Pamätník v Dargovskom priesmyku a obecný cintorín v Dargove
Koncom druhej svetovej vojny sa v Dargovskom priesmyku neďaleko Košíc odohrali kruté boje, ktoré pripomína monumentálny pamätník z roku 1955. V rámci návštevy tohto pamätného miesta sme navyše navštívili aj obecný cintorín v priľahlej obci Dargov.
Pamätník oslobodenia a víťazstva
V decembri 1944 sa v Dargovskom priesmyku stretli sovietske vojská 1. gardovej armády a 18. armády IV. ukrajinského frontu s troma divíziami nemeckého 49. horského zboru, podporovanými 1. tankovou brigádou a 254. pešou divíziou. Boje o ovládnutie tohto strategického bodu na ceste do Košíc, ktoré mali podľa plánu generála Ivana Jefimoviča Petrova trvať nanajvýš 5 dní, sa napokon natiahli na 7 týždňov (9. 12. 1944 - 18. 1. 1945), pričom im padli za obeť tisíce vojakov a civilistov.
Príčinou pomalej ofenzívy červenoarmejcov bola dobrá príprava nemeckých vojakov a ich maďarských spojencov. Fašisti mali v oblasti vybudovanú hustú obrannú sieť, pozostávajúcu z bunkrov, mínových polí a strieľní. Samozrejmosťou bol aj dostatok zásob, ktoré Sovietom chýbali. Okolnosti bitky v Dargovskom priesmyku zaznamenal ruský vojak a spisovateľ Vladimír Vasiľjevič Karpov v záverečnej knihe trilógie o I. J. Petrovi Generál (1984): „Tu už neboli tie zablatené polia, ktoré nedávno prekonávali naše vojská, ale kamenisté horské chrbty umožňujúce vybudovať pevnú obranu, čo aj hitlerovci využili. Na úseku, kde mala útočiť 1. gardová armáda sa bránil 49. horský zbor protivníka. Ten istý zbor, ktorý svojho času útokom zdolával hlavný horský chrbát Kaukazu. Ako je známe zbor tam svoje úlohy nesplnil a bol z Kaukazu vyhnaný. A teraz - akoby si protivníci vymenili úlohy, Edelvaisovci sa mali teraz ukázať … Petrov videl, ako sa vojaci škrabú po kamenistých svahoch prekonávajúc záveje snehu nahromadeného medzi kríkmi a stromami. Pršalo na nich, ale neboli mokrí len od dažďa, ale aj od topiaceho sa snehu a vlastného potu. A do toho sa ochladilo. Dvadsaťstupňový mráz a vietor bičujúci tvár i ruky, prenikajúc pod odev ochladzovali rozhorúčené telo. Ľadová drť znemožňovala pohyb aj mierenú streľbu, čižmy kĺzali po ľade a kameňoch a mokré nohy odmietali poslúchať, ľudia strácali sily, ktorých mali už aj tak málo. Veď to nebol prvý boj. Už mesiace sa takto škrabú po skalách. Neustále nepohodlie. Nedostupný terén voda a sneh, kone i osly sa ťažko prebíjajú a dopravujú dopredu minimum potrebného množstva predovšetkým streliva, bez ktorého sa prosto umiera. . . A hore, kde bojovníci tak úporne lezú ich nečaká oddych a pohoda, ale nepriateľ plný síl. On si sedí v zákopoch a úkrytoch zabezpečený všetkým potrebným nič nemusí privážať a aj keď už musí odísť tak znovu do pripraveného postavenia plného nutných zásob ...“
Aj keď presne nevieme, koľko ľudí tu vlastne padlo, nepochybne ich bolo viac ako 4, 5 tisíc, o čom svedčí uvádzaný počet exhumácií - 4743. Straty nacistov a ich spojencov však boli nižšie ako v prípade Sovietov.
Pamätník oslobodenia a víťazstva
V decembri 1944 sa v Dargovskom priesmyku stretli sovietske vojská 1. gardovej armády a 18. armády IV. ukrajinského frontu s troma divíziami nemeckého 49. horského zboru, podporovanými 1. tankovou brigádou a 254. pešou divíziou. Boje o ovládnutie tohto strategického bodu na ceste do Košíc, ktoré mali podľa plánu generála Ivana Jefimoviča Petrova trvať nanajvýš 5 dní, sa napokon natiahli na 7 týždňov (9. 12. 1944 - 18. 1. 1945), pričom im padli za obeť tisíce vojakov a civilistov.
Príčinou pomalej ofenzívy červenoarmejcov bola dobrá príprava nemeckých vojakov a ich maďarských spojencov. Fašisti mali v oblasti vybudovanú hustú obrannú sieť, pozostávajúcu z bunkrov, mínových polí a strieľní. Samozrejmosťou bol aj dostatok zásob, ktoré Sovietom chýbali. Okolnosti bitky v Dargovskom priesmyku zaznamenal ruský vojak a spisovateľ Vladimír Vasiľjevič Karpov v záverečnej knihe trilógie o I. J. Petrovi Generál (1984): „Tu už neboli tie zablatené polia, ktoré nedávno prekonávali naše vojská, ale kamenisté horské chrbty umožňujúce vybudovať pevnú obranu, čo aj hitlerovci využili. Na úseku, kde mala útočiť 1. gardová armáda sa bránil 49. horský zbor protivníka. Ten istý zbor, ktorý svojho času útokom zdolával hlavný horský chrbát Kaukazu. Ako je známe zbor tam svoje úlohy nesplnil a bol z Kaukazu vyhnaný. A teraz - akoby si protivníci vymenili úlohy, Edelvaisovci sa mali teraz ukázať … Petrov videl, ako sa vojaci škrabú po kamenistých svahoch prekonávajúc záveje snehu nahromadeného medzi kríkmi a stromami. Pršalo na nich, ale neboli mokrí len od dažďa, ale aj od topiaceho sa snehu a vlastného potu. A do toho sa ochladilo. Dvadsaťstupňový mráz a vietor bičujúci tvár i ruky, prenikajúc pod odev ochladzovali rozhorúčené telo. Ľadová drť znemožňovala pohyb aj mierenú streľbu, čižmy kĺzali po ľade a kameňoch a mokré nohy odmietali poslúchať, ľudia strácali sily, ktorých mali už aj tak málo. Veď to nebol prvý boj. Už mesiace sa takto škrabú po skalách. Neustále nepohodlie. Nedostupný terén voda a sneh, kone i osly sa ťažko prebíjajú a dopravujú dopredu minimum potrebného množstva predovšetkým streliva, bez ktorého sa prosto umiera. . . A hore, kde bojovníci tak úporne lezú ich nečaká oddych a pohoda, ale nepriateľ plný síl. On si sedí v zákopoch a úkrytoch zabezpečený všetkým potrebným nič nemusí privážať a aj keď už musí odísť tak znovu do pripraveného postavenia plného nutných zásob ...“
Aj keď presne nevieme, koľko ľudí tu vlastne padlo, nepochybne ich bolo viac ako 4, 5 tisíc, o čom svedčí uvádzaný počet exhumácií - 4743. Straty nacistov a ich spojencov však boli nižšie ako v prípade Sovietov.
Pamätník v Dargovskom priesmyku, ktorý má pripomínať nielen tunajšie boje, ale i obete ďalších tisícov červenoarmejcov, ktorí prišli o život na Východnom Slovensku, postavili v rokoch 1954 až 1955. Jeho slávnostné odhalenie sa uskutočnilo 3. apríla 1955, a to za účasti vtedajšieho prezidenta ČSR Antonína Zápotockého. Autorom súsošia na pamätníku bol známy košický sochár Vojtech Löffler. Pri pomníku taktiež vznikla Sieň slávy, teda múzeum bitky v Dargovskom priesmyku, a na neďalekom mínovom poli, kde kedysi padlo mnoho osloboditeľov, vznikol ružový sad (ten už v súčasnosti neexistuje). V areáli pamätníka sa ešte nachádza samohybné delo SU-100, tank T-34, mapa Dargovského bojiska a v blízkosti súsošia tiež môžeme nájsť pamätnú tabuľu dvom vojakom, ktorí tu zahynuli pri odmínovacích prácach v roku 1947 (podobná tabuľa na počesť dvoch vojakov, ktorí zomreli pri odmínovaní, je pred obcou Dargov od smeru zo Sečoviec).
Pompézny pamätník pribudol do zoznamu východoslovenských kultúrnych pamiatok v júni 1963 pod názvom: „Pamätník oslobodenia východného Slovenska sovietskou armádou, situovaný na hranici chotárov obcí Košický Klečenov a Dargov“, no ľudovo je známy ako , „Pamätník oslobodenia a víťazstva“, „Pamätník víťazstva“ alebo jednoducho „Dargovský pamätník“. Pri pomníku sa pravidelne, obvykle pri príležitosti výročia ukončenia 2. svetovej vojny a pri jubileách SNP, konajú pietne akcie (spomienkové podujatia sa okrem toho uskutočňujú aj priamo v obci Dargov) a ešte v minulom roku tu našli množstvo munície z čias urputných zápasov o Dargovský priesmyk.
Obecný cintorín
Cintorín v obci Dargov sa nachádza hneď vedľa gréckokatolíckeho kostola Panny Márie. Ide o pomerne malé pohrebisko, ktoré však má svoj vlastný Dom smútku. Tunajšie hroby pochádzajú z 20. a 21. storočia, čo korešponduje so skutočnosťou, že počas 2. svetovej vojny bola dedina takmer úplne zničená. Cintorín pretína asfaltový chodník. Voda na polievanie prinesených kvetov a pod. je tu zabezpečená vďaka zdroju, ktorý je návštevníkom voľne prístupný zo zadnej strany Domu smútku.
Vo vitríne, umiestnenej na priečelí Domu smútku, sa nachádzajú rôzne oznamy, prevádzkový poriadok cintorína, prehľadná mapka pohrebiska a dokonca aj zoznam pochovaných. K nedostatkom pohrebiska patrí čiastočne poškodený plot, absencia ďalších asfaltových či aspoň kamenných cestičiek, ktoré by návštevníkom umožnili lepšiu pohyblivosť medzi hrobmi, a nepekne pôsobiaci, zhrdzavený kontajner, situovaný na kraji pohrebiska.
V súvislosti s aktuálnou situáciou vo vzťahu ku koronavírusu sme sa ešte od pani Ing. Martiny Čižmárovej z obecného úradu dozvedeli, že v dedine nezaznamenali nárast pohrebov, avšak od vyhlásenia pandémie je na cintoríne vídať málo ľudí. Podľa Čižmárovej taktiež na cintoríne platia nariadenia v zmysle opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR – nosenie rúšok, používanie dezinfekcia, dodržiavanie rozostupov. Uplatňuje sa tu pochovávanie do zeminy, pričom sú mŕtvi privážaní v uzatvorených rakvách a pohrebu sa môže v exteriéri zúčastniť najviac 10 osôb. Obec sa ako správca pohrebiska stará najmä o údržbu trávnika, pohrebné služby nezabezpečuje a za čistotu hrobov zodpovedajú pozostalí.
Popisky k fotografiám – Dargov:
P1250792 – Pri pamätníku v Dargovskom priesmyku. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250797 – Samohybné delo SU-100 pri pamätníku v Dargovskom priesmyku. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250803 – Pri pamätníku. Smerovník. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250808 - Sovietsky tank T-34 v areáli pamätníka.(autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250812 – Pri pamätníku v Dargovskom priesmyku. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250820 - Pamätník v Dargovskom priesmyku. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250828 – Budova Siene bojovej slávy pri pamätníku. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250864 – Obecný cintorín a Dom smútku v Dargove pri gréckokatolíckom kostole Panny Márie. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250870 – Dom smútku v Dargove. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250880 – Obecný cintorín v Dargove. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250885 – Jeden zo vstupov na dargovský cintorín. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250897 – Oznamy na bočnom vchode na dargovský cintorín. (autor fotografie: Pavol Ičo)
P1250901 - Tank T-34 v obci Dargov. (autor fotografie: Pavol Ičo)
Prezrite si priloženú fotogalériu pod článkom.
Späť na tému Z histórie
