09.10.2020

Pôvod slov „mauzóleum“, „sarkofág“ a „zármutok“

Pojem „mauzóleum“ bol odvodený od hrobky kráľa Mausóla II., ktorý vládol v perzskej provincii Kária na území dnešného Turecka v 4. storočí p. n. l.

Jeho monumentálna hrobka bola tak oslňujúca a malebná, že sa slovo „Mausóleion“, pôvodne označujúce iba Mausólov náhrobok v Halikarnase (dnes Bodrum v Turecku), začalo používať vo vzťahu k veľkolepým hrobkám významných osobností. Okrem významu tohto výrazu sa zmenila i jeho podoba – v latinčine sa začalo zapisovať ako „Mausōlēum“, z čoho neskôr vznikol i slovenský ekvivalent „mausoleum“, resp. dnešné „mauzóleum“.

Mausólovo mauzóleum stavali 9 rokov a dokončené bolo až po smrti panovníka, v roku 350 p. n. l. Po Mausólovej smrti dohliadala na stavebné práce jeho manželka a zároveň sestra, Artemisia II., ktorá bola podľa legiend po smrti svojho milovaného taká nešťastná, že zo žiaľu vypila nápoj s prímesou kráľovho spopolneného tela, vďaka ktorému vraj nadobudla silu a vladárske schopnosti. Artemisia II. panovala ešte dva roky po smrti svojho manžela v rokoch 353 – 351 p. n. l.

Keďže na základe povesti popol svojho manžela vypila a kosti nechala rozdrviť, v Mausóleione vlastne pozostatky kráľa neboli uložené. Miesto svojho posledného odpočinku v prvom mauzóleu ale údajne našla práve Artemisia II.

Najstarší zachovaný doklad o použití slova „mauzóleum“ v slovenských písomnostiach pochádza z roku 1795, keď bolo zaznamenané v slovenskom rukopisnom preklade diela francúzskej spisovateľky Jeanne-Marie Le Prince de Beaumontovej Ďetinná spratoweň (Detinská rozprava) v rámci vety: „dila k památki umrlich wistawené naziwagu sa mausólea“ (diela k pamiatke mŕtvych vystavané sa nazývajú mauzóleá). V slovenských slovníkoch sa slovo „mauzóleum“ (v tvare: „mausoleum“) objavilo v roku 1902, v jazykovej príručke Rukoväť spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela. Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 uvádzajú tento výraz v podobe: „mauzoleum“ a až v druhom diele Slovníka slovenského jazyka z roku 1960 je uvedený aj aktuálne používaný tvar „mauzóleum“.

Na Slovensku máme viacero mauzóleí, napríklad v Trebišove či Liptovskom Mikuláši, ako i čarokrásne secesné mauzóleum manželov Andrášiovcov v Krásnohorskom Podhradí (na našej stránke sa o ňom dočítate tu: https://www.pohrebnictvo.sk/chram-nehynucej-lasky/).

P1140622 kopieVýraz „sarkofág“ pochádza z latinského slova „sarcophagus“, pričom do latinčiny bolo prevzaté z gréčtiny, kde malo tvar „σαρκοϕάγος“ (sarkofagos). Pozoruhodný je i pôvod uvedeného gréckeho výrazu – pozostáva zo slov „sarx“ (t. j.: mäso), resp. jeho genitívneho tvaru „sarkos“ a „fagein“ (jesť, požierať), doslova teda v gréčtine pôvodne znamenalo „mäsožravý“ a význam „rakva“ nadobudlo podľa etymológa Ľubora Králika pravdepodobne odvodením od gréckeho spojenia „lithos sarkofagos“ (mäsožravý kameň), zrejme slúžiaceho na „označenie vápenca využívaného pri likvidácii tiel uhynutých zvierat, ktoré sa neskôr prenieslo na iný druh, používaný na zhotovovanie náhrobkov či rakiev.“ (pozri KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny, s. 521). Čo sa týka zápisu tohto slova v slovenčine, Czambelova Rukoväť spisovnej reči slovenskej z roku 1902 uvádza toto slovo v tvare „sarkofag“ a až zásluhou Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 sa ustálila jeho súčasná podoba.

Zármutok charakterizuje Synonymický slovník slovenčiny ako „stav mysle prejavujúci sa skľúčenosťou, stiesnenosťou“. Z etymologického hľadiska ide o slovo odvodené od výrazu „rmútiť“, ktoré sa vo význame „spôsobovať žiaľ“ používalo na Slovensku asi od 16. storočia. V starých českých jazykových pamiatkach je však používanie tohto slova doložené už od 15. storočia (v tvaroch: „rmútiti“ - čiže: zarmucovať a „rmut“ - t. j. zármutok, pričom výraz „rmut“ označuje 3. diel Slovníka slovenského jazyka z roku 1963 za básnické slovo). Ide o výraz, ktorý tiež súvisí s pojmom „kormútiť“ (t. j. „robiť smutným“, kedysi používanom i vo význame „kaliť, mútiť vodu“), pričom slovo „kormútiť“ pochádza ešte z praslovančiny, teda jazyka našich slovanských predkov z predcyrilo-metodských čias.

V starých slovenských písomnostiach bol výraz „zármutok“ zaznamenaný v rukopise označovanom ako Bystrická agenda z roku 1585 (v tvare bez dlhého á - „zarmutku“). Prídavné meno „zarmútený“ si svoje miesto v starých slovenských textoch po prvý raz preukázateľne našlo v rámci spojenia: „s čeho zarmucenj gest nepritel Turek“ (z čoho zarmútený je nepriateľ Turek), zaznamenaného v písomnosti z Ružomberka z roku 1598. Sloveso zarmútiť (v podobe: „zarmútili“) bolo zaznamenané v písomnosti, zaradenej do Antológie staršej slovenskej literatúry, pochádzajúcej z roku 1603. Spojenie „rmútiť sa“ zachytil v tvare „rmutim se“ uhorsko-slovenský slovníček z roku 1648. Najstarší záznam o použití slova zarmútenie (v tvare: „zarmúcení“) pochádza z katolíckeho spevníka, datovaného do roku 1655.

V prenesenom význame „stať sa veselým“ uvádza slovo „zármutok“ rukopis z Jasova, datovaný do 18. storočia v súvetí: „on gest ten Mordocheus, ktery zwlekol rucho smrtedlnosty a zarmutku“ (on je ten Mordocheus, ktorý zvliekol rúcho smrteľnosti a zármutku). Vo význame „stať sa smutným“ bolo zapísané v kázňach z Nových Zámkov v roku 1757 vo vzťahu k biblickému Samsonovi: „Samson prwe než ly do ruk ffilistinskjch upadel, upadel do welikeho zarmutku (Samson prv než do rúk filištínskych upadol, upadol do velikého zármutku).

Podstatné meno „zarmucovač“, označujúce toho, kto spôsobuje zármutok, sa zachovalo v mužskom i ženskom rode ako „zarmucowač“ a „zarmucovačka“ v latinsko-slovenskom Kamaldulskom slovníku z roku 1763. Prídavné meno „zármutkový“ sa v tvare „zarmútkowy“ taktiež objavilo v Kamaldulskom slovníku, ktorý obsahuje aj heslo „zármutoček“ ako zdrobneninu od slova „zármutok“.

Slová „rmuť“ (t. j. zármutok) a „rmúťeňí“ poznal už prvý kodifikátor slovenčiny, Anton Bernolák v 19. storočí a výraz „zarmútený“ uvádza Samuel Czambel v Rukoväti spisovnej reči slovenskej z roku 1902. Ale hoci sa v spisovnej slovenčine slovo „zármutok“ preukázateľne zapisuje v súčasnej podobe prinajmenšom od roku 1931, keď bol tento výraz zaradený do slovníkovej časti Pravidiel slovenského pravopisu, Východniari niekedy uprednostňujú nárečové tvary „zarmutëk“, ako i „zarmucovane“ (zarmucovanie), „zarmucovac“ (zarmucovať), „zarmucic“ (zarmútiť), „zarmuceny“ (zarmútený) atď.
 
Literatúra k článku:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825. Dostupný online: .
CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky Sv. Martin: Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1902. 373 s.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. II. diel, P - Ž. Košice: UNIVERSUM, 2002. 768 s. ISBN 80-89046-05-3.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.): Historický slovník slovenského jazyka. K – N. Bratislava: Veda, 1992. 616 s. ISBN 80-224-0385-7.
MIŠIANIK, J. (red.): Antológia staršej slovenskej literatúry. Bratislava: Veda, 1964. 872 s.
PECIAR, Š. (red.): Slovník slovenského jazyka. II. L – O. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1960. 648 s.
PECIAR, Š. (red.): Slovník slovenského jazyka. III. P – R. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1963. 912 s.
PISÁRČIKOVÁ, M. (red.): Synonymický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, 2004. 998 s. ISBN 80-224-0801-8.
VÁŽNY, V. (ed.): Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha: Štátne nakladateľstvo, 1931. 364 s.

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 10. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku