Sedmohradské knieža

04.02.2021

Povstanie a smrť Štefana Bočkaja

Štefan Bočkaj sa začiatkom 17. storočia postavil na čelo mohutnej protihabsburskej rebélie. Aj keď o jeho živote a politickom pôsobení vieme pomerne veľa, okolnosti jeho smrti ešte stále ostávajú nevyjasnené.

Predohra povstania
Je paradoxné, že vodca jedného z najväčších vojenských vystúpení, zameraných voči mocenskému rozmachu rodu Habsburgovcov, pochádzal z rodiny obhajcov ich územných nárokov. Bočkajov otec dokonca doplatil na svoju vernosť Habsburgovcom pobytom vo väzení, kde ho spolu s manželkou poslal sedmohradský vojvoda Ján Žigmund Zápoľský. Samotný Bočkaj sa v tomto väzení v Sedmohradskom meste Kluža v súčasnom severozápadnom Rumunsku v roku 1557 narodil. Potom, čo jeho otca prepustili z väzenia, odišiel spolu s ním do Viedne, kde vyrastal na dvore prvého uhorského kráľa z Habsburskej dynastie – Ferdinanda I.

Ranné roky svojho života trávil aj v Prahe a zrejme ešte pred dovŕšením 19. rokov sa stal členom telesnej stráže cisára Maximiliána II. Habsburského. Po cisárovej smrti (r. 1576) sa vrátil na svoje majetky do Sedmohradska. Tu ho v roku 1592 jeho bratranec a zároveň knieža Sedmohradska, Žigmund Bátori, vymenoval za veliteľa pevnosti vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku) a okrem toho Bočkaj pôsobil ako župan Biharskej stolice v dnešnom severozápadnom Rumunsku a sčasti aj vo východnom Maďarsku.

V nasledujúcom roku vstúpili Habsburgovci do tzv. 15 vojny s Turkami. Sedmohradská šľachta sa v tejto situácii musela čo najskôr rozhodnúť, ku komu by sa mala pridať. Dovtedy bolo Sedmohradsko naklonené skôr Turkom. V podstate len vďaka ich milosti si toto územie zachovalo aspoň formálnu nezávislosť a udržiavalo funkciu akejsi nárazníkovej zóny medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou. Preto začali zložité rokovania medzi sedmohradskými šľachticmi.

Po likvidácii zástancov protureckých postojov bolo v roku 1594 rozhodnuté, že sedmohradské vojská sa pridajú na stranu Habsburgovcov.

Bočkaj bol následne vymenovaný za vodcu delegácie, ktorá v Prahe s cisárom Rudolfom II. uzavrela dohodu o spoločnom protitureckom ťažení a rešpektovaní Sedmohradskej nezávislosti.

Toto spojenie spočiatku prinášalo ovocie v podobe mnohých víťazstiev. Viacero víťazných bojov prebehlo pod Bočkajovým vedením. Turci stratili niekoľko dobitých pevností a prišli aj o svoj vplyv vo Valašsku (dnes časť Rumunska).

Sedmohradským a valašským vojakom, ktorí podliehali Bočkajovi, sa podarilo „vyčistiť“ od Turkov rozsiahle územia až po najjužnejšie časti dnešného Rumunska.
 
bockaj
Pamätná tabuľa Štefanovi Bočkajovi v Košiciach. (foto Pavol Ičo)

V lete roku 1596 sa ale šťastena obrátila na stranu nepriateľov. Podarilo sa im dobiť mesto Jáger v súčasnom severnom Maďarsku a zvíťaziť v bitke pri neďalekej obci Mezőkeresztes. Pod vplyvom týchto udalostí sa Žigmund Bátori zriekol vlády, krajinu prenechal Rudolfovi II. a odišiel do Čiech. Bočkaj, ktorý bol ešte v tom čase prívržencom Habsburgovcov, konanie svojho bratranca podporoval, avšak napriek tomu prišel v dôsledku tohto rozhodnutia o funkciu kapitána varadínskej posádky aj o časť majetkov, nakoľko pre svoje mocenské ambície a veliteľské schopnosti nemal dôveru cisára, ani sedmohradskej šľachty. Sklamaný Bočkaj sa stiahol z verejného života. Stále však ostával v cisárskych službách ako vojenský dôstojník.

Povstanie
Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa Sedmohradsko ocitlo v obzvlášť zložitej situácii. O nadvládu v krajine mali záujem sedmohradskí magnáti, Habsburgovci, aj Turci. Vládnuť taktiež túžil Bočkaj, ktorý tajne vyjednával s Turkami o prípadnej vojenskej podpore, no keď mu Rudolf II. v roku 1604 prinavrátil majetky, svojich ambícií sa dočasne vzdal.

Osud kniežatstva, nivočeného večnými bojmi, vtedy trápil aj mladého, iba 24-ročného šľachtica a vodcu neskoršieho protihabsburského povstania Gabriela Betlena. Ten sa v listoch obracal na Bočkaja a vyzýval ho, aby s pomocou Turkov oslobodil Sedmohradsko. Bočkaj mu na to odpísal zhruba v tom zmysle, aby nestrácal nádej a naznačil svoje vedúce postavenie v prípade vypuknutia ozbrojeného konfliktu za nezávislosť Sedmohradska.

V tom čase prebýval Betlen v utečeneckom tábore na Turkami ovládanom území, ktorý prepadli cisársky vojaci. Pri úteku si Betlen zabudol kabát, v ktorom sa našiel jeden z listov a o podivnom náleze ihneď informovali cisárskeho generála Barbiana Belgiosa, ktorý sídlil v Košiciach. Tak začal hon cisárskych vojakov na Bočkaja. Sedmohradský magnát sa ukryl na jednom zo svojich hradov, kde sa mu podarilo presvedčiť mnoho hajdúchov (protitureckých bojovníkov v radoch cisárskej armády), aby prešli na jeho stranu.

Zo Sedmohradska povstalci pochodovali na Košice, kde 11. novembra 1604 Bočkaj slávnostne odovzdal Dóm sv. Alžbety do rúk kalvínom, ktorých vieru on sám vyznával. To ale väčšinu mešťanov nepotešilo, pretože sa hlásili najmä k evanjelickému náboženstvu augsburského vierovyznania (luteránstvu). Avšak v konečnom dôsledku i tento krok v prostredí násilnej rekatolizácie, ktorá vtedy prebiehala v rôznych kútoch Uhorska, vyvolal sympatie protestantov voči vodcovi rebélie.

Často však pre vyčíňanie Bočkajových vojakov prichádzali o životy aj protestanti. Príkladom je útok na juhomoravské mesto Strážnice v roku 1605, pri ktorom zahynulo mnoho členov protestantskej Jednoty bratské, vrátane strýka „učiteľa národov“, Jána Amosa Komenského. Bočkajovi hajdúsi skrátka plienili, rabovali, znásilňovali a vraždili bez ohľadu na náboženské presvedčenie obetí.

V krátkom čase povstalci dobili takmer celé územie Slovenska, až na kráľovské mesto Bratislavu. Dobíjali tiež mestá v dnešnom Maďarsku, Rakúsku, na Ukrajine a na Morave.

V roku 1605 bol Bočkaj zvolený za knieža Sedmohradska, pričom vyhlásil Košice za hlavné mesto svojho kniežatstva, a ešte v tom istom roku bol s podporou Turkov zvolený povstaleckou šľachtou na sneme v mestečku Szerencs (severné Maďarsko) za vládcu Uhorska.

Povstanie v podstate ukončil tzv. Viedenský mier, teda dohoda zo dňa 23. júna 1606, ktorú navrhli vyslanci oboch bojujúcich strán. Mierová zmluva zaručovala náboženské slobody pre privilegované vrstvy a vojakov pohraničných posádok, uznávala samosprávu Uhorska, po viac ako 50. rokoch opäť umožnila šľachte voliť palatína (zástupcu kráľa a správcu v Uhorsku), Bočkaja museli na základe tejto dohody Habsburgovci rešpektovať ako Sedmohradské knieža a k tomu mu pridali i tri uhorské stolice na severovýchode. Tie však mali byť spolu s Košicami po Bočkajovej smrti prinavrátené Uhorsku.

Na svoje si taktiež mali prísť Turci, ktorým sa Habsburgovci zaviazali vyplatiť 200 000 zlatých toliarov. No v zmysle zmluvy mal Viedenský mier vstúpiť do platnosti po uzavretí mieru s Turkami, na čo cisár Rudolf II. pristúpil až po necelom polroku, 11. novembra 1606, keď pri ústí rieky Žitava uzavrel s Osmanskou ríšou dohodu o zastavení bojov počas najbližších 20. rokov.

Bočkajova smrť
Štefan Bočkaj trpel rôznymi chorobami už od druhej polovice roku 1606. Mával prudké bolesti, opúchali mu nohy a pravdepodobne ho trápila aj artritída.

15. októbra pozval Bočkaja na večeru jeho tajomník Michal Kátay. Bočkajovi pri jedle odrazu prišlo zle, nadobudol presvedčenie, že ho Kátay otrávil a rozkázal, aby ho spútali a uväznili.

Život sedmohradského kniežaťa sa snažili zachrániť viacerí lekári a mastičkári, vrátane chýrneho židovského lekára Eleazara, ktorý za Bočkajom prišiel až z Poľska.

Nič však nepomáhalo a 29. decembra 1606 o piatej hodine ráno napokon srdce nebojácneho veľmoža dotĺklo. Jeho nástupcom sa podľa závetu mal stať Valent Homonay Drugeth, avšak nástupníctvo pripadlo inému Bočkajovmu spojencovi - Žigmundovi Rákocimu.

Obvinený Michal Kátay, ktorému pre jeho záľubu v rabovaní a katolícke vierovyznanie mnohí Bočkajovi stúpenci nedôverovali, bol roztrhaný na kusy na košickom trhovisku 12. januára 1607.

Telo kniežaťa Bočkaja ostalo dlhší čas nepochované. 2. februára 1607 dokonca jeho mŕtvolu vystavili v Dóme sv. Alžbety. Na jeho rakvu pritom položili Bočkajovu korunu, šabľu a panovnícke žezlo. Smútočný sprievod vyrazil z Košíc až na druhý deň. Mieril do Juliánskeho Belehradu (dnes mesto Alba lulia v Rumunsku), kde napokon našiel vodca jedného z najväčších protihabsburgských povstaní miesto svojho posledného odpočinku.

Po Bočkajovej smrti ustanovenia Viedenského mieru a 20-ročnej mierovej dohody s Turkami (tzv. Žitavského mieru) dlho nevydržali a Uhorsko zakrátko zachvátili plamene ďalších povstaní.

 

Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2021
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Mal by sa stať Ondrejský cintorín v Bratislave miestom posledného odpočinku najvýznamnejších osobností súčasného Slovenska?
Áno
Počet hlasov: 127 52%
Nie
Počet hlasov: 118 48%

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks