Keď strach rozhodoval o živote a smrti

Obdobie čarodejníckych procesov patrí medzi najtemnejšie kapitoly európskych dejín. V priebehu 16. a 17. storočia sa v mnohých krajinách rozšírilo presvedčenie, že medzi obyvateľmi žijú osoby schopné pomocou nadprirodzených síl škodiť ľuďom, zvieratám či úrode.
 

Po roku 1231 začali inkvizičné procesy podľa zákonníka Statuta z Melfi, ktorý kodifikoval rímskonemecký cisár Fridrich II. Štaufský. Stačilo podozrenie, nešťastná náhoda alebo osobný spor a človek sa mohol ocitnúť pred súdom obvinený zo spolčenia s diablom. Takéto procesy zasiahli aj české krajiny vrátane Brtnice, pričom podobné udalosti sa odohrávali aj v nemeckých štátoch či v Škótsku. Papež Jan XXII. vydal v roku 1326 bulu Super illius specula podľa ktorej sa čarodejníctvo rovnalo kacírstvu a papežskí inkvizítori dostali právo vymôcť si priznanie pomocou mučenia.
 

Mestečko Brtnica na Vysočine bolo v ranom novoveku súčasťou prostredia, v ktorom sa poverčivosť miešala s náboženským napätím a obavami z neznámych síl. Hoci najznámejšie české čarodejnícke procesy sa spájajú predovšetkým so severnou Moravou a oblasťou Jeseníkov a Šumperka, podobné obvinenia sa objavovali aj v ďalších regiónoch českých krajín. V Brtnici a jej okolí sa zachovali zmienky o vyšetrovaniach osôb podozrivých z čarodejníctva, pričom postupy zodpovedali vtedajšej súdnej praxi².
 

Vtedajšia spoločnosť si mnohé nevysvetliteľné udalosti vysvetľovala pôsobením zlých síl. Úhyn dobytka, náhla choroba, neúroda alebo úmrtie dieťaťa mohli vyvolať podozrenie voči človeku, ktorý bol z rôznych dôvodov považovaný za odlišného. Často išlo o osamelé ženy, vdovy, liečiteľky alebo osoby stojace na okraji spoločnosti. Obvinenia sa šírili ústnym podaním a postupne mohli prerásť do oficiálneho vyšetrovania³.
 

Procesy s údajnými čarodejnicami sa riadili právnymi normami svojej doby, ktoré sa z dnešného pohľadu javia ako mimoriadne kruté. Samotné obvinenie často vychádzalo zo svedeckých výpovedí susedov alebo z priznania inej obvinenej osoby. Veľký problém predstavovalo používanie mučenia. Vyšetrovatelia boli presvedčení, že človek obvinený zo spolčenia s diablom nebude hovoriť pravdu dobrovoľne, preto bolo mučenie považované za legitímny spôsob získania priznania.

Po zatknutí bol obvinený vypočúvaný a vyzývaný, aby sa priznal. Ak odmietal, nasledovali stupňujúce sa formy fyzického nátlaku. Pod ich vplyvom sa mnohí priznali k činom, ktoré nikdy nespáchali. Ešte závažnejšie bolo, že počas výsluchov museli uvádzať ďalšie mená údajných spolupáchateľov. Tak sa vytváral reťazec nových obvinení, ktorý mohol zasiahnuť celé rodiny alebo skupiny obyvateľov jednej obce.

Súdy pracovali s predstavou, že čarodejnice uzatvárajú zmluvu s diablom, zúčastňujú sa nočných sabatov a spôsobujú škody pomocou nadprirodzených síl. Dôkazy, ktoré by dnes obstáli pred súdom, prakticky neexistovali. Rozhodujúce boli priznania získané pod nátlakom a výpovede ďalších obvinených⁴.
 

Po vynesení rozsudku nasledovala poprava. V strednej Európe bolo najčastejším trestom upálenie. Niekedy bol odsúdený pred samotným spálením usmrtený škrtením alebo sťatím, aby sa zmiernilo utrpenie, inokedy bol upálený zaživa.

Verejná poprava mala slúžiť ako výstraha ostatným obyvateľom. Účasť verejnosti nebola výnimočná a popravy sa stávali tragickým spoločenským podujatím.

Pre rodiny odsúdených znamenal rozsudok nielen stratu blízkeho človeka, ale často aj spoločenskú hanbu a majetkové škody. V niektorých prípadoch dochádzalo ku konfiškácii majetku, čo vytváralo priestor na zneužívanie procesov v prospech miestnych mocenských skupín.

Historici dnes upozorňujú, že za mnohými procesmi nestála iba náboženská horlivosť, ale aj osobné konflikty, závisť alebo ekonomické záujmy⁵.
 

Ak sa hovorí o čarodejníckych procesoch v českých krajinách, nemožno obísť udalosti na severnej Morave. V oblasti Jeseníkov a Šumperka vznikol v 17. storočí jeden z najznámejších súborov procesov v strednej Európe. Vyšetrovateľ Heinrich Franz Boblig z Edelstadtu tu viedol rozsiahle vyšetrovania, ktoré si vyžiadali množstvo obetí. Obvinení boli podrobovaní mučeniu a následne popravovaní. Medzi najznámejšie obete patril šumperský dekan Christoph Alois Lautner, ktorý sa sám stal terčom obvinení a bol v roku 1685 upálený.

Tieto procesy ukazujú, ako ľahko sa mohol právny systém zmeniť na nástroj prenasledovania. Keď sa raz vytvorila predstava rozsiahleho sprisahania čarodejníc, bolo veľmi ťažké zastaviť kolobeh nových obvinení⁶.
 

Najväčší rozsah dosiahli čarodejnícke procesy v nemeckých krajinách. Rozdrobenosť Svätej ríše rímskej spôsobovala, že jednotlivé kniežatstvá a mestá mali vlastné súdne právomoci. V období náboženských konfliktov po reformácii sa podozrenia z čarodejníctva stali súčasťou širšej atmosféry strachu a neistoty.

Najznámejšie procesy prebiehali vo Würzburgu, Bambergu či Trevíre. Obvinení boli vypočúvaní pod mučením a následne odsudzovaní na smrť. Medzi obeťami sa nachádzali ženy, muži, duchovní aj deti. Práve v nemeckých krajinách sa naplno prejavil mechanizmus reťazového obviňovania, keď jedno priznanie vyvolávalo ďalšie zatknutia. Historici považujú nemecké oblasti za jedno z hlavných centier európskeho honu na čarodejnice.
 

Mimoriadne tvrdý priebeh mali procesy aj v Škótsku. Zákon proti čarodejníctvu prijatý v roku 1563 považoval čarodejníctvo za zločin trestaný smrťou. Významnú úlohu zohral kráľ Jakub VI., ktorý sa o problematiku intenzívne zaujímal a podporoval vyšetrovanie údajných čarodejníc. Práve počas jeho vlády sa uskutočnili známe procesy v North Berwicku.

Škótske súdy využívali rôzne metódy získavania dôkazov vrátane telesných prehliadok, hľadania takzvaných diablových znamení na tele či ďalších foriem nátlaku. Mnohí odsúdení boli najprv uškrtení a následne ich telá spálili. Moderný výskum ukazuje, že väčšinu obvinených tvorili ženy, hoci medzi obeťami sa nachádzali aj muži⁷.
 

Dnes sú procesy s čarodejnicami považované za príklad justičných omylov a zneužitia moci. Predstavujú varovanie pred spoločenskou hystériou, predsudkami a súdmi založenými na domnienkach namiesto dôkazov. Prípady z Brtnice, severnej Moravy, Nemecka či Škótska ukazujú, aké nebezpečné môže byť spojenie strachu, poverčivosti a nekontrolovanej moci.

Z pohľadu súčasnosti sú tieto udalosti aj pripomienkou tragických osudov ľudí, ktorí sa stali obeťami doby. Mnohí zomreli bez možnosti spravodlivej obhajoby a ich mená sa do dejín zapísali nie ako vinníci, ale ako symboly nespravodlivosti. Práve preto zostávajú čarodejnícke procesy významnou súčasťou európskej historickej pamäti a dodnes vyvolávajú záujem historikov aj širokej verejnosti.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 06. 2026
 

Späť na tému Z histórie