Originálne príhovory precítia poslednú rozlúčku
Osobitá a nevšedná. Aj taká môže byť rozlúčka so zosnulým, ale i smútočný prejav na pohrebe. Spravidla sa to nezaobíde bez dobre napísaného nekrológu, ktorý by mal byť osobný, vyjadrujúci úctu a odzrkadľujúci individuálny príbeh človeka. V Žiari nad Hronom príkladne funguje Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ) s dovetkom „Človek človeku“ a vedie ho Silvia Hlôšková. Spoluprácu so ZPOZ-om začala pred takmer tridsiatimi rokmi, má bohaté skúsenosti s prípravou a realizáciou pohrebov a jej prístup k pozostalým je vždy jedinečný. „Doba sa zmenila, ľudia chcú, aby smútočné rozlúčky mali v sebe viac úprimnosti, ako okázalosti,“ objasňuje pre Slovenské pohrebníctvo.
„Zpozárska práca je ojedinelá tým, že do toho dávate kus svojej osobnosti, kreativity, emócií, svojho „srdiečka“. Viem, že prevažná časť zpozákov (členov Združenia ZPOZ Človek-človeku v SR) pripravuje obrady podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Sú však mestá a obce, kde zpozársku činnosť robia matrikárky, ktoré popri iných pracovných povinnostiach nemajú toľko času na organizáciu obradov a slávností. Mám to šťastie, že vedenie mesta, významne podporujúce tunajší kultúrny i spoločenský život, mi vytvorilo vynikajúce zázemie. Som zpozárka na plný úväzok, ale napriek tomu často bývam v práci aj 10 – 12 hodín denne,“ objasňuje Silvia Hlôšková. Mnohé mestá a obce na regionálnych, krajských či celoslovenských prehliadkach programov ZPOZ hľadajú u nej inšpiráciu. Ako to teda funguje v praxi?
Silvia Hlôšková má na starosti nielen občianske smútočné obrady, ale napríklad aj prípravu občianskych sobášov, uvítania detí do života, oceňovanie najúspešnejších športovcov mesta, programy v domove dôchodcov, rôzne slávnostné obrady podľa záujmu organizácií a občanov mesta. Každému podujatiu a obradu predchádza príprava, ktorá zahŕňa tvorbu príhovoru, scenára, sprievodného slova, dramaturgiu, réžiu. Čiže, samotný obrad alebo program je už finálna časť, v ktorej sa zhmotňuje všetko to predchádzajúce úsilie.
Pred prácou zpozárky pracovala 17 rokov ako učiteľka v materskej škole. Od roku 1987 recitovala na obradoch i slávnostiach. V roku 2000 dostala ponuku od vedenia mesta na uvoľnenú pozíciu odbornej pracovníčky pre ZPOZ v Mestskom kultúrnom centre v Žiari nad Hronom. „Musím sa priznať, že som niekoľko mesiacov zvažovala, či to prijať. Mnohí ľudia preceňujú svoje schopnosti, ja sa, naopak, podceňujem. Doteraz však neľutujem svoje rozhodnutie. Mám pocit, že som sa pre túto prácu narodila,“ objasňuje nám.
Za obdobie uplynulých rokov sa jej podarilo žiarsky ZPOZ zviditeľniť v rámci Slovenska tým, že do programov vkladá nové nápady, podnety, neustále rozširuje databázu autorských príhovorov a poézie na obrady. „Dôkazom toho sú aj dva zborníky, ktoré vydala Ústredná rada Združenia ZPOZ Človek-človeku v SR pre svojich členov. Kolobeh 1 obsahuje moje autorské príhovory a poéziu nielen na smútočné obrady, ale aj na sobáše a uvítania. Kolobeh 2 je zborníkom 112-tich smútočných príhovorov a 50-tich smútočných básní.“
Aj nekrológ treba vedieť napísať na mieru
Pri pohreboch Silvia Hlôšková hľadá spôsob, ako čo najlepšie spracovať do písomnej podoby informácie, ktoré získala od pozostalých. „Zo začiatku som bola pri tvorbe nekrológov obklopená množstvom kníh, časopisov, z ktorých som čerpala myšlienky. Postupne som začala viac hľadať v sebe, zamýšľať sa, vžívať sa do pocitov ľudí, ktorí smútia. Istým spôsobom som bola k tomu aj nútená, pretože na slovenskom trhu je kvalitných nekrológov ako šafranu. Všetky smútočné príhovory sa mi zdali „na jedno kopyto.“ Tie isté frázy, tie isté myšlienky, slovné spojenia,“ objasňuje Silvia Hlôšková. Jej to však nestačilo. Doteraz sa nájdu mestá, v ktorých majú pár vzorových smútočných príhovorov, v nich obmieňajú mená zosnulých, ich záujmy, dátum narodenia či úmrtia. Úvod je pritom viac-menej rovnaký.
„Nechcem dehonestovať ľudí, ktorí to takto robia, možno nemajú inú možnosť z dôvodu ďalšieho pracovného zaťaženia. Ale stále hovorím, že treba chcieť. Treba hľadať a skúšať. Dať do toho nadšenie, originalitu, chuť vyjsť z komfortnej zóny a pracovať na sebe, aby ste sa stále posúvali ďalej,“ tvrdí zpozárka. Niekto v práci očami posúva ručičky hodín dopredu, aby mu „padla“, u nej je to naopak. Hoci má rodinu, pri nástupe do zpozárskeho kolotoča mala školopovinnú dcéru, ale napriek tomu robila všetko pre zosúladenie rodinného a pracovného života. A to platí dodnes.
Niekedy treba byť pre pozostalých aj psychológom
Jej srdcovkou je písanie nekrológov – nesmierne citlivá oblasť. „Svojím spôsobom musím byť psychológom pri stretnutí s pozostalými. Sú takí, ktorí sa zamknú do svojho smútku a vtedy treba opatrne skúšať, ako si získať ich dôveru, aby vystúpili z mlčania. Mnohí sa práveže potrebujú zo straty blízkeho vyrozprávať. Vo mne nájdu pozorného poslucháča, ochotného zobrať časť ich žiaľu na seba. A sú tiež takí (chvalabohu, je ich veľmi málo), ktorí mi direktívne prídu „nadiktovať“ svoje požiadavky ohľadom smútočnej rozlúčky,“ objasňuje Silvia Hlôšková. „Nechcú partnera na rozhovor. Už pri vstupe do kancelárie sú negatívne naladení. Aj tým však treba vyjsť v ústrety, avšak len po istú rozumnú hranicu.“
Najväčšieho zadosťučinenia sa mi dostáva, keď na začiatku stretnutia smútiaca rodina s veľkým sebazaprením a úsilím odpovedá na moje otázky. Postupne sa mi podarí vytvoriť atmosféru, v ktorej sa pozostalí zasmejú vďaka milej, žartovnej spomienke na zosnulého. Na stretnutie prichádzali zronení ľudia a keď odchádzajú, sú odrazu aspoň na pár okamihov uvoľnení, usmiati. Vtedy viem, že táto práca má zmysel,“ spresňuje zpozárka.
Žiadny oficiálny formulár, ale osobitne precítený príhovor
Stretnutie s pozostalými je len začiatok prípravy občianskej rozlúčky. Keď Silvia Hlôšková získa potrebné informácie, začína sa pre ňu najdôležitejšia časť – písanie. „Neviem si predstaviť zostaviť nekrológ iba na základe toho, že by som dala smútiacej rodine vypísať pripravený formulár. V ňom zvyčajne uvedú dátum a miesto narodenia a úmrtia, príčinu úmrtia, rodinný stav, názvy miest kde žil a pôsobil, dátum a miesto uzavretia manželstva, meno manžela/manželky, mená detí, vnukov, pravnukov, súrodencov, povahové črty zosnulého, jeho záľuby, vzdelanie, zamestnanie, dátum odchodu do dôchodku, spôsob trávenia voľného času na dôchodku... Tieto údaje vypisujem sama počas rozhovoru s pozostalými,“ objasňuje nám. Snaží sa nechať ich čo najviac rozprávať, zapisuje si ich spomienky, vyjadrenia o zosnulom, ktoré potom v príhovore cituje. Veľa jej napovie ich mimika, gestikulácia, tón reči.
Vcítiť sa do „duše“ zosnulého i smútiacej rodiny je umenie
Iné je podľa slov zpozárky pochovávať dieťa, mladého človeka, iné je lúčiť sa s človekom, ktorý sa dožil vysokého veku. Alebo napríklad pripravovať pohreb zosnulého, ktorý zomrel po chorobe, skonal v dôsledku tragickej nehody, či si dokonca sám siahol na život. „Často príhovor začínam úvahou známych spisovateľov, básnikov, alebo nadviažem na slová predchádzajúcej piesne, ktorá znela. Napríklad, ak ide o pohreb človeka, ktorý mal rád turistiku, prechádzky prírodou, mal záhradku, využijem nádherné úvahy neprekonateľného Milana Rúfusa o hore, stromoch, krajine... Alebo citujem vyjadrenia slovenských horolezcov, dokumentaristov, ktorí úprimne a z vlastnej skúsenosti opisujú svoj vzťah k prírode. V prípade, že odprevádzam poslednou cestou človeka, čo bol celý život prepojený s ľudovou piesňou, hľadám na internete výroky folkloristov, spevákov ľudoviek. A zase pri rozlúčke s tragicky zosnulým človekom sa priam pýta úvaha o tom, čo všetko dokáže zmeniť jedna sekunda,“ spomína Silvia Hlôšková.
Možností, ako vyjadriť úctu k zosnulému v nekrológu je veľa, dôležité však je, aby mal už úvod príhovoru nejakú spojitosť so zosnulým. Ak pozostalí vyjadria želanie, že si chcú nekrológ po napísaní prečítať, je to bez problémov možné. „Väčšinou to riešim formou e-mailu, a prosím ich o čo najrýchlejšiu spätnú väzbu. Reakcie bývajú pozitívne, zatiaľ sa mi ešte nestalo, že by bol niekto nespokojný a žiadal príhovor zmeniť. Akoby pocitovo vnímali, že to už nie sú lacné frázy, tak často používané v minulosti, typu: ...Odchádza od nás statočný občan. Stojíme nad jeho rakvou a hľadáme slová útechy... Zasa nás chladná smrť skúša, či v nás neodumrel cit spolupatričnosti, či neochabla naša sila a odvaha aspoň na chvíľu zadržať balvan smútku...“
Aj na obrade môže znieť veselá pieseň....
Doba sa zmenila, ľudia chcú, aby smútočné rozlúčky mali v sebe viac úprimnosti, ako okázalosti. V Žiari nad Hronom ľudia väčšinou preferujú kremáciu pred pochovaním do zeme. Veľmi sa ujalo premietanie fotografií zosnulého. Pozostalí majú možnosť doniesť si pred obradom fotografie, ktoré uznajú za vhodné, a ktoré sa počas pohrebu premietajú na televízore s veľkou obrazovkou, nainštalovanom v interiéri na prednej stene domu smútku.
„Nie je nič neobvyklé, ak na smútočnom obrade zaznie aj rezká, veselá pieseň, ak to bola obľúbená pieseň zosnulého. Slováci sú v tomto ešte dosť konzervatívni, stále je v nás zakorenené vedomie, že súčasťou pohrebu môžu byť iba smutné melódie. Ale ja osobne som zástankyňou názoru, že posledná rozlúčka je predsa spomínaním na blízkeho. A my chceme spomínať na to príjemné, úsmevné, prečo teda nedať priestor rytmickej piesni, ktorú si zosnulý tak rád spieval, alebo počúval? Pochopiteľne, predtým je dôležité vysvetliť smútočnému zhromaždeniu dôvod. Ale nikdy tento svoj názor smútiacej rodine nevnucujem a rešpektujem, že nie každý sa s takýmto výberom hudby na pohrebe stotožní,“ objasňuje Silvia Hlôšková.
Originálne príhovory využíva už viacero miest
Pomerne často sa zpozárka stretáva s vyjadrením ľudí okolo seba, že by nikdy nemohli robiť to, čo ona. Dennodenne prichádzať do kontaktu so smrťou a zármutkom. Ťažko niekomu vysvetliť, čo sa v nej odohráva, keď jej pri kondolovaní rodina bez slov v stisku ruky odovzdá odkaz: „Vážime si váš prístup.“
Dostáva aj otázku, či nie je možnosť zakúpiť si knižne vydané zborníky jej príhovorov a poézie. „To bol dôvod, prečo som sa rozhodla ponúknuť mestám a obciam na Slovensku niektoré autorské smútočné príhovory, ale aj príhovory na občianske sobáše, uvítania detí, prijatie darcov krvi, maturantov, scenáre mestských a obecných podujatí prostredníctvom vydavateľstva Emócia, s ktorým som nadviazala spoluprácu. Nájdete ich na webe originalneprihovory.sk. Verím, že to ľuďom, ktorí sa profesionálne zaoberajú touto prácou, pomôže. A s radosťou konštatujem, že moju ponuku už mnoho obcí a miest na Slovensku využilo,“ uzatvára Silvia Hlôšková. V budúcnosti plánuje ponúkať aj smútočnú poéziu či rozhlasovú reláciu k Pamiatke zosnulých. „Nechcem, aby to, čo tvorím, ostalo niekde „v šuplíku“, keď to môže inšpirovať a priniesť úžitok aj iným.“
Zdroj: Silvia Hlôšková, Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ), Žiar nad Hronom
„Zpozárska práca je ojedinelá tým, že do toho dávate kus svojej osobnosti, kreativity, emócií, svojho „srdiečka“. Viem, že prevažná časť zpozákov (členov Združenia ZPOZ Človek-človeku v SR) pripravuje obrady podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Sú však mestá a obce, kde zpozársku činnosť robia matrikárky, ktoré popri iných pracovných povinnostiach nemajú toľko času na organizáciu obradov a slávností. Mám to šťastie, že vedenie mesta, významne podporujúce tunajší kultúrny i spoločenský život, mi vytvorilo vynikajúce zázemie. Som zpozárka na plný úväzok, ale napriek tomu často bývam v práci aj 10 – 12 hodín denne,“ objasňuje Silvia Hlôšková. Mnohé mestá a obce na regionálnych, krajských či celoslovenských prehliadkach programov ZPOZ hľadajú u nej inšpiráciu. Ako to teda funguje v praxi?
Silvia Hlôšková má na starosti nielen občianske smútočné obrady, ale napríklad aj prípravu občianskych sobášov, uvítania detí do života, oceňovanie najúspešnejších športovcov mesta, programy v domove dôchodcov, rôzne slávnostné obrady podľa záujmu organizácií a občanov mesta. Každému podujatiu a obradu predchádza príprava, ktorá zahŕňa tvorbu príhovoru, scenára, sprievodného slova, dramaturgiu, réžiu. Čiže, samotný obrad alebo program je už finálna časť, v ktorej sa zhmotňuje všetko to predchádzajúce úsilie.
Pred prácou zpozárky pracovala 17 rokov ako učiteľka v materskej škole. Od roku 1987 recitovala na obradoch i slávnostiach. V roku 2000 dostala ponuku od vedenia mesta na uvoľnenú pozíciu odbornej pracovníčky pre ZPOZ v Mestskom kultúrnom centre v Žiari nad Hronom. „Musím sa priznať, že som niekoľko mesiacov zvažovala, či to prijať. Mnohí ľudia preceňujú svoje schopnosti, ja sa, naopak, podceňujem. Doteraz však neľutujem svoje rozhodnutie. Mám pocit, že som sa pre túto prácu narodila,“ objasňuje nám.
Za obdobie uplynulých rokov sa jej podarilo žiarsky ZPOZ zviditeľniť v rámci Slovenska tým, že do programov vkladá nové nápady, podnety, neustále rozširuje databázu autorských príhovorov a poézie na obrady. „Dôkazom toho sú aj dva zborníky, ktoré vydala Ústredná rada Združenia ZPOZ Človek-človeku v SR pre svojich členov. Kolobeh 1 obsahuje moje autorské príhovory a poéziu nielen na smútočné obrady, ale aj na sobáše a uvítania. Kolobeh 2 je zborníkom 112-tich smútočných príhovorov a 50-tich smútočných básní.“
Aj nekrológ treba vedieť napísať na mieru
Pri pohreboch Silvia Hlôšková hľadá spôsob, ako čo najlepšie spracovať do písomnej podoby informácie, ktoré získala od pozostalých. „Zo začiatku som bola pri tvorbe nekrológov obklopená množstvom kníh, časopisov, z ktorých som čerpala myšlienky. Postupne som začala viac hľadať v sebe, zamýšľať sa, vžívať sa do pocitov ľudí, ktorí smútia. Istým spôsobom som bola k tomu aj nútená, pretože na slovenskom trhu je kvalitných nekrológov ako šafranu. Všetky smútočné príhovory sa mi zdali „na jedno kopyto.“ Tie isté frázy, tie isté myšlienky, slovné spojenia,“ objasňuje Silvia Hlôšková. Jej to však nestačilo. Doteraz sa nájdu mestá, v ktorých majú pár vzorových smútočných príhovorov, v nich obmieňajú mená zosnulých, ich záujmy, dátum narodenia či úmrtia. Úvod je pritom viac-menej rovnaký.
„Nechcem dehonestovať ľudí, ktorí to takto robia, možno nemajú inú možnosť z dôvodu ďalšieho pracovného zaťaženia. Ale stále hovorím, že treba chcieť. Treba hľadať a skúšať. Dať do toho nadšenie, originalitu, chuť vyjsť z komfortnej zóny a pracovať na sebe, aby ste sa stále posúvali ďalej,“ tvrdí zpozárka. Niekto v práci očami posúva ručičky hodín dopredu, aby mu „padla“, u nej je to naopak. Hoci má rodinu, pri nástupe do zpozárskeho kolotoča mala školopovinnú dcéru, ale napriek tomu robila všetko pre zosúladenie rodinného a pracovného života. A to platí dodnes.
Niekedy treba byť pre pozostalých aj psychológom
Jej srdcovkou je písanie nekrológov – nesmierne citlivá oblasť. „Svojím spôsobom musím byť psychológom pri stretnutí s pozostalými. Sú takí, ktorí sa zamknú do svojho smútku a vtedy treba opatrne skúšať, ako si získať ich dôveru, aby vystúpili z mlčania. Mnohí sa práveže potrebujú zo straty blízkeho vyrozprávať. Vo mne nájdu pozorného poslucháča, ochotného zobrať časť ich žiaľu na seba. A sú tiež takí (chvalabohu, je ich veľmi málo), ktorí mi direktívne prídu „nadiktovať“ svoje požiadavky ohľadom smútočnej rozlúčky,“ objasňuje Silvia Hlôšková. „Nechcú partnera na rozhovor. Už pri vstupe do kancelárie sú negatívne naladení. Aj tým však treba vyjsť v ústrety, avšak len po istú rozumnú hranicu.“
Najväčšieho zadosťučinenia sa mi dostáva, keď na začiatku stretnutia smútiaca rodina s veľkým sebazaprením a úsilím odpovedá na moje otázky. Postupne sa mi podarí vytvoriť atmosféru, v ktorej sa pozostalí zasmejú vďaka milej, žartovnej spomienke na zosnulého. Na stretnutie prichádzali zronení ľudia a keď odchádzajú, sú odrazu aspoň na pár okamihov uvoľnení, usmiati. Vtedy viem, že táto práca má zmysel,“ spresňuje zpozárka.
Žiadny oficiálny formulár, ale osobitne precítený príhovor
Stretnutie s pozostalými je len začiatok prípravy občianskej rozlúčky. Keď Silvia Hlôšková získa potrebné informácie, začína sa pre ňu najdôležitejšia časť – písanie. „Neviem si predstaviť zostaviť nekrológ iba na základe toho, že by som dala smútiacej rodine vypísať pripravený formulár. V ňom zvyčajne uvedú dátum a miesto narodenia a úmrtia, príčinu úmrtia, rodinný stav, názvy miest kde žil a pôsobil, dátum a miesto uzavretia manželstva, meno manžela/manželky, mená detí, vnukov, pravnukov, súrodencov, povahové črty zosnulého, jeho záľuby, vzdelanie, zamestnanie, dátum odchodu do dôchodku, spôsob trávenia voľného času na dôchodku... Tieto údaje vypisujem sama počas rozhovoru s pozostalými,“ objasňuje nám. Snaží sa nechať ich čo najviac rozprávať, zapisuje si ich spomienky, vyjadrenia o zosnulom, ktoré potom v príhovore cituje. Veľa jej napovie ich mimika, gestikulácia, tón reči.
Vcítiť sa do „duše“ zosnulého i smútiacej rodiny je umenie
Iné je podľa slov zpozárky pochovávať dieťa, mladého človeka, iné je lúčiť sa s človekom, ktorý sa dožil vysokého veku. Alebo napríklad pripravovať pohreb zosnulého, ktorý zomrel po chorobe, skonal v dôsledku tragickej nehody, či si dokonca sám siahol na život. „Často príhovor začínam úvahou známych spisovateľov, básnikov, alebo nadviažem na slová predchádzajúcej piesne, ktorá znela. Napríklad, ak ide o pohreb človeka, ktorý mal rád turistiku, prechádzky prírodou, mal záhradku, využijem nádherné úvahy neprekonateľného Milana Rúfusa o hore, stromoch, krajine... Alebo citujem vyjadrenia slovenských horolezcov, dokumentaristov, ktorí úprimne a z vlastnej skúsenosti opisujú svoj vzťah k prírode. V prípade, že odprevádzam poslednou cestou človeka, čo bol celý život prepojený s ľudovou piesňou, hľadám na internete výroky folkloristov, spevákov ľudoviek. A zase pri rozlúčke s tragicky zosnulým človekom sa priam pýta úvaha o tom, čo všetko dokáže zmeniť jedna sekunda,“ spomína Silvia Hlôšková.
Možností, ako vyjadriť úctu k zosnulému v nekrológu je veľa, dôležité však je, aby mal už úvod príhovoru nejakú spojitosť so zosnulým. Ak pozostalí vyjadria želanie, že si chcú nekrológ po napísaní prečítať, je to bez problémov možné. „Väčšinou to riešim formou e-mailu, a prosím ich o čo najrýchlejšiu spätnú väzbu. Reakcie bývajú pozitívne, zatiaľ sa mi ešte nestalo, že by bol niekto nespokojný a žiadal príhovor zmeniť. Akoby pocitovo vnímali, že to už nie sú lacné frázy, tak často používané v minulosti, typu: ...Odchádza od nás statočný občan. Stojíme nad jeho rakvou a hľadáme slová útechy... Zasa nás chladná smrť skúša, či v nás neodumrel cit spolupatričnosti, či neochabla naša sila a odvaha aspoň na chvíľu zadržať balvan smútku...“
Aj na obrade môže znieť veselá pieseň....
Doba sa zmenila, ľudia chcú, aby smútočné rozlúčky mali v sebe viac úprimnosti, ako okázalosti. V Žiari nad Hronom ľudia väčšinou preferujú kremáciu pred pochovaním do zeme. Veľmi sa ujalo premietanie fotografií zosnulého. Pozostalí majú možnosť doniesť si pred obradom fotografie, ktoré uznajú za vhodné, a ktoré sa počas pohrebu premietajú na televízore s veľkou obrazovkou, nainštalovanom v interiéri na prednej stene domu smútku.
„Nie je nič neobvyklé, ak na smútočnom obrade zaznie aj rezká, veselá pieseň, ak to bola obľúbená pieseň zosnulého. Slováci sú v tomto ešte dosť konzervatívni, stále je v nás zakorenené vedomie, že súčasťou pohrebu môžu byť iba smutné melódie. Ale ja osobne som zástankyňou názoru, že posledná rozlúčka je predsa spomínaním na blízkeho. A my chceme spomínať na to príjemné, úsmevné, prečo teda nedať priestor rytmickej piesni, ktorú si zosnulý tak rád spieval, alebo počúval? Pochopiteľne, predtým je dôležité vysvetliť smútočnému zhromaždeniu dôvod. Ale nikdy tento svoj názor smútiacej rodine nevnucujem a rešpektujem, že nie každý sa s takýmto výberom hudby na pohrebe stotožní,“ objasňuje Silvia Hlôšková.
Originálne príhovory využíva už viacero miest
Pomerne často sa zpozárka stretáva s vyjadrením ľudí okolo seba, že by nikdy nemohli robiť to, čo ona. Dennodenne prichádzať do kontaktu so smrťou a zármutkom. Ťažko niekomu vysvetliť, čo sa v nej odohráva, keď jej pri kondolovaní rodina bez slov v stisku ruky odovzdá odkaz: „Vážime si váš prístup.“
Dostáva aj otázku, či nie je možnosť zakúpiť si knižne vydané zborníky jej príhovorov a poézie. „To bol dôvod, prečo som sa rozhodla ponúknuť mestám a obciam na Slovensku niektoré autorské smútočné príhovory, ale aj príhovory na občianske sobáše, uvítania detí, prijatie darcov krvi, maturantov, scenáre mestských a obecných podujatí prostredníctvom vydavateľstva Emócia, s ktorým som nadviazala spoluprácu. Nájdete ich na webe originalneprihovory.sk. Verím, že to ľuďom, ktorí sa profesionálne zaoberajú touto prácou, pomôže. A s radosťou konštatujem, že moju ponuku už mnoho obcí a miest na Slovensku využilo,“ uzatvára Silvia Hlôšková. V budúcnosti plánuje ponúkať aj smútočnú poéziu či rozhlasovú reláciu k Pamiatke zosnulých. „Nechcem, aby to, čo tvorím, ostalo niekde „v šuplíku“, keď to môže inšpirovať a priniesť úžitok aj iným.“
Zdroj: Silvia Hlôšková, Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ), Žiar nad Hronom
Pripravila Zuzana Voštenáková, foto Silvia Hlôšková a Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní print SP IV. 2017
web 06.2020
Späť na tému Profesionáli
