O posledných veciach človeka - výstava v Plzni

18.01.2016

Smrť nie je tabu

Všetci raz zomrieme. Rokmi sa však menia obrady, zvyklosti či povery, ktoré s touto smutnou udalosťou v živote človeka súvisia, od stredoveku až po súčasnosť. Najmä v ľudovom prostredí bolo toto obdobie obostreté veľkým množstvom špecifických tradícií, ktoré umierajúcim uľahčovali odchod zo sveta a súčasne aj pozostalým vyrovnať sa so smrťou ich blízkych. „Na prelome 19. a 20. storočia sa tieto rituály začali postupne vytrácať. V dôsledku zložitého spoločenského vývoja, hlavne v druhej polovici 20. storočia, však nebola možnosť, aby sa utvorili tradície nové, ktoré by túto úlohu prevzali. Absencia prirodzeného vzťahu ku smrti sa v súčasnej dobe premieta aj do prístupu k umierajúcim,“ hovorí Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni.

Nedávno v Národopisnom múzeu Plzenska prezentovali verejnosti výstavu s názvom Umenie umierať alebo O posledných veciach človeka. „Hlavným popudom k jej usporiadaniu bola celospoločenská diskusia týkajúca sa verejnej pomoci paliatívnej starostlivosti a zodpovedného prístupu k umierajúcim a zosnulým,“ spresňuje vedúci oddelenia Západočeského múzea.

Výstava bola podľa jeho slov členená do dvoch vzájomne previazaných celkov. Prvý z nich dokumentoval najvýznamnejšie trendy v prístupe k mŕtvym a v kultúre pochovávania od neskorogotických „tancov smrti“, cez obdobie baroka, až k vlasteneckým pohrebom do konca 19. storočia. V rámci tohto celku bolo zvláštnou témou sledovanie spoločenských interpretácií fenoménu „dobrej a zlej“ smrti. Druhý blok bol venovaný tradíciám, ktoré sprevádzali umierajúceho a jeho blízkych po celú dobu nebožtíkovho skonu, pri pohrebe a bezprostredne po ňom. Prezentované boli najmä zvyklosti, praktizované na Plzensku, prípadne v západných Čechách, aj keď sa mnohé z nich v určitej forme vyskytovali aj na iných miestach Čiech a Moravy.

Tie najzaujímavejšie exponáty môžete nájsť aj dnes v stálej expozícii Národopisného múzea Plzenska. Poďme sa teda pozrieť na zaujímavé rituály pochovávania z dôb minulým k našim českým susedom a nechajte sa nimi previesť priamo kurátorom zbierok Michalom Chmelenským a jeho rozprávaním.

M.-Chmelenský
Mgr. Michal Chmelenský, kurátor zbierok a vedúci národopisného oddelenia Západočeského múzea v Plzni, viac fotografií v galérii na konci článku
Zaujímavé rituály pri pochovávaní ľudí v minulosti
Rituály, ktoré sa v minulosti bezprostredne vzťahovali k hodine smrti, boli praktizované najmä s vidinou uľahčenia odchodu človeka z tohto sveta a jeho duše na „onen svet“. Ešte v prvej polovici 20. storočia ľudia v odľahlejších oblastiach Čiech a Moravy verili, že sa pri lôžku umierajúceho v hodine smrti a najmä bezprostredne pred jeho skonom zhromažďujú „zlí duchovia“ a snažia sa zmocniť duše umierajúceho. Z tohto dôvodu ľudia nad umierajúcim a mŕtvym bdeli, čítali modlitby, kropili posteľ a miestnosť s umierajúcim svätenou vodou.
 
V hodine smrti zvonili okolo postele umierajúceho zvončekom, ktorého zvuk mal duši umožniť ľahký odchod zo sveta a odstrašiť zlých duchov. Podoba a interpretácia takých zvykov sa však miesto od miesta menila. Ľahké a pokojné spočinutie mŕtveho zabezpečovalo ticho a pokoj. V niektorých obciach na Plzensku bol umierajúci sprevádzaný drobným zvončekom zašitým v plátne, aby sa zvonenie tlmilo. Priamo v Plzni bolo ešte v polovici 19. storočia zvykom ulicu pred domami umierajúcich a ťažko stonajúcich v celej dĺžke domového priečelia vystielať slamou, aby nebol dotknutý obťažovaný pouličným hlukom.

Dobrá a zlá smrť od stredoveku až podnes
Obsah pojmov „dobrá“ a „zlá“ smrť sa v priebehu rokov menil, rovnako tak ako kultúra pochovávania a spôsoby vyrovnávania sa jednotlivcov či celého spoločenstva s konečnosťou ľudského života. Prinajmenšom do konca 19. storočia (v istých aspektoch až do polovice 20. storočia) bola smrť verejnou a spoločensky široko reflektovanou udalosťou a ako taká neušla spoločenskému hodnoteniu. Pohľad na to, čo je „dobrá smrť“ bol ovplyvňovaný sociálnymi, ekonomickými, náboženskými, ba dokonca aj politickými faktormi a reflektoval často nielen samotnú smrť konkrétneho človeka, ale veľmi často aj celý jeho život a spôsob pohrebu. V niektorých prípadoch nemuselo spoločenské hodnotenie zodpovedať hodnoteniu pozostalých, a smrť toho istého človeka bola mnohokrát reflektovaná inak bezprostredne po skone a inak v nadchádzajúcich rokoch. Veľmi zriedka bol tiež akcentovaný samotný zážitok umierajúceho. I cez značnú premenlivosť a nejednotnosť však spoločenské hodnotenie smrti silne ovplyvňovalo nielen úctu, ktorá bola zosnulému preukazovaná, ale výrazným spôsobom zasahovala do životov pozostalých.

Úvahy o „dobrej“ a „zlej“ smrti boli v minulosti spravidla podmienené kresťanskými eschatologickými predstavami o osudoch ľudskej duše po nebožtíkovom skone. „Dobrou“ smrťou umierali ľudia, ktorých duša nebola obťažená hriechmi a čakala ich spása. „Zlú“ smrť mali naopak tí, ktorých duša bola odsúdená k večnému zatrateniu v pekle. Základným predpokladom „dobrej smrti“ bolo naplnenie všetkých rituálov, ľudových zvykov a tradícií, ktorých detaily sa veľmi často miestne a časovo menili. Za „zlú smrť“  bola preto (najmä v ľudovom prostredí) považovaná náhla smrť, pri ktorej nebolo možné tieto podmienky naplniť. To platilo najmä v prípadoch, keď sa človek stal obeťou ťažkej a rýchlej choroby, smrteľného úrazu či inej tragédie, a nemohol sa s okolitým svetom náležite rozlúčiť, prípadne ak nebolo možné vykonať potrebné obrady alebo usporiadať patričný pohreb.

Jedna-z-podôb-tzv.-mementa-mori-(doslova-pamätaj-na-smrť),-inšpirovaná-klasickým-barokovým-motívom-pominuteľnosti-ľudského-života-(Čechy,-koniec-19.-storočia).
Jedna z podôb tzv. mementa mori (doslova pamätaj na smrť), inšpirovaná klasickým barokovým motívom pominuteľnosti ľudského života (Čechy, koniec 19. storočia), viac fotografií v galérii na konci článku
Novorodeniatka pochovávané bez rozlúčky
Úcta preukazovaná mŕtvym novorodeniatkam, prípadne deťom, ktoré bez prijatia krstu zomreli krátko po narodení, nedosahovala (najmä vo vidieckom prostredí) takú mieru, ako u dospelých. Ako na občianskych, tak na cirkevných cintorínoch, im bolo vyhradzované zvláštne oddelenie. V mnohých prípadoch boli ešte koncom 19. storočia pochovávané do neoznačených hrobov, bez patričnej rozlúčky a smútočných obradov. Za „zlú“ smrť bola v minulosti považovaná tiež smrť neznámeho človeka. Až do konca 18. storočia bolo s takými zosnulými nakladané veľmi nedôstojným spôsobom. Veľakrát nebolo možné ich pochovať na „posvätnej pôde“ a bolo s nimi preto zaobchádzané rovnako ako so samovrahmi či odsúdencami. Ich tiel sa ujímali tzv. pohodní (excoriatori), čiže ľudia, ktorí sa zaoberali v minulosti likvidáciou uhynutých zvierat. Nezriedka ich pochovávali na odľahlých, k tomu určených miestach na hraniciach katastrov obcí, mimo mestských hradieb. Nariadenia Jozefa II., ktoré vyčleňovali popraveným a samovrahom nedôstojné miesta na cintorínoch, boli dlhý čas predmetom značného odporu a miera ich dodržiavania sa regionálne líšila. Avšak aj cez tento odpor nadobúdali predmety spojené s popravenými a samovrahmi v ľudových predstavách „nadprirodzenú moc“. Často sa stávalo, že ako prejav vzdoru voči prísnym trestom, boli takýto mŕtvi okrádaní o svoje šatstvo, poprípade ďalšie veci samotnými popravnými či pohodnými, s ktorými sa čulo obchodovalo.
 
Smrť v boji? Z cnosti nutná daň pokroku
Zásadnou premenou prešiel aj fenomén „dobrej smrti v boji“. Romantizujúci ideál „dobrej a dôstojnej smrti hrdinu“, ktorý je obsiahnutý v mnohých stredovekých rytierskych legendách, sa v nadchádzajúcich storočiach postupne premenil v zosilňujúci odkaz na desivosť a krutosť vojen. Smrť v boji prestala byť postupom času všeobecne zdieľanou cnosťou a neskôr, v priebehu 16. a 17. storočia začala byť vnímaná v negatívnych intenciách. Dôležitým medzníkom vo vnímaní smrti v boji sa stala 1. svetová vojna. V priebehu konfliktu boli armády vybavené mnohými novými typmi zbraní, umožňujúcimi odňať zabíjaniu nepriateľov osobný rozmer. Jednou z reflexií tejto tragédie bolo všeobecné rozšírenie pojmu „strojová smrť“.
 
Premenlivosť a relativitu termínov „zlá“ a „dobrá“ smrť ilustrujú spoločenské tendencie, snažiace sa vtlačiť individuálnej smrti jednotlivca celospoločenský a univerzálny význam, ktorý tragickú (teda pôvodne zlú) smrť povýšil na „obeť“ položenú za spoločne zdieľaný cieľ. Tým sa mohla stať napríklad národná emancipácia a založenie Československej republiky po prvej svetovej vojne, kedy došlo k „povýšeniu“ smrti tisícov padlých legionárov na „národnú obeť“. Druhá polovica 19. storočia sa v Európe niesla na vlne nekritického obdivu k technickému pokroku. Ruka v ruke s postupným zdokonaľovaním priemyslu a zavádzaním technických noviniek prakticky vo všetkých sférach každodenného života sa zvyšoval aj počet tragických udalostí a nešťastí, ktorým padlo za obeť mnoho ľudských životov. Aj v tomto prípade bola náhla a krutá smrť z celospoločenského pohľadu často v istom zmysle spätne legitimizovaná a nepriamo vnímaná ako „nutná daň pokroku“.

Prejsť na druhú časť

Zuzana Voštenáková, foto Západočeské múzeum v Plzni © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2015
 
Späť na tému Výstavy
 

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 12 fotografií
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Uživateľská zóna

Dnes je: 17.07.2019

Meniny má: Bohuslav

Mapa členov - sidebar
Inzercia
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.