Miesta, kde strašia duchovia
Na svete vraj existujú strašidelné miesta, ktorým je lepšie sa vyhnúť, čo obzvlášť platí počas Dušičiek, keď – ako verili naši predkovia – duše mŕtvych zostupujú na zem. .
Z hľadiska počtu strašidiel zrejme vedie dedina Pluckley v juhovýchodnom Anglicku, kde vyčíňa najmenej dvanásť duchov. Neďaleko miestnej časti zvanej Fright Corner sa každú noc znovu odohráva vražda lupiča, ktorého prebodli mečom a následne prepichli kopijou v 18. storočí.
V uličke Dickyho Bussa sa zhruba pred sto rokmi obesil učiteľ, jeho duch však dodnes nenašiel pokoj a zjavuje sa visiac na strome. Počas nocí možno zazrieť fantómový koč so štyrmi koňmi a bezhlavým kočišom v časti Maltman’s Hill. V roku 1997 dokonca takmer spôsobil haváriu, keď sa objavil pred nič netušiacim vodičom osobného automobilu, šofér mu ale stihol uhnúť. Na moste naháňa hrôzu prízrak cigánky, upálenej zaživa.
Pri železničnej stanici zasypala vrstva ílu robotníka, ktorý dennodenne srdcervúco narieka. Po cintoríne pri kostole svätého Mikuláša chodí lady Deringová, pochovaná v 12. storočí v krypte pod chrámom. V blízkosti starého mlyna, ktorý vyhorel v roku 1939 po zásahu bleskom, sa potuluje postava jeho dávno zosnulého majiteľa.
Medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní straší v dome zvanom Rose Court duch mladej ženy, ktorá si kedysi vzala život kvôli nešťastnej láske práve v tomto čase. Po pastvinách na severnom okraji obce sa prechádza obesený plukovník. V Pluckley tiež máta prízrak mnícha, slúžky či malého bieleho psa. Za najstrašidelnejšiu budovu v Amerike býva považovaná niekdajšia rezidencia podnikateľa Josiah B. Moorea v meste Villisca (štát Iowa, USA), kde boli v júni 1912 zavraždení sekerou manželia Mooreovci, ich štyri ratolesti, ako i dve neplnoleté kamarátky detí.
Vyšetrovatelia prípad nedokázali vyriešiť, hoci podozrivých bolo viac. Hlavným podozrivým bol duševne chorý reverend George Kelly. Ten sa k zločinu aj priznal, no súd ho oslobodil. Azda preto, že sa obete nedočkali spravodlivosti, desia návštevníkov domu, ktorý sa medzitým premenil na turistickú atrakciu. Podľa jeho súčasných vlastníkov tu môžete vidieť duchov a počuť detské hlasy aj nevysvetliteľné výkriky. Za noc v tomto „paranormálnom hoteli“ zaplatíte minimálne 428 dolárov, čo je suma, za ktorú v ňom môže prespať až šesťčlenná skupina. Každý ďalší hosť si musí priplatiť ďalších 75 dolárov...
A tak sa cudzie nešťastie stalo pre majiteľov tohto miesta Marthu a Darwina Linnovcov doslova zlatou baňou. Manželia Linnovci, samozrejme, hovoria, že dom nesprístupnili pre zisk, ale aby ľuďom dopriali skutočne autentické stretnutie s duchmi...
Z hľadiska počtu strašidiel zrejme vedie dedina Pluckley v juhovýchodnom Anglicku, kde vyčíňa najmenej dvanásť duchov. Neďaleko miestnej časti zvanej Fright Corner sa každú noc znovu odohráva vražda lupiča, ktorého prebodli mečom a následne prepichli kopijou v 18. storočí.
V uličke Dickyho Bussa sa zhruba pred sto rokmi obesil učiteľ, jeho duch však dodnes nenašiel pokoj a zjavuje sa visiac na strome. Počas nocí možno zazrieť fantómový koč so štyrmi koňmi a bezhlavým kočišom v časti Maltman’s Hill. V roku 1997 dokonca takmer spôsobil haváriu, keď sa objavil pred nič netušiacim vodičom osobného automobilu, šofér mu ale stihol uhnúť. Na moste naháňa hrôzu prízrak cigánky, upálenej zaživa.
Pri železničnej stanici zasypala vrstva ílu robotníka, ktorý dennodenne srdcervúco narieka. Po cintoríne pri kostole svätého Mikuláša chodí lady Deringová, pochovaná v 12. storočí v krypte pod chrámom. V blízkosti starého mlyna, ktorý vyhorel v roku 1939 po zásahu bleskom, sa potuluje postava jeho dávno zosnulého majiteľa.
Medzi štvrtou a piatou hodinou popoludní straší v dome zvanom Rose Court duch mladej ženy, ktorá si kedysi vzala život kvôli nešťastnej láske práve v tomto čase. Po pastvinách na severnom okraji obce sa prechádza obesený plukovník. V Pluckley tiež máta prízrak mnícha, slúžky či malého bieleho psa. Za najstrašidelnejšiu budovu v Amerike býva považovaná niekdajšia rezidencia podnikateľa Josiah B. Moorea v meste Villisca (štát Iowa, USA), kde boli v júni 1912 zavraždení sekerou manželia Mooreovci, ich štyri ratolesti, ako i dve neplnoleté kamarátky detí.
Vyšetrovatelia prípad nedokázali vyriešiť, hoci podozrivých bolo viac. Hlavným podozrivým bol duševne chorý reverend George Kelly. Ten sa k zločinu aj priznal, no súd ho oslobodil. Azda preto, že sa obete nedočkali spravodlivosti, desia návštevníkov domu, ktorý sa medzitým premenil na turistickú atrakciu. Podľa jeho súčasných vlastníkov tu môžete vidieť duchov a počuť detské hlasy aj nevysvetliteľné výkriky. Za noc v tomto „paranormálnom hoteli“ zaplatíte minimálne 428 dolárov, čo je suma, za ktorú v ňom môže prespať až šesťčlenná skupina. Každý ďalší hosť si musí priplatiť ďalších 75 dolárov...
A tak sa cudzie nešťastie stalo pre majiteľov tohto miesta Marthu a Darwina Linnovcov doslova zlatou baňou. Manželia Linnovci, samozrejme, hovoria, že dom nesprístupnili pre zisk, ale aby ľuďom dopriali skutočne autentické stretnutie s duchmi...
Mohla ich teda naozaj viesť takáto ľudomilnosť, alebo ide len o podvod, ako v prípade „strašidelnej“ fary v anglickom grófstve Essex, kde partia šarlatánov v prvej polovici minulého storočia nainštalovala akumulátory, drôty a žiarovky, aby vytvorila zdanlivo hodnoverné svetelné prízraky?
Zaujímavý je i prípad domu Carmen a Allena Snedekerovcov na predmestí Southingtonu v americkom Connecticute. Mladý pár so štyrmi deťmi, ktorí sa sem presťahoval v 80. rokoch 20. storočia, spočiatku považoval toto miesto priam za idylické. Budovu obklopovali stromy a nachádzala sa pri nemocnici, kde sa špecializovali na liečbu onkologických pacientov, akým bol aj ich syn. Počiatočné nadšenie však opadlo potom, čo pani Snedekerová našla v pivničných priestoroch rôzne nástroje používané pri úprave mŕtvych, podstavce na rakvy, jamy na odvádzanie krvi a výťah pre truhly. Zhrozená gazdiná začala pátrať po minulosti domu, a tak postupne vysvitlo, že ide o bývalé sídlo pohrebného ústavu. Tunajší démoni najprv zaútočili na najslabšieho člena rodiny, ťažko chorého syna Philipa. Prepadol depresii, hovoril o hlasoch, ktoré ho prenasledujú, a zvláštnych zjaveniach.
Okrem toho začal písať texty, v ktorých detailne popisoval sexuálny styk s mŕtvymi. Philipovi rodičia to považovali za sprievodné prejavy choroby a neprikladali tomu veľký význam, až kým sami na vlastnej koži nepocítili záhadné javy, vrátane kolísania teplôt v interiéri, nevysvetliteľných dotykov, hnilobného zápachu, zvuku trepotania krídel atď.
Démonické pôsobenie domu neskôr zasiahlo i širšiu rodinu. Carmenin otec náhle podľahol angíne a jej sestra dostala AIDS. Snedekerovci sa preto rozhodli obrátiť na známych vyšetrovateľov paranormálnych javov, manželov Eda a Lorraine Warrenovcov. Tí potvrdili, že v dome vyčíňajú temné sily a sami boli svedkami viacerých útokov duchov na jeho obyvateľov. Až keď bol v roku 1988 prevedený obrad exorcizmu, hrôzy ustali.
Zaujímavý je i prípad domu Carmen a Allena Snedekerovcov na predmestí Southingtonu v americkom Connecticute. Mladý pár so štyrmi deťmi, ktorí sa sem presťahoval v 80. rokoch 20. storočia, spočiatku považoval toto miesto priam za idylické. Budovu obklopovali stromy a nachádzala sa pri nemocnici, kde sa špecializovali na liečbu onkologických pacientov, akým bol aj ich syn. Počiatočné nadšenie však opadlo potom, čo pani Snedekerová našla v pivničných priestoroch rôzne nástroje používané pri úprave mŕtvych, podstavce na rakvy, jamy na odvádzanie krvi a výťah pre truhly. Zhrozená gazdiná začala pátrať po minulosti domu, a tak postupne vysvitlo, že ide o bývalé sídlo pohrebného ústavu. Tunajší démoni najprv zaútočili na najslabšieho člena rodiny, ťažko chorého syna Philipa. Prepadol depresii, hovoril o hlasoch, ktoré ho prenasledujú, a zvláštnych zjaveniach.
Okrem toho začal písať texty, v ktorých detailne popisoval sexuálny styk s mŕtvymi. Philipovi rodičia to považovali za sprievodné prejavy choroby a neprikladali tomu veľký význam, až kým sami na vlastnej koži nepocítili záhadné javy, vrátane kolísania teplôt v interiéri, nevysvetliteľných dotykov, hnilobného zápachu, zvuku trepotania krídel atď.
Démonické pôsobenie domu neskôr zasiahlo i širšiu rodinu. Carmenin otec náhle podľahol angíne a jej sestra dostala AIDS. Snedekerovci sa preto rozhodli obrátiť na známych vyšetrovateľov paranormálnych javov, manželov Eda a Lorraine Warrenovcov. Tí potvrdili, že v dome vyčíňajú temné sily a sami boli svedkami viacerých útokov duchov na jeho obyvateľov. Až keď bol v roku 1988 prevedený obrad exorcizmu, hrôzy ustali.
Veľmi zlú povesť mal aj dom v Harrisville na Rhode Islande. Bosorka menom Batsheba Sherman, ktorá v ňom bývala na začiatku 19. storočia, budovu prekliala, čo spôsobilo, že tu došlo k viacerým neprirodzeným úmrtiam. Dvaja obyvatelia spáchali samovraždu, ďalší dvaja sa utopili vo vani, štyria umrzli na smrť, jeden bol otrávený. Akoby toho nebolo dosť, v dome tiež znásilnili a zavraždili iba 11-ročné dievča. Kliatbu sa napokon podarilo prelomiť spomínaným manželom Warrenovcom v roku 1971.
Americký politik a spiritualista Robert Dale Owen zaznamenal v knihe Diskutabilná krajina medzi týmto a druhým svetom z roku 1871 príbeh viažúci sa k cintorínu na ostrove Oesel v Baltickom mori (dnes ostrov Saaremaa, patriaci Estónsku). Podľa historky, s ktorou ho oboznámil jeho známy, barón de Guldenstubbé, sa tam z cintorínskej kaplnky ozývali strašidelné zvuky, ktoré desili tunajších obyvateľov a plašili kone.
Udalosť nabrala rýchly spád na pohrebe miestneho šľachtica, keď sa konala v kaplnke zádušná omša a spod zeme bolo počuť stonanie. V snahe zistiť, čo zvuk spôsobuje, niekoľko odvážlivcov zostúpilo do podzemnej krypty a v nej našli „...na svoje veľké prekvapenie mnohé rakvy, ktoré tu boli predtým riadne uložené jedna vedľa druhej, odsunuté z miesta a pohádzané na jednu veľkú hromadu.“
Keďže sa situácia opakovala a rakvy boli zakaždým premiestnené, členovia vyšetrovacej komisie nariadila zapečatiť hrobku, rozostaviť hliadku a posypať dlážku popolom, aby podľa stôp usvedčili vinníka. Po troch dňoch sa členovia komisie vrátili, pričom našli zamknuté dvere a nepoškodené pečate. Povrch vrstvy popola bol hladký, bez náznaku šľapaje. Pre vylúčenie pochybností sa ale rozhodli zostúpiť do krypty, kde: „...nielenže boli všetky rakvy, okrem troch, rovnako ako predtým premiestnené a chaoticky porozhadzované po celej miestnosti; mnohé z tých veľmi ťažkých boli prevrátené a stáli tak, že hlava mŕtveho bola otočená nadol. To však nebolo všetko. Veko jednej rakvy bolo násilne pootvorené a odtiaľ až po lakeť vyčnievala scvrknutá pravá ruka tela, ktoré v nej bolo uložené. Ruka bola skrútená tak, aby ukazovala k povale“.
Jediným prijateľným vysvetlením preto ostalo, že za znesväteným hrobky stoja duchovia.
Povesťami o nešťastných dušiach, ktoré nemôžu nájsť pokoj ani po smrti a znova prichádzajú tam, kde pôsobili počas života, sú opradené aj slovenské mestá, hrady a dediny.
Z hrobov sa ozývajú záhadné zvuky na cintoríne v zaniknutej osade Piesky pri obci Špania Dolina neďaleko Banskej Bystrice, Čachtický hrad pravidelne navštevuje prízrak masovej vrahyne Alžbety Bátoriovej, v košickej Urbanovej veži prebýva duch hrobára. Na Františkánskom námestí v Bratislave sa zjavuje duch plačúcej barónky, na hrade Blatnica pri Zvolene počuť nárek mŕtveho dieťaťa...
Americký politik a spiritualista Robert Dale Owen zaznamenal v knihe Diskutabilná krajina medzi týmto a druhým svetom z roku 1871 príbeh viažúci sa k cintorínu na ostrove Oesel v Baltickom mori (dnes ostrov Saaremaa, patriaci Estónsku). Podľa historky, s ktorou ho oboznámil jeho známy, barón de Guldenstubbé, sa tam z cintorínskej kaplnky ozývali strašidelné zvuky, ktoré desili tunajších obyvateľov a plašili kone.
Udalosť nabrala rýchly spád na pohrebe miestneho šľachtica, keď sa konala v kaplnke zádušná omša a spod zeme bolo počuť stonanie. V snahe zistiť, čo zvuk spôsobuje, niekoľko odvážlivcov zostúpilo do podzemnej krypty a v nej našli „...na svoje veľké prekvapenie mnohé rakvy, ktoré tu boli predtým riadne uložené jedna vedľa druhej, odsunuté z miesta a pohádzané na jednu veľkú hromadu.“
Keďže sa situácia opakovala a rakvy boli zakaždým premiestnené, členovia vyšetrovacej komisie nariadila zapečatiť hrobku, rozostaviť hliadku a posypať dlážku popolom, aby podľa stôp usvedčili vinníka. Po troch dňoch sa členovia komisie vrátili, pričom našli zamknuté dvere a nepoškodené pečate. Povrch vrstvy popola bol hladký, bez náznaku šľapaje. Pre vylúčenie pochybností sa ale rozhodli zostúpiť do krypty, kde: „...nielenže boli všetky rakvy, okrem troch, rovnako ako predtým premiestnené a chaoticky porozhadzované po celej miestnosti; mnohé z tých veľmi ťažkých boli prevrátené a stáli tak, že hlava mŕtveho bola otočená nadol. To však nebolo všetko. Veko jednej rakvy bolo násilne pootvorené a odtiaľ až po lakeť vyčnievala scvrknutá pravá ruka tela, ktoré v nej bolo uložené. Ruka bola skrútená tak, aby ukazovala k povale“.
Jediným prijateľným vysvetlením preto ostalo, že za znesväteným hrobky stoja duchovia.
Povesťami o nešťastných dušiach, ktoré nemôžu nájsť pokoj ani po smrti a znova prichádzajú tam, kde pôsobili počas života, sú opradené aj slovenské mestá, hrady a dediny.
Z hrobov sa ozývajú záhadné zvuky na cintoríne v zaniknutej osade Piesky pri obci Špania Dolina neďaleko Banskej Bystrice, Čachtický hrad pravidelne navštevuje prízrak masovej vrahyne Alžbety Bátoriovej, v košickej Urbanovej veži prebýva duch hrobára. Na Františkánskom námestí v Bratislave sa zjavuje duch plačúcej barónky, na hrade Blatnica pri Zvolene počuť nárek mŕtveho dieťaťa...
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
