Margita Figuli

Pri výročí jej úmrtia si pripomíname nielen autorku významných literárnych diel, ale aj ženu pevného charakteru, ktorá si v zložitých časoch zachovala vnútornú integritu. Margita Figuli dokázala slovom vyjadriť to, čo presahuje bežnú skúsenosť – zápas o lásku, pravdu a dôstojnosť.

Bola a dodnes je výraznou predstaviteľkou slovenského naturizmu v novelistickej a románovej tvorbe. Ako prozaička, prekladateľka, autorka literatúry pre deti a mládež sa venovala aj rozhlasovej tvorbe.
 

Osobnosť Margity Figuli (2. 10. 1909 – 27. 3. 1995), patrí k pevným pilierom slovenskej literatúry 20. storočia. Narodila sa 2. októbra 1909 vo Vyšnom Kubíne na Orave v rodine evanjelického učiteľa. Prostredie severoslovenského vidieka, drsná, no zároveň poetická príroda Oravy i silné duchovné zázemie rodiny výrazne ovplyvnili jej citlivosť a hodnotový svet. Detstvo prežila v prostredí, kde sa prirodzene prelínala viera, úcta k vzdelaniu a sociálne cítenie.
 

Už v mladom veku sa u nej prejavil literárny talent a vnímavosť voči medziľudským vzťahom. Osudy jednoduchých ľudí, ich zápasy, radosti i tragédie sa neskôr stali základom jej tvorby. Orava pre ňu nebola len geografickým pojmom, ale vnútornou krajinou, ku ktorej sa vracala počas celého života.
 

Stredoškolské štúdiá absolvovala v Dolnom Kubíne a následne pokračovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici. Hoci jej profesijná dráha sa spočiatku uberala smerom k úradníckej práci, literatúra ju neprestávala priťahovať. Po skončení štúdií pracovala ako banková úradníčka v Bratislave.
 

V medzivojnovom období začala publikovať prózy v literárnych časopisoch a postupne sa zaradila medzi predstaviteľov tzv. naturizmu, ktorý zdôrazňoval spojenie človeka s prírodou, mravné hodnoty a vnútornú drámu postáv. Jej jazyk bol poetický, obrazný, no zároveň hlboko ľudský.

Výrazný úspech jej priniesol román Tri gaštanové kone, ktorý sa stal jedným z klenotov slovenskej prózy. Dielo je príbehom lásky, morálnej pevnosti a zápasu dobra so zlom. Postavy v ňom nie sú iba literárnymi typmi, ale nositeľmi univerzálnych hodnôt – vernosti, odvahy a duchovnej integrity. Práve touto schopnosťou prekročiť hranice času si Figuli získala trvalé miesto v slovenskom literárnom povedomí.
 

Margita Figuli, rodným menom Figuliová sa vydala v roku 1939 za MUDr. Jozefa Šustra, očného lekára, pochádzajúceho z Juhoslávie z vojvodinskej obce Pivnica, neskoršie univerzitného profesora s ktorým prežila dlhoročné manželstvo. Rodinné zázemie pre ňu predstavovalo dôležitý oporný bod, najmä v ťažkých obdobiach politických otrasov. Mali jediného syna Borislava, ktorý sa stal súčasťou jej osobného sveta mimo literárnej scény.
 

Druhá svetová vojna a následné spoločenské zmeny zasiahli aj jej život. Pre svoje postoje a hodnotové ukotvenie čelila po roku 1948 obmedzeniam a istý čas nemohla slobodne publikovať. Napriek tomu zostala verná vlastnému svedomiu i literárnemu presvedčeniu. V jej tvorbe sa čoraz viac objavovali historické a spoločenské témy, pričom vrcholom tohto obdobia bol román Babylon, rozsiahla freska o moci, mravnosti a zodpovednosti človeka.
 

Margita Figuli patrí medzi prvé slovenské spisovateľky, ktoré si vydobyli výrazné miesto v literárnom kánone. Jej diela boli preložené do viacerých jazykov a oslovili čitateľov aj za hranicami Slovenska. Jej próza je charakteristická dôrazom na morálny rozmer ľudského konania. Nepracuje s lacným dramatizmom, ale s hlbokým vnútorným napätím, ktoré vychádza z konfliktu dobra a zla v srdci človeka.
 

V slovenskej kultúre zanechala stopu ako autorka, ktorá dokázala spojiť poetiku prírody s duchovným rozmerom existencie. V jej textoch nachádzame vieru v zmysel obety, v silu lásky a v schopnosť človeka niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Aj preto jej tvorba zostáva aktuálna a oslovuje nové generácie čitateľov.
 

Záver života prežila v Bratislave. Po desaťročiach tvorby, uznania i mlčania sa dočkala spoločenskej rehabilitácie a ocenení. Zomrela 27. marca 1995 vo veku 85 rokov. Jej odchod znamenal uzavretie jednej významnej kapitoly slovenskej literatúry 20. storočia.
 

Miesto jej posledného odpočinku sa nachádza na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave, v sektore Park, kde sú pochované viaceré významné osobnosti slovenského kultúrneho a spoločenského života. Tento priestor je tichým svedkom dejín a pripomienkou, že kultúrne dedičstvo národa je utvárané konkrétnymi ľudskými osudmi.
 

Jej hrob na bratislavskom cintoríne nie je iba miestom piety, ale aj symbolom trvalej hodnoty kultúrnej pamäti. V dielach, ktoré zanechala, zostáva prítomná medzi nami – ako hlas svedomia, ako rozprávačka ľudských príbehov a ako osobnosť, ktorá obohatila duchovný obraz Slovenska.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2026
 

Späť na tému Výročia