História kremácie v Európe od žiarových pohrebísk po moderné krematóriá

Kremácia, teda spaľovanie ľudských tiel po smrti, patrí medzi najstaršie známe formy nakladania s ľudskými pozostatkami. V Európe má tento spôsob pochovávania dlhú a rozmanitú históriu, ktorá sa menila v závislosti od spoločenských, náboženských a kultúrnych okolností. Od pravekých žiarových pohrebísk, cez stredoveký zákaz zo strany Cirkvi, až po moderné krematóriá 19. a 20. storočia sa kremácia stala nielen odrazom technického vývoja, ale aj svedectvom o meniacom sa myslení jednotlivých generácií.
 

Prvé doklady o spaľovaní tiel nachádzame už v dobe bronzovej (okolo 2000 – 800 pred Kristom), keď sa v strednej a juhovýchodnej Európe rozšírila tzv. popolnicová kultúra. Zosnulí boli spopolnení na otvorenom ohni, popol a zvyšky kostí sa ukladali do hlinených nádob – popolníc, ktoré sa následne pochovávali do zeme. Vznikali tak rozsiahle žiarové pohrebiská, ktoré poznáme z archeologických nálezov na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Maďarsku či Nemecku. Tento rituál symbolizoval očistu ohňom a prechod duše do iného sveta. Oheň bol chápaný ako posvätný živel, ktorý uvoľňoval dušu z telesnej schránky.¹

S príchodom doby železnej a postupným rozmachom keltských kmeňov v Európe sa žiarový rítus udržal, no už sa začali objavovať aj kostrové hroby. V tejto dobe teda nachádzame paralelne obe formy pochovávania – kremáciu aj uloženie tela do hrobu. To dokazuje, že náboženské predstavy o smrti a posmrtnom živote sa menili a rôzne kmene k nim pristupovali odlišne.²
 

V starovekom Grécku a Ríme sa kremácia stala významnou súčasťou spoločenského života. Gréci spaľovali najmä padlých vojakov – spomeňme napríklad Homérovu Iliadu, kde je podrobne opísaný pohreb hrdinu Patrokla. Spopolnené ostatky boli ukladané do urny, ktorá sa často ozdobne vystavovala. Tento akt symbolizoval úctu k zosnulému a očistu jeho duše.
 

Rimania prevzali túto prax a kremácia sa v období republiky a raného cisárstva stala bežnou. Oheň mal očistnú funkciu a súčasne umožňoval hygienickejšie nakladanie s telami v preľudnených mestách. Rímske kolumbáriá – podzemné stavby s výklenkami pre urny – dodnes svedčia o masovom rozšírení kremácie. Avšak od 2. storočia po Kristovi začala vplyvom orientálnych kultov a neskôr rastúceho kresťanstva prevládať inhumácia (kostrový pohreb), ktorá kremáciu postupne vytlačila.
 

S nástupom kresťanstva sa kremácia v Európe dostala do úzadia. Katolícka cirkev od raného stredoveku podporovala pochovávanie tiel do zeme. Dôvod bol najmä teologický – viera vo vzkriesenie tela pri Poslednom súde. Telo malo byť zachované, aby mohlo byť pri druhom príchode Krista znovu oživené. Spaľovanie tiel sa začalo považovať za pohanský zvyk a Cirkev ho striktne odmietala. V 8. storočí pápež Gregor III. oficiálne zakázal kremáciu a tento zákaz sa udržiaval celé stáročia.³
 

Výnimku predstavovali iba obdobia epidémií, napríklad počas morových rán, keď bolo v záujme hygieny niekedy nutné telá spaľovať. Napriek tomu však zostala kremácia v Európe tabuizovaná až do novoveku.
 

Renesancia a osvietenstvo priniesli nové myšlienky aj v oblasti nakladania s ľudskými ostatkami. Filozofi a lekári začali zdôrazňovať hygienické výhody kremácie – najmä v preľudnených mestách, kde cintoríny spôsobovali šírenie chorôb. V 18. a 19. storočí sa kremácia začala spomínať ako modernejší a hygienickejší spôsob. Francúzska revolúcia a neskôr talianske národné hnutia tiež otvorili diskusiu o zrovnoprávnení kremácie s pochovávaním.
 

Technologický pokrok 19. storočia umožnil prvé pokusy o stavbu krematórií. V roku 1873 bolo na svetovej výstave vo Viedni predstavené prvé krematórium navrhnuté profesorom Brunettim. Hoci sa vtedy stretlo s odporom Cirkvi, otvorilo cestu k modernej praxi.
 

Prvé moderné krematórium v Európe bolo otvorené v Miláne v roku 1876. Postupne pribúdali ďalšie – Gotha v Nemecku (1878), Zürich vo Švajčiarsku (1889), Londýn (1902). Tento trend sa šíril najmä v protestantských krajinách, kde Cirkev nevznášala také zásadné teologické námietky. V katolíckych krajinách sa kremácia presadzovala pomalšie, keďže oficiálny zákaz Cirkvi trval až do 20. storočia.
 

Významným zlomom bol rok 1963, keď Druhý vatikánsky koncil povolil katolíkom kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov popierania viery vo vzkriesenie. Od tohto momentu sa kremácia stala prijateľnou aj v katolíckych krajinách, vrátane Slovenska.
 

Na Slovensku bolo prvé krematórium otvorené v Bratislave v roku 1968. Postupne pribudli krematóriá v Banskej Bystrici, Košiciach a ďalších mestách. Dnes je kremácia bežnou a stále populárnejšou formou pochovávania, ktorá sa čoraz viac spája s praktickými, ekologickými a ekonomickými dôvodmi. Štatistiky ukazujú, že podiel kremácií v Európe neustále rastie – napríklad v Česku už prekročil 80 %, na Slovensku sa pohybuje okolo 50 % a postupne stúpa.⁴
 

História kremácie ukazuje, že pohľad na oheň a spaľovanie mŕtvych sa neustále menil. To, čo bolo v praveku považované za posvätný rituál, sa v stredoveku stalo zakázaným pohanským zvykom. Moderná doba však kremáciu znovu vrátila do života spoločnosti, tentoraz ako symbol hygieny, technického pokroku a praktického riešenia. Dnešné generácie sa na kremáciu pozerajú pragmatickejšie – menej sa zdôrazňuje duchovná symbolika ohňa a viac sa berie ohľad na urbanistické a ekologické aspekty. V budúcnosti sa očakáva, že podiel kremácií bude ďalej narastať a nové technológie (napríklad resomácia alebo kryomatika) prinesú ešte inovatívnejšie spôsoby nakladania s ľudskými ostatkami.
 

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 09. 2025
 

Späť na tému Výročia