Marián Zednikovič – herec, ktorý vedel rozosmiať aj dojať

15. augusta si pripomíname 75 rokov od narodenia Mariána Zednikoviča, jednej z najvýraznejších a zároveň najobľúbenejších osobností slovenského herectva posledných desaťročí 20. storočia. Jeho tvár poznali televízni diváci, hlas rozhlasoví poslucháči i deti z dabovaných rozprávok. Predovšetkým však zostával divadelným hercom, ktorý dokázal s pozoruhodnou ľahkosťou prechádzať od komiky k tragike.
 

Marián Zednikovič sa narodil 15. augusta 1951 v Bratislave. K divadlu nemal ďaleko už od detstva. Jeho starý otec bol bábkarom a matka ochotníckou herečkou. Aj mladý Marián sa počas základnej školy zapojil do divadelného krúžku pri bratislavskom PKO. Cesta k profesionálnemu herectvu však nebola úplne priamočiara – na Vysokú školu múzických umení sa dostal až na druhý pokus.
 

Štúdium herectva na VŠMU absolvoval v roku 1974 a jeho prvým profesionálnym pôsobiskom sa stalo Divadlo pre deti a mládež v Trnave, dnešné Divadlo Jána Palárika. Práve trnavské obdobie bolo pre formovanie jeho herectva veľmi dôležité. Zahral si tu Nevedka, Toma Sawyera, ale aj Chlesťakova v Gogoľovovom Revízorovi. Už v mladom veku tak dostával príležitosť ukázať, že jeho herecký register je podstatne širší než len poloha veselého a bezprostredného komika².
 

V roku 1980 sa vrátil do Bratislavy a stal sa členom činohry Novej scény. O desať rokov neskôr patril k zakladajúcim členom Divadla Astorka Korzo ´90, s ktorým zostal spätý až do konca života.
 

Marián Zednikovič mal vzácny herecký dar. Diváka si získaval bezprostrednosťou, živelnosťou, charakteristickým hlasom a úsmevom, ktorý akoby bol prirodzenou súčasťou jeho osobnosti. Aj preto ho široká verejnosť vnímala predovšetkým ako komediálneho herca. Takéto zaradenie je však neúplné.

Práve divadelné javisko ukázalo, že za Zednikovičovou schopnosťou rozosmiať sa skrýva herec schopný vytvárať aj vážne a tragické postavy. Herec Martin Huba jeho herectvo charakterizoval ako schopnosť spájať tragickosť s úsmevnosťou. Azda práve tento protiklad najlepšie vystihuje, čím bol Zednikovič na javisku výnimočný.

Jedným z dôkazov bola postava Antona Brtka v divadelnej adaptácii Obchodu na korze v Astorke. Za jej stvárnenie získal v roku 2000 Výročnú cenu Literárneho fondu. Nebola to postava založená na jeho populárnej komediálnosti. Naopak, umožnila mu ukázať vnútornú neistotu, tragiku a ľudskú slabosť človeka postaveného pred morálnu skúšku.

Zednikovič tak patril k hercom, ktorých televízna popularita do istej miery prekryla šírku ich divadelného umenia.
 

Jeho popularita totiž dávno prekročila hranice divadelného javiska. Účinkoval v desiatkach televíznych inscenácií, filmov a seriálov. Diváci si ho mohli pamätať z televíznych diel Naši synovia, Život bez konca či Povstalecká história, ale aj z filmov Kára plná bolesti alebo Utekajme, už ide!

Spolu so Stanom Dančiakom vytvorili nezabudnuteľnú dvojicu v rozhlasovom sitcome Lord Norton a sluha James. Zednikovič ako lord Norton a Dančiak ako jeho sluha James dokázali iba hlasom vytvoriť svet, ktorý si poslucháči dotvárali vlastnou predstavivosťou. Ich dialógy a slovné prestrelky sa stali súčasťou slovenskej rozhlasovej zábavy a ešte dlho po odvysielaní jednotlivých častí žili vlastným životom.
 

Zednikovičov hlas poznali aj deti. V slovenskom znení Včielky Maje prepožičal hlas Vilkovi. Televízni diváci si ho zasa pamätajú ako tajomného otca Fourasa zo slovenskej verzie dobrodružnej súťaže Pevnosť Boyard.

Bola to zvláštna schopnosť byť prítomný všade – v divadle, televízii, kine, rozhlase i dabingu – a pritom zostať pre diváka stále tým istým dôverne známym Mariánom Zednikovičom.
 

Od roku 2001 stál na čele ich slovenskej časti a nebol iba hercom. Uplatnil sa tiež ako producent a organizátor. Historické prostredie Bratislavského hradu sa vďaka projektu počas letných večerov pravidelne menilo na divadelné javisko a Shakespeare sa dostával k publiku mimo tradičných divadelných budov.

Zednikovič sa objavil aj priamo na javisku. V Kupcovi benátskom stvárnil Antonia a podieľal sa na ďalších projektoch slávností. Jeho meno zostalo s týmto podujatím pevne spojené aj po jeho smrti. Projekt pokračoval ďalej, akoby symbolicky pripomínal, že nie všetko sa odchodom človeka končí. Niektoré myšlienky svojich tvorcov prežijú.
 

Posledné obdobie života Mariána Zednikoviča poznačila vážna choroba. Diagnostikovali mu rakovinu lymfatických uzlín. Napriek ochoreniu zostával podľa možností spätý s divadlom a umeleckým prostredím.

Vo februári 2007 skolaboval počas predstavenia Macocha. Jeho zdravotný stav už nedovoľoval návrat k životu a práci v podobe, na akú bol zvyknutý.
 

V tom istom roku mu Literárny fond udelil in memoriam cenu za celoživotnú tvorbu. Jeho miesto posledného odpočinku sa nachádza na Martinskom cintoríne v Bratislave. Na tomto cintoríne odpočívajú mnohé ďalšie významné osobnosti slovenského kultúrneho a spoločenského života.
 

Od narodenia Mariána Zednikoviča uplynulo 15. augusta 2026 už trištvrte storočia. Od jeho smrti devätnásť rokov. Čas je zvláštnym meradlom ľudskej popularity. Mená, ktoré kedysi poznal takmer každý, postupne ustupujú novým tváram. Pri hercoch však zostáva niečo navyše. Film sa dá znovu premietnuť, rozhlasová nahrávka znovu pustiť a televízna inscenácia vytiahnuť z archívu. Hlas človeka, ktorý už dávno nežije, sa z reproduktora ozve tak, akoby od posledného nahrávania neuplynul ani deň.

Divadlo je v tomto smere pominuteľnejšie. Predstavenie existuje naplno iba v okamihu, keď sa odohráva pred divákom. Keď herec odíde, zostávajú fotografie, záznamy, kritiky a predovšetkým spomienky tých, ktorí ho na javisku videli. Pri Mariánovi Zednikovičovi ich zostalo veľa.

Pre jednu generáciu je Vilkom zo Včielky Maje, pre inú lordom Nortonom, otcom Fourasom alebo jednou z charakteristických tvárí slovenského filmu a televízie osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Divadelní diváci si však môžu pamätať ešte iného Zednikoviča – herca schopného pod úsmevom odkryť tragiku človeka.
 

A možno práve preto jeho herectvo nestarlo tak rýchlo ako kulisy, v ktorých svoje postavy vytváral.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2026
 

Späť na tému Výročia