Prešovská vzbura
Koncom prvej svetovej vojny v Prešove hromadne popravili vzbúrených vojakov a civilistov.
Prvá svetová vojna z pohľadu Slovákov
Po atentáte na následníka Rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda dˋEste v roku 1914 vypukol celosvetový konflikt nevídaných rozmerov, známy ako Prvá svetová vojna. Intenzívne boje si vyžiadali milióny obetí, a to nielen na strane armády, ale i medzi civilným obyvateľstvom.
Ľudia už mali bojov dosť a žiadali mier a národnú slobodu. Česko-slovenské légie, ktoré sa v podstate už od začiatku vojny formovali v Rusku, predstavovali pre národnostne utláčaných Slovákov iskru nádeje na zlepšenie pomerov.
Vyhlásenie nezávislosti od Rakúsko-Uhorska a samostatnej Česko-Slovenskej republiky dňa 28. októbra 1918 v Prahe prijali s nadšením aj mnohí obyvatelia Prešova, kde bol obzvlášť silný národnostný útlak. Maďari si tu napríklad už v roku 1902 presadili zákaz vyhlasovania oznamov v slovenčine, zakladali maďarizačné spolky, prenasledovali tzv. panslávov (t. j. národne uvedomelých Slovákov) a slovenského územia sa napriek vyhláseniu ČSR nemienili vzdať.
V prešovskom mestskom zastupiteľstve navyše mali väčšinu promaďarsky orientovaní politici, o čom svedčí aj prejav mešťanostu (t. j. primátora) Jozefa Faragóa z 26. októbra 1918: „Po toľkej obeti krvi a peňazí je v nebezpečenstve ešte i celistvosť územia našej vlasti. Ohradzujeme sa proti každej snahe, ktorá by Šarišskú župu a mesto Prešov k Česku pripojiť chcela pod tým titulom, že tu Slováci bývajú. Nech to pozná na šírom svete každý, že v Prešove a v Šariši ani Slováci, ani Tóti (t. j. Slovania – pozn. red.), ani Rusíni nebývajú, ale slovensky a rusínsky hovoriaci Maďari!“
Ešte v ten istý deň tiež mestský poslanec Ľudovít Liptai navrhol, aby bolo zvolané zhromaždenie prešovských mešťanov, ktorí verejne vyjadria svoj nesúhlas so snahou vytvoriť Československo. Kvôli prísnym bezpečnostným opatreniam v reakcii na nepokoje, ktoré vypukli v meste a jeho okolí, však k realizácii uvedeného návrhu nedošlo.
Búrlivú situáciu koncom prvej svetovej vojny dokumentuje aj správa z košického žandárskeho okresu ministerstvu vnútra v Budapešti: „V celom obvode povážlivo upadá poriadok a verejná bezpečnosť. Anarchia začína všade vystrkovať hlavu. Ozbrojení vojaci na mnohých miestach sa zoskupujú do bánd, pustošia a páchajú násilnosti. Útočia na kasárne, napádajú žandárov, inzultujú ich a odzbrojujú. Prešovského oblastného riaditeľa zastrelili. (…) Skupiny vzbúrencov vyzbrojených guľometmi a puškami vzbudzujú strach na pohraničných staniciach. Žandárstvo je bezmocné, lebo jeho sila je nedostačujúca, prideleného vojska je málo a je nespoľahlivé. Je naliehavé urobiť mimoriadne opatrenia.“
Dňa 31. októbra 1918 okolo 18. hodiny večer sa v Prešove rozšírili správy o revolúcii v Maďarsku, teda o tzv. Astrovej revolúcii z 28. - 31. 10. 1918 a vytvorení Uhorskej národnej rady, požadujúcej okamžité osamostatnenie od Rakúska a ukončenie vojny.
O 19. hodine sa v mestskom dome zišli poprední občania mesta, ktorí sa na návrh mešťanostu Faragóa jednohlasne prihlásili k národnej rade v Budapešti a rozhodli sa utvoriť Uhorskú národnú radu v Prešove. Tieto udalosti napokon viedli k jednému z najväčších povstaní slovenských vojakov v dejinách Prvej svetovej vojny.
Prvá svetová vojna z pohľadu Slovákov
Po atentáte na následníka Rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda dˋEste v roku 1914 vypukol celosvetový konflikt nevídaných rozmerov, známy ako Prvá svetová vojna. Intenzívne boje si vyžiadali milióny obetí, a to nielen na strane armády, ale i medzi civilným obyvateľstvom.
Ľudia už mali bojov dosť a žiadali mier a národnú slobodu. Česko-slovenské légie, ktoré sa v podstate už od začiatku vojny formovali v Rusku, predstavovali pre národnostne utláčaných Slovákov iskru nádeje na zlepšenie pomerov.
Vyhlásenie nezávislosti od Rakúsko-Uhorska a samostatnej Česko-Slovenskej republiky dňa 28. októbra 1918 v Prahe prijali s nadšením aj mnohí obyvatelia Prešova, kde bol obzvlášť silný národnostný útlak. Maďari si tu napríklad už v roku 1902 presadili zákaz vyhlasovania oznamov v slovenčine, zakladali maďarizačné spolky, prenasledovali tzv. panslávov (t. j. národne uvedomelých Slovákov) a slovenského územia sa napriek vyhláseniu ČSR nemienili vzdať.
V prešovskom mestskom zastupiteľstve navyše mali väčšinu promaďarsky orientovaní politici, o čom svedčí aj prejav mešťanostu (t. j. primátora) Jozefa Faragóa z 26. októbra 1918: „Po toľkej obeti krvi a peňazí je v nebezpečenstve ešte i celistvosť územia našej vlasti. Ohradzujeme sa proti každej snahe, ktorá by Šarišskú župu a mesto Prešov k Česku pripojiť chcela pod tým titulom, že tu Slováci bývajú. Nech to pozná na šírom svete každý, že v Prešove a v Šariši ani Slováci, ani Tóti (t. j. Slovania – pozn. red.), ani Rusíni nebývajú, ale slovensky a rusínsky hovoriaci Maďari!“
Ešte v ten istý deň tiež mestský poslanec Ľudovít Liptai navrhol, aby bolo zvolané zhromaždenie prešovských mešťanov, ktorí verejne vyjadria svoj nesúhlas so snahou vytvoriť Československo. Kvôli prísnym bezpečnostným opatreniam v reakcii na nepokoje, ktoré vypukli v meste a jeho okolí, však k realizácii uvedeného návrhu nedošlo.
Búrlivú situáciu koncom prvej svetovej vojny dokumentuje aj správa z košického žandárskeho okresu ministerstvu vnútra v Budapešti: „V celom obvode povážlivo upadá poriadok a verejná bezpečnosť. Anarchia začína všade vystrkovať hlavu. Ozbrojení vojaci na mnohých miestach sa zoskupujú do bánd, pustošia a páchajú násilnosti. Útočia na kasárne, napádajú žandárov, inzultujú ich a odzbrojujú. Prešovského oblastného riaditeľa zastrelili. (…) Skupiny vzbúrencov vyzbrojených guľometmi a puškami vzbudzujú strach na pohraničných staniciach. Žandárstvo je bezmocné, lebo jeho sila je nedostačujúca, prideleného vojska je málo a je nespoľahlivé. Je naliehavé urobiť mimoriadne opatrenia.“
Dňa 31. októbra 1918 okolo 18. hodiny večer sa v Prešove rozšírili správy o revolúcii v Maďarsku, teda o tzv. Astrovej revolúcii z 28. - 31. 10. 1918 a vytvorení Uhorskej národnej rady, požadujúcej okamžité osamostatnenie od Rakúska a ukončenie vojny.
O 19. hodine sa v mestskom dome zišli poprední občania mesta, ktorí sa na návrh mešťanostu Faragóa jednohlasne prihlásili k národnej rade v Budapešti a rozhodli sa utvoriť Uhorskú národnú radu v Prešove. Tieto udalosti napokon viedli k jednému z najväčších povstaní slovenských vojakov v dejinách Prvej svetovej vojny.
Vzbura
Náhradný prápor 67. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku tvorili najmä Slováci zo Šarišskej a Liptovskej župy. Podobne i v 32. streleckom prápore, 3. honvédskom delostreleckom pluku a 28. poľnom ťažkom delostreleckom pluku pôsobilo množstvo Slovákov. Títo vojaci, ubytovaní v prešovských kasárňach, poznali z vlastných skúseností národnostný útlak, a tak odmietli slúžiť novej, samostatnej maďarskej vláde a proti rozkazu sa vzdialili z kasární. Išli smerom na dnešnú Hlavnú ulicu, kde sa zhromaždili pred mestskou radnicou a skandovali heslá, ako napríklad: „Nech žije mier!“
K vzbúrencom prehovoril veliteľ práporu major Viktor Issekutz, ktorý vyhlásil, že vojna už onedlho skončí a vojakov vyzval, aby sa vrátili do kasární a zachovali pokoj. Rebeli však veliteľa nemienili poslúchnuť. Najprv zdemolovali budovu župnej väznice a prepustili väzňov. Následne začali rabovať v miestnych pohostinstvách a potužení alkoholom vyplienili vojenské potravinové a odevné sklady. Potom začali vykrádať obchody v centre mesta. Brali v podstate všetko, čo im prišlo pod ruky a k ich rabovaniu sa pridali aj mnohí občania.
Najväčší záujem mali o vzácny a drahý tovar, hlavne o šperky. Drancovanie prestalo až okolo 6. hodiny ráno, pričom bolo vyrabovaných spolu až 105 obchodov a celková škoda bola odhadnutá na zhruba milión vtedajších Rakúsko-uhorských korún.
V tom čase časť vojakov, ktorým sa podarilo ukoristiť vlaky, odišla z Prešova do svojich domovov. Viac ako tristo rebelov však ostalo v meste a pritom ani len netušili, že sa už na nich chystajú delostrelci zo Spišskej Novej Vsi. Tým sa spolu s prešovskými žandármi a honvédmi podarilo zvyšok revoltujúcich vojakov pochytať.
V meste bolo vyhlásené stanné právo, miestna národná rada zostavila občiansku stráž a mešťania boli informovaní, že pokiaľ ukradnuté veci ihneď nevrátia, budú prísne potrestaní. Vystrašení občania preto v krátkom čase podonášali pred mestskú radnicu obrovské množstvo tovaru.
To ale pomstychtivým predstaviteľom mesta a členom tzv. štatariálneho komanda nestačilo. Bol zriadený vojenský stanný súd, pred ktorý sa postavilo asi 300 vzbúrených vojakov, ako i niekoľko civilistov.
Nešlo však o súd v pravom zmysle slova – členovia tohto orgánu príčiny rebélie nevyšetrovali a nezohľadnili ani prinavrátenie značnej časti ukradnutých vecí, ktoré občania priniesli pred radnicu, a odcudzeného tovaru, čo sa našiel u zajatcov. Krutí sudcovia zakrátko odsúdili na smrť až 120 ľudí.
Takýto brutálny rozsudok sa ale priečil aj členom popravčej čaty. Preto spočiatku strieľali vedľa a pri poprave prvých piatich vzbúrencov im musel asistovať ich veliteľ. Potom odsúdenci pretrhli kordón a rozutekali sa. No to im príliš nepomohlo.
Vojaci strieľali do utečencov, a tých, ktorých iba poranili, opäť postavili pred hlavne pušiek k stene kostola (dnešnej konkatedrály) svätého Mikuláša.
Prešovčan Ján Milečko opísal túto udalosť v liste vtedajšiemu vedeniu Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine zo 6. novembra 1918 slovami: „Ráno bez akéhokoľvek výsluchu ich dali strieľať a síce pri kostole. Mnohí sa útekom chceli zachrániť, ale ako psov ich strieľali. Moc zaslzených očí sa dívalo na to. No boli tam aj vysmiate tváre vyvoleného národa (t. j. Maďarov - pozn. red.).“ Konečný počet popravených sa podľa rôznych údajov pohybuje medzi 34 – 43 vojakov a civilistov.
Napríklad text na pamätnej tabuli, donedávna umiestnenej na severnom múre konkatedrály sv. Mikuláša, udáva počet „34 vojakov a občanov“. Podľa IV. zväzku knihy Vojenské dejiny Slovenska malo byť zastrelených 40 vojakov a 2 civilisti a z novších prameňov (napr. podľa oficiálnej stránky rusínskej národnostnej menšiny – rusyn.sk) vyplýva, že obetí bolo 43, z toho 41 vojakov a 2 civilisti.
V každom prípade je však veľmi smutné, ba priam hanebné, že na rozdiel od všeobecne známej vzbury 71. trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevaci v júni 1918, kde zastrelili 44 vojakov, sa o prešovskej rebélii hovorí len veľmi málo.
Udalosti v Prešove pritom poskytujú dôkaz o národnostnej neznášanlivosti Maďarov voči Slovákom, ako aj o túžbe po novom, demokratickom zriadení a oslobodení spod maďarského jarma.
Náhradný prápor 67. cisárskeho a kráľovského pešieho pluku tvorili najmä Slováci zo Šarišskej a Liptovskej župy. Podobne i v 32. streleckom prápore, 3. honvédskom delostreleckom pluku a 28. poľnom ťažkom delostreleckom pluku pôsobilo množstvo Slovákov. Títo vojaci, ubytovaní v prešovských kasárňach, poznali z vlastných skúseností národnostný útlak, a tak odmietli slúžiť novej, samostatnej maďarskej vláde a proti rozkazu sa vzdialili z kasární. Išli smerom na dnešnú Hlavnú ulicu, kde sa zhromaždili pred mestskou radnicou a skandovali heslá, ako napríklad: „Nech žije mier!“
K vzbúrencom prehovoril veliteľ práporu major Viktor Issekutz, ktorý vyhlásil, že vojna už onedlho skončí a vojakov vyzval, aby sa vrátili do kasární a zachovali pokoj. Rebeli však veliteľa nemienili poslúchnuť. Najprv zdemolovali budovu župnej väznice a prepustili väzňov. Následne začali rabovať v miestnych pohostinstvách a potužení alkoholom vyplienili vojenské potravinové a odevné sklady. Potom začali vykrádať obchody v centre mesta. Brali v podstate všetko, čo im prišlo pod ruky a k ich rabovaniu sa pridali aj mnohí občania.
Najväčší záujem mali o vzácny a drahý tovar, hlavne o šperky. Drancovanie prestalo až okolo 6. hodiny ráno, pričom bolo vyrabovaných spolu až 105 obchodov a celková škoda bola odhadnutá na zhruba milión vtedajších Rakúsko-uhorských korún.
V tom čase časť vojakov, ktorým sa podarilo ukoristiť vlaky, odišla z Prešova do svojich domovov. Viac ako tristo rebelov však ostalo v meste a pritom ani len netušili, že sa už na nich chystajú delostrelci zo Spišskej Novej Vsi. Tým sa spolu s prešovskými žandármi a honvédmi podarilo zvyšok revoltujúcich vojakov pochytať.
V meste bolo vyhlásené stanné právo, miestna národná rada zostavila občiansku stráž a mešťania boli informovaní, že pokiaľ ukradnuté veci ihneď nevrátia, budú prísne potrestaní. Vystrašení občania preto v krátkom čase podonášali pred mestskú radnicu obrovské množstvo tovaru.
To ale pomstychtivým predstaviteľom mesta a členom tzv. štatariálneho komanda nestačilo. Bol zriadený vojenský stanný súd, pred ktorý sa postavilo asi 300 vzbúrených vojakov, ako i niekoľko civilistov.
Nešlo však o súd v pravom zmysle slova – členovia tohto orgánu príčiny rebélie nevyšetrovali a nezohľadnili ani prinavrátenie značnej časti ukradnutých vecí, ktoré občania priniesli pred radnicu, a odcudzeného tovaru, čo sa našiel u zajatcov. Krutí sudcovia zakrátko odsúdili na smrť až 120 ľudí.
Takýto brutálny rozsudok sa ale priečil aj členom popravčej čaty. Preto spočiatku strieľali vedľa a pri poprave prvých piatich vzbúrencov im musel asistovať ich veliteľ. Potom odsúdenci pretrhli kordón a rozutekali sa. No to im príliš nepomohlo.
Vojaci strieľali do utečencov, a tých, ktorých iba poranili, opäť postavili pred hlavne pušiek k stene kostola (dnešnej konkatedrály) svätého Mikuláša.
Prešovčan Ján Milečko opísal túto udalosť v liste vtedajšiemu vedeniu Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine zo 6. novembra 1918 slovami: „Ráno bez akéhokoľvek výsluchu ich dali strieľať a síce pri kostole. Mnohí sa útekom chceli zachrániť, ale ako psov ich strieľali. Moc zaslzených očí sa dívalo na to. No boli tam aj vysmiate tváre vyvoleného národa (t. j. Maďarov - pozn. red.).“ Konečný počet popravených sa podľa rôznych údajov pohybuje medzi 34 – 43 vojakov a civilistov.
Napríklad text na pamätnej tabuli, donedávna umiestnenej na severnom múre konkatedrály sv. Mikuláša, udáva počet „34 vojakov a občanov“. Podľa IV. zväzku knihy Vojenské dejiny Slovenska malo byť zastrelených 40 vojakov a 2 civilisti a z novších prameňov (napr. podľa oficiálnej stránky rusínskej národnostnej menšiny – rusyn.sk) vyplýva, že obetí bolo 43, z toho 41 vojakov a 2 civilisti.
V každom prípade je však veľmi smutné, ba priam hanebné, že na rozdiel od všeobecne známej vzbury 71. trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevaci v júni 1918, kde zastrelili 44 vojakov, sa o prešovskej rebélii hovorí len veľmi málo.
Udalosti v Prešove pritom poskytujú dôkaz o národnostnej neznášanlivosti Maďarov voči Slovákom, ako aj o túžbe po novom, demokratickom zriadení a oslobodení spod maďarského jarma.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
