery zámku.

Čo sa týka formy, nie je tu použitý pravidelný rým. Spracovanie textu pôsobí realisticky a hodnoverne.

Prejav súcitného postoja ku krajanom nájdeme trebárs v balade Zabili, zabili dvoch chlapcov. Vďaka retrospektívne ladenému dialógu medzi rozprávačom a odsúdencom sa dozvedáme, že oboch odsúdili pre krádež „kotálu“ (t. j. kotla). Dôkazom kladného vzťahu k odsúdeným súkmeňovcom je poukázanie na prísny trest obesením za nepatrný zločin, ako aj upozornenie na to, že „zabili dvoch chlapcov bez viny“. Ide o baladu budiacu dojem umelecky spracovanej skutočnej udalosti, v rámci ktorej nie je dôsledne dodržaný rým.

Ako poslednej venujme pozornosť balade Čo sa stalo vnove (t. j.: Čo sa znovu stalo), v ktorej sa (podobne ako napríklad v balade Sedí Janík podľa vody) uplatňuje princíp: síce vrah, ale náš, čím nadväzuje na podobný princíp protikladov: naše = dobré/cudzie = zlé, typický pre slovenskú ľudovú tvorbu. Hoci sa v texte vyskytujú uštipačné verše: „Dobre tebe, Janík,/v tom Plešivskom zámku/druhí sejú, orú,/a ty sedíš v chládku“, odpoveďou na ne sú Janíkove sťažnosti na biedny osud, ktorý ho čaká. Uvedené verše teda pôsobia skôr ako akýsi utešujúci prostriedok, slúžiaci na odľahčenie hroznej situácie odsúdeného zločinca. A aj použitie zdrobneniny „Janík“ je možné interpretovať ako dôkaz o empatickom prístupe ľudu k odsúdenému krajanovi. Tento vcelku realisticky spracovaný text obsahuje verše so združeným rýmom.
 

Interpretované balady

V dhopolskej rúbanine

V dlhopolskej rúbanine
leží Janko, zrúbaný je.

Kto ho rúbal, nech ho hojí,
nech ho veze k felčiarovi.

Kto ho rúbal? Jeho bratia,
horší boli jako katia.

Vyletela holubenka
Vyletela holubenka
šuhajovi do okénka,

vletela mu do maštale
medzi jeho kone vrané.


Koníčky sa naľakali,
holubenku zašlapali.

Nebola to holubenka,
lež to bola frajerenka

Čo sa stalo nové
Čo sa stalo nové
v susedeje dvore?
Strelila Mariška
do svojho srdiečka.

A keď si strelila,
na boha volala:
„Bože môj, otče môj,
čo som urobila?“

Suseda počula
na boha volati,
išla pod okienko,
na kamienok stati.

„Čo si si, Mariška,
čo si urobila,
keď od teba tečie
tá krú jaká divná?“

„Ja som si strelila
do môjho srdiečka
do môjho srdiečka
pre môjho tatíčka.

Mojej mladšej sestre
vydaju nebránte,
lebo veru aj tá
do neštestia prinde.“

Chto to na mňa povedá
„Chto to na mňa povedá,
chto to na mňa svedčí,

že som zabil jeleňa
v chocholanskej seči?

Nezabil som jeleňa,
lež som zabil laňku,

ach, mám sa já nasedet
na trenčanském zámku!“

Zabili, zabili dvoch chlapcov

Zabili, zabili
dvoch chlapcov bez viny,
jeden bol Kapusta,
druhý bol Ursíny.

Kapusta, Ursíny,
to bol chlapík silný,
našli sa silnejší,
čo ich obesili.

„Kapusta, Ursíny,
čože si pokradol,
že vás poviazali
do mocných povrazov?“

„Veď sme neukradli
iba jeden kotál,
už nás idú vešať
na bystrický chotár.

Na bystrický chotár,
nad jakubskú vodu,
už mi zaviazali
tú moju slobodu.

Keď ma šikovali
cez to dolné pole,
žienka za mnou bola:
Vráť sa, srdce moje.

Akože sa vrátim,
keď som poviazaný,
už ma majster čaká
pod šibenicami.

Keď ma šikovali,
cez tie dolné lúke,
žienka za mnou volá:
Podajme si rúčke!

Keď ma šikovali
hore cez Bystricu,
už mi otvárali
hajdúsi temnicu.“

Čo sa stalo vnove

Čo sa stalo vnove
v tom Bendove dvore:
Zabil Janík manželku
pre druhú frajerku.

V tom Bendove dvore
smutne hudci hrajú,
už toho Janíčka
do pút okúvajú.

V tom Bendove dvore
všetko smutne chodí,
už Janík v Plešivci
zatvorený sedí.

„Dobre tebe, Janík,
v tom Plešivskom zámku,
druhí sejú, orú,
a ty sedíš v chládku.“

„Ej, horká, prehorká
je mi to dobrota,
veď už dnes tretí deň,
čo mi šli pre kata.

Budú ma stínati,
budú ma vešati,
moje drobné deti
budú nariekati.“

Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 02. 2021
 

Späť na tému Z histórie