Rudolf Viest – generál, ktorý sa nevrátil

Keď sa povie meno Rudolf Viest, mnohým sa vybaví obraz generála so silnou vôľou a hrdou tvárou. Muža, ktorý stál na čele Slovenského národného povstania v jeho najťažších chvíľach a ktorý zaplatil cenu najvyššiu – svoj život. No jeho príbeh nezačína v bojoch na strednom Slovensku, ale v Revúcej, mestečku, ktoré bolo od 19. storočia známe ako kolíska slovenského národného života.
 

Narodil sa 24. septembra 1890 do rodiny, ktorá si síce nežila v prepychu, ale mala hlboký cit pre vzdelanie a poctivú prácu. Otec Gustáv bol remeselník, mama Jana pochádzala z krajčírskej rodiny. Keď otec zomrel, matka ostala sama s deťmi a život rodiny sa presunul do Budapešti.

Tam mladý Rudolf navštevoval gymnázium. Vtedy to bola škola, kde sa slovenský jazyk nenosil a všetko bolo poznačené maďarizáciou. No práve v takom prostredí sa Viest naučil stáť pevne na svojom. Aj keď sa neskôr pohyboval v medzinárodnom prostredí, nikdy nestratil vedomie, že je Slovák a že jeho povinnosťou je slúžiť krajine.
 

Prvú veľkú skúšku priniesla prvá svetová vojna. Viest narukoval ako dôstojník do rakúsko-uhorskej armády a čoskoro sa ocitol na východnom fronte. Tam zažil hrôzy zákopov i tvrdé boje, až kým nepadol do ruského zajatia. Pre iného by to možno znamenalo koniec kariéry, no pre Viesta to bol začiatok. V zajateckých táboroch sa dostal do styku s myšlienkou česko-slovenských légií a rozhodol sa pridať.
 

Viest bojoval po boku Srbov, bol zranený, ale nevzdal sa. Najdramatickejšie chvíle prišli, keď sa legionári ocitli na ceste cez Sibír. Dlhý pochod, nekonečné kilometre pozdĺž Transsibírskej magistrály, konflikty s boľševikmi, mrazy, choroby – to všetko si vyžiadalo tisíce životov. Viest to prežil a spolu s ďalšími sa cez Vladivostok, Japonsko a Spojené štáty nakoniec dostal späť do Európy. Bolo to dobrodružstvo, ktoré by vystačilo na román. Pre neho to však bola tvrdá škola života a odolnosti.
 

Po vzniku Československa v roku 1918 sa Viest rozhodol zostať v armáde. Bol jedným z tých, ktorí budovali nové ozbrojené sily štátu. Vojenská kariéra ho zaviedla na rôzne miesta – slúžil doma aj v zahraničí, pôsobil ako vojenský atašé vo Francúzsku, študoval na Vysokej škole vojenskej v Prahe a postupne sa vypracoval až na generála. To, že sa mu ako Slovákovi podarilo preraziť v prevažne českom prostredí, je dôkazom jeho schopností.
 

Bol známy ako muž pevného charakteru, pracovitý a disciplinovaný. Nevyhľadával pozlátku, ale dokázal si získať rešpekt. A hoci jeho meno nebývalo v titulkoch novín tak často ako mená politikov, patril k tým, bez ktorých by obrana štátu nefungovala.
 

Keď v roku 1938 prišla Mníchovská dohoda a Československo stratilo pohraničie, Viest vedel, že sa blíži katastrofa. Po rozbití republiky a vyhlásení Slovenského štátu sa ocitol na križovatke. Bol mu ponúknutý vysoký post v armáde nového štátu, no prijal ho len s podmienkou, že nebude musieť spolupracovať s Nemcami. Zároveň si udržiaval tajné kontakty s odbojom.
 

Nakoniec odišiel do exilu – najprv do Francúzska, neskôr do Británie. V londýnskej exilovej vláde prezidenta Edvarda Beneša sa stal ministrom obrany. Bol členom Štátnej rady, teda parlamentu v exile, a významne sa podieľal na budovaní československých jednotiek v zahraničí. Pre vojakov bol nielen nadriadeným, ale aj vzorom – človekom, ktorý sám prešiel ťažkou cestou a ktorého autorita nestála na titule, ale na osobnej skúsenosti.
 

V auguste 1944 sa rozhorel plameň Slovenského národného povstania. Viest sa vrátil domov, aby sa postavil na čelo boja. V noci z 5. na 6. októbra pristál na povstaleckom území a krátko nato prevzal velenie od generála Jána Goliana. Bolo to v čase, keď povstanie už čelilo obrovskému tlaku nemeckej armády.
 

Viest veril, že aj keď sú šance malé, boj má zmysel. Slovensko malo ukázať, že sa nechce zmieriť s fašizmom, že stojí na strane spojencov. Vydal posledný rozkaz, v ktorom vyzval vojakov, aby aj po rozpade organizovaného odporu pokračovali v boji v horách.
 

Osud však bol neúprosný. 3. novembra 1944 bol spolu s Golianom zatknutý. Oboch odviedli najprv do Bratislavy, potom do Viedne a nakoniec do Berlína. Následne ich previezli do koncentračného tábora Flossenbürg. Tam ich stopa mizne. Predpokladá sa, že boli popravení vo februári 1945, no presný dátum a miesto ich smrti zostali neznáme.
 

Po vojne sa Viest nevrátil. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Pre rodinu a pre národ to bola bolestivá rana. Preto mu bolo vybudované symbolické miesto posledného odpočinku v Bratislave na cintoríne pri Kozej bráne. Práve tam, kde odpočíva jeho matka, pribudla pamätná tabuľa.
 

Nie je to hrob v pravom slova zmysle, ale miesto, kde sa dá zastaviť, zapáliť sviečku a zamyslieť sa. Koziu bránu navštevujú ľudia, ktorí chcú vzdať úctu mužovi, čo položil život za slobodu. Je to tichý priestor uprostred mesta, kde história prehovára bez slov.
 

Príbeh Rudolfa Viesta je svedectvom o tom, že dejiny netvoria len politici v parlamentoch, ale aj muži, ktorí riskujú vlastný život pre vyššie ideály. Bol vojakom, generálom, ale predovšetkým človekom, ktorý veril, že Slovensko a Česko majú patriť medzi slobodné národy.
 

Hoci jeho život skončil v temnote nacistického tábora, jeho odkaz žije ďalej. A symbolický hrob pri Kozej bráne je pripomienkou, že sloboda nie je zadarmo. Každá sviečka, ktorá tam horí, je poďakovaním generálovi, ktorý sa nevrátil, ale zostal navždy súčasťou nášho príbehu.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2025
 

Späť na tému Výročia