História sviatku Všetkých svätých

Prvé novembrové dni patria k najnavštevovanejším obdobiam na slovenských cintorínoch. Svetlo kahancov, upravené hroby a tiché stretnutia rodín sú dnes samozrejmosťou. Sviatok, ktorý stojí na začiatku týchto dní, má však za sebou dlhú a nie vždy priamočiaru cestu. Začala sa úctou k prvým kresťanským mučeníkom a cez rímsky Pantheon a pápežské rozhodnutia viedla až k dátumu, ktorý dnes poznáme ako 1. november.
 

V kalendári Katolíckej cirkvi pripadá na 1. november Slávnosť všetkých svätých a na 2. november Spomienka na všetkých verných zosnulých, známa aj ako Pamiatka zosnulých. Ľudové označenie Dušičky sa v bežnej reči používa pre celé toto obdobie, hoci v skutočnosti ide o dva samostatné dni s odlišným obsahom aj odlišnými dejinami.

Pozrime sa, ako vznikli a prečo sa ich dátumy ustálili práve takto¹.

 

Najstarší kresťania si pripomínali výročie smrti mučeníka priamo na mieste, kde zomrel pre svoju vieru. Takéto spomienky mali spočiatku miestny charakter. V 4. storočí si susedné diecézy začali vymieňať sviatky, prenášať relikvie a sláviť spoločné pamiatky. K tomu prispelo aj to, že v časoch prenasledovania zomierali celé skupiny mučeníkov v ten istý deň².

Za Diokleciánovho prenasledovania bol počet obetí taký veľký, že už nebolo možné venovať každému mučeníkovi samostatný deň. Cirkev preto ustanovila spoločnú pamiatku pre všetkých. Najstaršie stopy takéhoto sviatku nachádzame v Antiochii, kde sa slávil v nedeľu po Turíciach. Spoločný deň mučeníkov spomína aj sv. Efrém Sýrsky a v jednej zo svojich homílií sv. Ján Zlatoústy. Východné cirkvi slávia sviatok všetkých svätých v prvú nedeľu po Turíciach dodnes^{2, 3}.
 

V Ríme sa spoločný sviatok spája s jednou z najznámejších antických stavieb. Pápež Bonifác IV. dostal od byzantského cisára Fóku pohanský chrám Pantheon a 13. mája posvätil ako kostol zasvätený Panne Márii a všetkým mučeníkom. Stavba sa odvtedy nazývala Santa Maria ad Martyres. Rok tejto udalosti pramene neuvádzajú jednotne. Katolícka encyklopédia hovorí o roku 609 alebo 610, Encyclopaedia Britannica uvádza rok 609 a talianska Treccani rok 610^{2, 3, 4}.

Pápež zároveň nariadil, aby sa výročie posvätenia každoročne pripomínalo. Pre Rím sa tak 13. máj stal dňom spoločnej úcty k mučeníkom. Encyclopaedia Britannica pripúšťa, že výber tohto dňa mohol súvisieť so staršou spomienkou na všetkých mučeníkov, ktorú podľa sv. Efréma Sýrskeho slávila východná cirkev práve 13. mája³.
 

Rozhodujúci posun prišiel o viac než storočie neskôr. Pápež Gregor III. (731 – 741) zasvätil v Bazilike sv. Petra v Ríme kaplnku, ktorá už nebola venovaná iba mučeníkom, ale aj apoštolom, vyznávačom a všetkým svätým. Podľa Katolíckej encyklopédie určil za deň výročia 1. november. Encyclopaedia Britannica tu vidí prvý doklad dátumu 1. novembra a zároveň aj rozšírenie sviatku z mučeníkov na všetkých svätých^{2, 3, 4}.

Nešlo však o rozhodnutie platné naraz pre celý kresťanský svet. Britannica upozorňuje, že pôvod sviatku nemožno s istotou vystopovať a že sa na rôznych miestach slávil v rôzne dni. Podľa portálu Vatican News sa 1. november ako deň všetkých svätých v 8. storočí ujal v Anglicku a Írsku. Okolo roku 800 ho v tento deň slávil aj učenec Alkuin, ktorý pôsobil na dvore Karola Veľkého^{3, 5}.
 

K všeobecnému rozšíreniu sviatku prispel pápež Gregor IV. (827 – 844). Na jeho podnet a so súhlasom biskupov nariadil cisár Ľudovít Pobožný, syn Karola Veľkého, aby sa v Galii a Germánii slávil sviatok všetkých svätých 1. novembra. Táto správa sa zachovala v kronike Sigeberta z Gembloux z 12. storočia, ktorá ho zaraďuje k roku 835. Encyclopaedia Britannica pri Gregorovi IV. uvádza rok 837, v ktorom mal pápež nariadiť všeobecné slávenie sviatku. Presný rok preto nie je v prameňoch jednotný, isté je však obdobie 30. rokov 9. storočia^{3, 6}.

Sviatok sa postupne stal jedným z najvýznamnejších v liturgickom roku. Vigília, teda predvečer sviatku, sa podľa Katolíckej encyklopédie slávila zrejme od samého začiatku. Pápež Sixtus IV. v 15. storočí pridal k sviatku oktávu, teda osemdňové slávenie².
 

S dátumom 1. novembra sa často spája keltský sviatok Samhain, ktorý označoval koniec leta a začiatok zimy. Slávil sa z 31. októbra na 1. novembra a podľa ľudových predstáv sa v tom čase stierala hranica medzi svetom živých a mŕtvych. Niektorí bádatelia, napríklad James Frazer, tvrdili, že kresťanské sviatky zosnulých vznikli na základe Samhainu alebo s cieľom vytlačiť ho⁷.

Táto hypotéza sa dodnes opakuje, má však vážne slabiny. Encyclopaedia Britannica pripomína, že o dávnych podobách Samhainu vieme veľmi málo. Krátke zmienky sa objavujú v írskych príbehoch z 10. až 12. storočia a podrobnejšie opisy pochádzajú až z 18. storočia. Ako uvádza, kresťanské sviatky sa vyvinuli veľmi skoro a na tieto dátumy ich v 9. storočí ustanovila Rímskokatolícka cirkev nezávisle od Samhainu. Ak keltské zvyky niekde zanechali stopu, tak skôr v ľudových zvykoch Halloweenu, teda predvečera Všetkých svätých. Aj pri ňom však zostáva otvorené, čo je dedičstvom Samhainu a čo vzišlo z neskorších kresťanských zvykov⁷.
 

Modlitba za zosnulých je v kresťanstve oveľa staršia než samotný 2. november. Podľa Vatican News existujú doklady o modlitbách a slávení Eucharistie za zosnulých už z 2. storočia. Mená zomrelých bratov a sestier sa zapisovali do diptychov, z ktorých sa pri bohoslužbe čítalo. V 6. storočí bolo v benediktínskych kláštoroch zvykom pripomínať si zosnulých členov komunity okolo Turíc a podobné spoločné spomienky existovali aj na iných miestach a v iné dni^{8, 9}.

Za zakladateľa dnešnej Pamiatky zosnulých sa považuje sv. Odilo, opát benediktínskeho kláštora v Cluny v Burgundsku (opátom bol v rokoch 994 – 1048). Ten nariadil, aby si všetky kláštory podriadené Cluny každoročne pripomínali všetkých verných zosnulých, a to v deň nasledujúci po sviatku všetkých svätých. Tradícia spája toto rozhodnutie s rokom 998. Homília zverejnená Kongregáciou pre klérus pri oslavách tisíceho výročia v Cluny v roku 1998 však pripomína, že historici sa na presnom dátume nezhodujú. Konečné nariadenie mohlo byť aj neskoršie a nadväzovať na prvé opatrenia z roku 998^{8, 10}.

Z kláštorov sa zvyk šíril ďalej. Podľa Katolíckej encyklopédie bola prvou diecézou, ktorá ho prijala, Lutych za biskupa Notgera (zomrel v roku 1008). V roku 1915 pápež Benedikt XV. povolil kňazom v tento deň sláviť viac svätých omší^{8, 9}.
 

Hoci 1. a 2. november nasledujú tesne po sebe a ľudia počas nich navštevujú cintoríny, ich obsah je odlišný. Slávnosť všetkých svätých patrí všetkým svätým, známym aj neznámym, teda aj tým, ktorých meno sa v kalendári nenachádza. Je to radostný sviatok, v Katolíckej cirkvi spravidla prikázaný. Spomienka na všetkých verných zosnulých je naopak dňom modlitby za tých, ktorí zomreli. V katolíckom učení sa spája s presvedčením, že živí môžu zosnulým pomôcť modlitbou, almužnou a slávením svätej omše^{3, 9}.

Modlitbe za zosnulých je teda vo vlastnom zmysle venovaný až 2. november. Keďže je však 1. november voľným dňom, mnohé rodiny navštevujú hroby svojich blízkych už vtedy. Odlišný prístup majú niektoré protestantské cirkvi. Časť z nich, napríklad anglikáni a luteráni, slávi 1. november ako deň spomienky na verných kresťanov, ktorí zomreli³.
 

Podľa etnologičky Margity Jágerovej nadväzujú dnešné novembrové zvyky nielen na kresťanské tradície, ale aj na starší kult predkov. Dlhé stáročia pretrvávala ľudová predstava, že duše zosnulých sa v týchto dňoch vracajú do domovov svojich blízkych. Ľudia im preto nechávali na noc v oknách sviece alebo lampáše a pripravovali pre ne jedlo. Zhruba do polovice 20. storočia bolo najmä na vidieku rozšírené obdarúvanie chudobných a žobrákov, ktorí sa zhromažďovali pred kostolmi a cintorínmi. Dostávali peniaze, jedlo aj obradové pečivo, ktoré sa v niektorých oblastiach nazývalo dušičkový chlieb alebo duše¹.

Hroby sa kedysi zdobili machom, čečinou, sušenými plodmi a doma vyrábanými papierovými kvetmi. Dnes ich nahradili najmä vence a živé kvety. Chryzantéma sa stala typickým kvetom cintorínov. Zmenil sa aj spoločenský rozmer sviatku: pre mnohých je to príležitosť stretnúť rodinu a vrátiť sa do rodiska. Zapálenú sviečku na hrobe dnes nechávajú veriaci aj neveriaci. Členovia protestantských cirkví však po stáročia sviečky nezapaľovali, pretože ich považovali za katolícky zvyk¹.

 

Postavenie 1. novembra v Slovenskej republike upravuje zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. Sviatok Všetkých svätých patrí podľa § 2 ods. 2 písm. f) medzi ďalšie dni pracovného pokoja. Nie je teda štátnym sviatkom podľa § 1. Zákon ho zaraďuje ku Veľkonočnému pondelku, Štedrému dňu a ďalším sviatkom, ktoré sú voľnými dňami. Pamiatka zosnulých 2. novembra dňom pracovného pokoja nie je¹³.

Novela zákona účinná od 1. novembra 2025 v rámci konsolidácie verejných financií ustanovila, že v roku 2026 nebudú dňami pracovného pokoja 8. máj a 15. september. Sviatku Všetkých svätých sa táto zmena netýka. V roku 2026 pripadá 1. november na nedeľu¹³.
 

Sviatok, ktorý dnes vnímame ako pevnú súčasť jesene, sa formoval niekoľko storočí: od spoločnej pamiatky mučeníkov v Antiochii cez rímsky Pantheon a kaplnku v Bazilike sv. Petra až k rozhodnutiam z čias franskej ríše. Niektoré dátumy sa v prameňoch líšia a o súvislosti so Samhainom nemožno hovoriť s istotou. Podstata oboch novembrových dní sa však nemení: úcta k tým, ktorí žili dobrý život, a spomienka na tých, ktorí nás predišli.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 11. 2026
 

Späť na tému Z histórie