Posledný rebel
V podzemných priestoroch košického Dómu svätej Alžbety našiel miesto svojho posledného odpočinku sedmohradské knieža, šarišský župan a vodca najväčšieho a zároveň posledného stavovského povstania František II. Rákoci (1676 – 1735).
Život pred povstaním
František II. Rákoci sa narodil 27. marca 1676 vo východoslovenskej obci Borša.
Bojového ducha zdedil po rodičoch z oboch strán – jeho otec, František I. Rákoci, bol obvinený z účasti na protihabsburskom Vešeléniho sprisahaní a jeho matka, Helena Zrínska, pochádzala z rodu popraveného odbojného magnáta Petra Zrínskeho, ktorý sa rovnako ako František I. podieľal na príprave Vešeléniho sprisahania.
Avšak odbojná minulosť rodu Rákociovcov, nazvaného podľa maďarského názvu obce Rakovec nad Ondavou (maď. Rákóc) na východe Slovenska, siaha ešte hlbšie, k povstaniu jeho prastarého otca Juraja I. Rákociho z rokov 1644 – 45 a vzbury Jurajovho syna Juraja II. Rákociho v rokoch 1656 - 57.
Detstvo Františka II. Rákociho nebolo šťastné. Jeho matke sa síce Františkovho otca podarilo vykúpiť z väzenia, čím ho zachránila pred popravou, avšak kruté väzenské podmienky nenávratne nalomili jeho zdravie. František II. Rákoci sa preto stal polosirotom, keď mal sotva rok. V roku 1682 sa jeho matka znovu vydala. Jeho otčimom sa stal vodca už v tom čase prebiehajúceho stavovského povstania Imrich Tököli.
Revolta však skončila neúspechom a podpísaním dohody o ukončení bojov, ktorej podmienky cisár nedodržal. Iba dvanásťročného Františka navyše násilím odlúčili od jeho matky a zverili do prísnej výchovy jezuitom. Helena Zrínska neskôr ušla za svojím druhým manželom do tureckého vyhnanstva.
Vo veku 18 rokov sa František II. Rákoci oženil, stal sa šarišským županom, pričom sa venoval zveľaďovaniu svojich panstiev a výstavbe priemyselných objektov. V čase jeho pôsobenia na župnom stolci v Šariši vyrástli nové píly, mlyny, sklárne a manufaktúry na výrobu papiera. Ale z Rákociho ekonomických úspechov ťažila hlavne nenásytná Viedeň.
Život pred povstaním
František II. Rákoci sa narodil 27. marca 1676 vo východoslovenskej obci Borša.
Bojového ducha zdedil po rodičoch z oboch strán – jeho otec, František I. Rákoci, bol obvinený z účasti na protihabsburskom Vešeléniho sprisahaní a jeho matka, Helena Zrínska, pochádzala z rodu popraveného odbojného magnáta Petra Zrínskeho, ktorý sa rovnako ako František I. podieľal na príprave Vešeléniho sprisahania.
Avšak odbojná minulosť rodu Rákociovcov, nazvaného podľa maďarského názvu obce Rakovec nad Ondavou (maď. Rákóc) na východe Slovenska, siaha ešte hlbšie, k povstaniu jeho prastarého otca Juraja I. Rákociho z rokov 1644 – 45 a vzbury Jurajovho syna Juraja II. Rákociho v rokoch 1656 - 57.
Detstvo Františka II. Rákociho nebolo šťastné. Jeho matke sa síce Františkovho otca podarilo vykúpiť z väzenia, čím ho zachránila pred popravou, avšak kruté väzenské podmienky nenávratne nalomili jeho zdravie. František II. Rákoci sa preto stal polosirotom, keď mal sotva rok. V roku 1682 sa jeho matka znovu vydala. Jeho otčimom sa stal vodca už v tom čase prebiehajúceho stavovského povstania Imrich Tököli.
Revolta však skončila neúspechom a podpísaním dohody o ukončení bojov, ktorej podmienky cisár nedodržal. Iba dvanásťročného Františka navyše násilím odlúčili od jeho matky a zverili do prísnej výchovy jezuitom. Helena Zrínska neskôr ušla za svojím druhým manželom do tureckého vyhnanstva.
Vo veku 18 rokov sa František II. Rákoci oženil, stal sa šarišským županom, pričom sa venoval zveľaďovaniu svojich panstiev a výstavbe priemyselných objektov. V čase jeho pôsobenia na župnom stolci v Šariši vyrástli nové píly, mlyny, sklárne a manufaktúry na výrobu papiera. Ale z Rákociho ekonomických úspechov ťažila hlavne nenásytná Viedeň.
Okolo roku 1700 začal mladý šarišský župan pripravovať povstanie proti nenávideným Habsburgovcom, avšak jeho zámery boli prezradené a skončil vo väzení.
Keď sa mu po šiestich mesiacoch podarilo z cely smrti vo Viedenskom Novom Meste uniknúť, zamieril na Spiš, odkiaľ pokračoval ďalej na sever, do Poľska. Tu už s podporou starého priateľa Mikuláša Berčéniho zorganizoval prvé povstalecké oddiely a v roku 1703 vytiahol do ozbrojeného boja proti cisárskej tyranii.
Vzostup a pád
Rákoci bol najmä spočiatku povstania hrdinom pre príslušníkov mnohých národov, ktorých si získal prísľubom osobnej a náboženskej slobody. Ohromnú popularitu mu zaručil najmä prísľub oslobodenia od všetkých daní a dávok pre povstalcov.
V radoch vzbúrencov bojovali príslušníci rôznych národností – Maďari, Nemci, Rumuni, Rusíni a Slováci. Väčšinou išlo o sedliakov bez bojových skúseností, ale našli sa medzi nimi aj šľachtici či niekdajší protitureckí bojovníci. O početnosti našich krajanov v povstaleckom vojsku svedčí pomerne vysoká frekventovanosť priezviska „Kuruc“, teda zaužívanej prezývky povstalcov, na Slovensku, ako i zmienky o kurucoch v ľudových piesňach či zachovaná kurucká prísaha v slovenčine z 20. septembra 1705. Ozbrojené vystúpenie kurucov podporoval aj dozorca evanjelickej cirkvi a autor jednej z najlepších cestopisných próz v slovenskej literatúre Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy a v Rákociho armáde tiež istý čas slúžil legendárny Juraj Jánošík. Moderní historici odhadujú, že na strane povstalcov stálo až 6000 Slovákov (z celkového počtu asi 60 000 vzbúrencov). Slovenské pluky dokonca mali vlastnú bielo - červenú zástavu ozdobenú dvojkrížom na modrom trojvrší.
Ale počiatočné nadšenie sa postupne začalo vytrácať. Veď ako pripomína historik Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, v rámci Uhorska si len na území súčasného Slovenska povstanie vyžiadalo okolo 80 000 obetí, čo bola takmer desatina z celkového počtu vtedajšieho slovenského obyvateľstva. Okrem toho sa chabé bojové schopnosti povstalcov naplno prejavili v bitke pri Trenčíne (3. augusta 1708), kde napriek takmer dvojnásobnej prevahe kurucov zvíťazili cisárski vojaci. Kuruci tu vtedy prišli zhruba o 3000 mužov, zatiaľčo druhá strana mala asi 200 mŕtvych.
Krajinu navyše zasiahla morová epidémia. Koniec povstania už bol neodvratný. Rákoci začiatkom roka 1711 emigroval do Poľska a 1. mája 1711 uzavrel zástupca povstalcov Alexander Károli s cisárskym generálom Jánom Pálfim mier.
Vodca poslednej protihabsburskej rebélie strávil zvyšok života vo vyhnanstve, pričom sa najdlhšie zdržiaval vo Francúzsku a v dnešnom Turecku v meste Tekirdaǧu (maď. Rodošto) na brehu Marmarského mora, kde napokon dňa 8. apríla 1735 vydýchol naposledy.
Pohreb
Pozostatky zosnulého vodcu museli prejsť kľukatou cestou, než zakotvili v podzemí košického dómu.
Rákoci bol údajne najprv pochovaný na arménskom cintoríne pri meste Tekirdaǧu. Odtiaľ jeho pozostatky premiestnili do kostola svätého Benedikta v Carihrade (dnes: Istanbul), kde predtým pochovali aj jeho matku a jej druhého manžela, Imricha Tököliho.
V roku 1906, potom, čo cisár František Jozef I. omilostil Rákociho a jeho druhov a zrušil výnos o vlastizradcoch, boli na požiadavku uhorskej vlády pozostatky Rákociho a Heleny Zrínskej prevezené do Košíc, ktoré boli hlavným povstaleckým centrom kurucov. Iba srdce kniežaťa ostalo v súlade s jeho poslednou vôľou vo Francúzsku, kde je dodnes uložené v Grosboiskom kláštore. Francúzom vďačil Rákoci za veľa a svoju vďaku im chcel preukázať aspoň takýmto gestom. Jeho rebélie totiž od počiatku finančne podporoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a k mnohým víťazstvám vzbúrencov prispel významnou mierou francúzsky vojenský inžinier Jeán-Bérenger Le Maire, tvorca návrhu nového vonkajšieho okruhu košického opevnenia z rokov 1706 – 1710.
Prevezené ostatky Františka II. Rákociho pochovali za účasti ohromného slávnostného sprievodu do osobitej krypty, ktorú projektoval Frigyes Schulek, profesor architektúry z Budapešti. Nachádzajú sa v nej štyri sarkofágy. Najväčší z nich patrí Rákocimu, jeho matke Helene Zrínskej a jeho staršiemu synovi Jozefovi.
Rákociho sarkofág je zdobený rodovými erbmi a nápisom, ktorý v preklade z maďarčiny znamená:
Tu spočívajú František II. Rákoci, knieža Uhorska a Sedmohradska † 8. apríla 1735 v Rodošto, jeho hrdinná matka Helena Zrínska, manželka kniežaťa Františka I. Rákociho, neskôr Imricha Tököliho † 18. februára 1703 v Nikodemii a jeho syn Jozef Rákoci † 10. novembra 1736 v Čiernej vode, ktorí nepriaznivým osudom svojho národa sa dostali do vyhnanstva. – Tomuto vyhnanstvu urobil koniec apoštolský kráľ František Jozef I., ktorý dal ich drahé ostatky na nekonečnú radosť národa priviezť naspäť a uložiť na večný odpočinok vo svätej vlasti v roku 1906. – Ich slávna pamiatka nech posilňuje lásku potomkov k vlasti.“
V dvoch postranných sarkofágoch sa nachádzajú telesné pozostatky Rákociho spolubojovníkov Antona Esterháziho a Mikuláša Šibrika a sarkofág ležiaci na opačnej strane krypty ukrýva kostru hlavného generála povstaleckých vojsk, grófa Mikuláša Berčéniho, a jeho druhej manželky Kristíny Čákiovej.
Pamiatku nebojácneho ducha Františka II. Rákociho v Košiciach pripomína aj replika jeho exilového domu v Tekirdaǧu, známa ako Rodošto, portrétny reliéf na severnej strane Dómu sv. Alžbety, nástenná maľba Ondreja Duditsa v interiéri dómu a monumentálna socha osadená pred Rodoštom.
Onedlho by tiež verejnosti mali sprístupniť Rákociho rodný kaštieľ v Borši, ktorý rekonštruujú od roku 2018.
Keď sa mu po šiestich mesiacoch podarilo z cely smrti vo Viedenskom Novom Meste uniknúť, zamieril na Spiš, odkiaľ pokračoval ďalej na sever, do Poľska. Tu už s podporou starého priateľa Mikuláša Berčéniho zorganizoval prvé povstalecké oddiely a v roku 1703 vytiahol do ozbrojeného boja proti cisárskej tyranii.
Vzostup a pád
Rákoci bol najmä spočiatku povstania hrdinom pre príslušníkov mnohých národov, ktorých si získal prísľubom osobnej a náboženskej slobody. Ohromnú popularitu mu zaručil najmä prísľub oslobodenia od všetkých daní a dávok pre povstalcov.
V radoch vzbúrencov bojovali príslušníci rôznych národností – Maďari, Nemci, Rumuni, Rusíni a Slováci. Väčšinou išlo o sedliakov bez bojových skúseností, ale našli sa medzi nimi aj šľachtici či niekdajší protitureckí bojovníci. O početnosti našich krajanov v povstaleckom vojsku svedčí pomerne vysoká frekventovanosť priezviska „Kuruc“, teda zaužívanej prezývky povstalcov, na Slovensku, ako i zmienky o kurucoch v ľudových piesňach či zachovaná kurucká prísaha v slovenčine z 20. septembra 1705. Ozbrojené vystúpenie kurucov podporoval aj dozorca evanjelickej cirkvi a autor jednej z najlepších cestopisných próz v slovenskej literatúre Daniel Krman mladší, ktorý osobne posväcoval povstalecké zástavy a v Rákociho armáde tiež istý čas slúžil legendárny Juraj Jánošík. Moderní historici odhadujú, že na strane povstalcov stálo až 6000 Slovákov (z celkového počtu asi 60 000 vzbúrencov). Slovenské pluky dokonca mali vlastnú bielo - červenú zástavu ozdobenú dvojkrížom na modrom trojvrší.
Ale počiatočné nadšenie sa postupne začalo vytrácať. Veď ako pripomína historik Ivan Mrva v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, v rámci Uhorska si len na území súčasného Slovenska povstanie vyžiadalo okolo 80 000 obetí, čo bola takmer desatina z celkového počtu vtedajšieho slovenského obyvateľstva. Okrem toho sa chabé bojové schopnosti povstalcov naplno prejavili v bitke pri Trenčíne (3. augusta 1708), kde napriek takmer dvojnásobnej prevahe kurucov zvíťazili cisárski vojaci. Kuruci tu vtedy prišli zhruba o 3000 mužov, zatiaľčo druhá strana mala asi 200 mŕtvych.
Krajinu navyše zasiahla morová epidémia. Koniec povstania už bol neodvratný. Rákoci začiatkom roka 1711 emigroval do Poľska a 1. mája 1711 uzavrel zástupca povstalcov Alexander Károli s cisárskym generálom Jánom Pálfim mier.
Vodca poslednej protihabsburskej rebélie strávil zvyšok života vo vyhnanstve, pričom sa najdlhšie zdržiaval vo Francúzsku a v dnešnom Turecku v meste Tekirdaǧu (maď. Rodošto) na brehu Marmarského mora, kde napokon dňa 8. apríla 1735 vydýchol naposledy.
Pohreb
Pozostatky zosnulého vodcu museli prejsť kľukatou cestou, než zakotvili v podzemí košického dómu.
Rákoci bol údajne najprv pochovaný na arménskom cintoríne pri meste Tekirdaǧu. Odtiaľ jeho pozostatky premiestnili do kostola svätého Benedikta v Carihrade (dnes: Istanbul), kde predtým pochovali aj jeho matku a jej druhého manžela, Imricha Tököliho.
V roku 1906, potom, čo cisár František Jozef I. omilostil Rákociho a jeho druhov a zrušil výnos o vlastizradcoch, boli na požiadavku uhorskej vlády pozostatky Rákociho a Heleny Zrínskej prevezené do Košíc, ktoré boli hlavným povstaleckým centrom kurucov. Iba srdce kniežaťa ostalo v súlade s jeho poslednou vôľou vo Francúzsku, kde je dodnes uložené v Grosboiskom kláštore. Francúzom vďačil Rákoci za veľa a svoju vďaku im chcel preukázať aspoň takýmto gestom. Jeho rebélie totiž od počiatku finančne podporoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a k mnohým víťazstvám vzbúrencov prispel významnou mierou francúzsky vojenský inžinier Jeán-Bérenger Le Maire, tvorca návrhu nového vonkajšieho okruhu košického opevnenia z rokov 1706 – 1710.
Prevezené ostatky Františka II. Rákociho pochovali za účasti ohromného slávnostného sprievodu do osobitej krypty, ktorú projektoval Frigyes Schulek, profesor architektúry z Budapešti. Nachádzajú sa v nej štyri sarkofágy. Najväčší z nich patrí Rákocimu, jeho matke Helene Zrínskej a jeho staršiemu synovi Jozefovi.
Rákociho sarkofág je zdobený rodovými erbmi a nápisom, ktorý v preklade z maďarčiny znamená:
Tu spočívajú František II. Rákoci, knieža Uhorska a Sedmohradska † 8. apríla 1735 v Rodošto, jeho hrdinná matka Helena Zrínska, manželka kniežaťa Františka I. Rákociho, neskôr Imricha Tököliho † 18. februára 1703 v Nikodemii a jeho syn Jozef Rákoci † 10. novembra 1736 v Čiernej vode, ktorí nepriaznivým osudom svojho národa sa dostali do vyhnanstva. – Tomuto vyhnanstvu urobil koniec apoštolský kráľ František Jozef I., ktorý dal ich drahé ostatky na nekonečnú radosť národa priviezť naspäť a uložiť na večný odpočinok vo svätej vlasti v roku 1906. – Ich slávna pamiatka nech posilňuje lásku potomkov k vlasti.“
V dvoch postranných sarkofágoch sa nachádzajú telesné pozostatky Rákociho spolubojovníkov Antona Esterháziho a Mikuláša Šibrika a sarkofág ležiaci na opačnej strane krypty ukrýva kostru hlavného generála povstaleckých vojsk, grófa Mikuláša Berčéniho, a jeho druhej manželky Kristíny Čákiovej.
Pamiatku nebojácneho ducha Františka II. Rákociho v Košiciach pripomína aj replika jeho exilového domu v Tekirdaǧu, známa ako Rodošto, portrétny reliéf na severnej strane Dómu sv. Alžbety, nástenná maľba Ondreja Duditsa v interiéri dómu a monumentálna socha osadená pred Rodoštom.
Onedlho by tiež verejnosti mali sprístupniť Rákociho rodný kaštieľ v Borši, ktorý rekonštruujú od roku 2018.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
