Dušičky, Vianoce, Nový rok
Čas plynie neuveriteľným tempom. Od „Dušičiek“ prešlo pár chvíľ, v skutočnosti vyše mesiaca. Cintoríny sa dostali do všedného režimu, ktorý tu vládne počas celého roka. Zastavme sa na chvíľku.
Jesenný čas, kedy sa všetci vracajú na miesta posledného odpočinku svojich blízkych i vzdialených príbuzných je už minulosťou. Pominul zhon, nervozita, rozcítenosť, smútok. Bolesť v srdci nahrádzajú všedné povinnosti, smútok zatieňuje radosť zo života, budúcnosti nás a našich potomkov a blížiace sa Vianoce. Na rozcítenosť nie je čas, naše zmysly otupujú iné tragédie a nešťastia, prehlušujúce spomienky na odchod našich blízkych, ktoré nám servírujú médiá ako na bežiacom páse. Svojou brutalitou, masovosťou, nespravodlivosťou, krutosťou nás šokujú, moderátormi podsúvané emócie z každej tragédie priam kvapkajú, pôsobia na city človeka sťa feromón či návykový adrenalín v takej miere, až ich po čase začne vyhľadávať.
Udalosti letia okolo ako splašené kone, niektoré človek vníma viac, nad inými pokrčí plecom a za niektorými sa ani neobzrie. Čas, neúprosný čas odrátava po dielikoch naše životy. Nič tak neprivedie človeka k zamysleniu ako realita smrti. Veru, ľudská mortalita je percentuálne na tej najvyššej priečke. Či chceme alebo nie. Zastavme sa na chvíľu, tak ako sme to urobili pred pár dňami. Možno nás napadnú myšlienky, ktoré by sme za iných okolností do svojho srdca nevpustili.
Ticho, prerušované spevom vtákov, krákoraním vrán či hašterením sa drzých strák na cintorínoch priam očakávame. Ľudia po vstupe za brány pohrebísk zvláštne zmĺknu. Deti, ktoré sa do tej doby nevedeli vmestiť do kože sa odrazu chytia za ruky a poslušne cupitajú popri rodičoch. Krok sa zvoľní, človek akoby k hrobu chcel prísť čo najneskôr. Skôr či neskôr ho tam však nohy donesú.
Žijeme v kresťanskej časti sveta a tak na našich cintorínoch dominuje symbol kresťanstva, kríž s naším Spasiteľom. Koľko zarytých ateistov má tento znak na mieste svojho posledného odpočinku! Veď čo keby predsa len ...
Jesenný čas, kedy sa všetci vracajú na miesta posledného odpočinku svojich blízkych i vzdialených príbuzných je už minulosťou. Pominul zhon, nervozita, rozcítenosť, smútok. Bolesť v srdci nahrádzajú všedné povinnosti, smútok zatieňuje radosť zo života, budúcnosti nás a našich potomkov a blížiace sa Vianoce. Na rozcítenosť nie je čas, naše zmysly otupujú iné tragédie a nešťastia, prehlušujúce spomienky na odchod našich blízkych, ktoré nám servírujú médiá ako na bežiacom páse. Svojou brutalitou, masovosťou, nespravodlivosťou, krutosťou nás šokujú, moderátormi podsúvané emócie z každej tragédie priam kvapkajú, pôsobia na city človeka sťa feromón či návykový adrenalín v takej miere, až ich po čase začne vyhľadávať.
Udalosti letia okolo ako splašené kone, niektoré človek vníma viac, nad inými pokrčí plecom a za niektorými sa ani neobzrie. Čas, neúprosný čas odrátava po dielikoch naše životy. Nič tak neprivedie človeka k zamysleniu ako realita smrti. Veru, ľudská mortalita je percentuálne na tej najvyššej priečke. Či chceme alebo nie. Zastavme sa na chvíľu, tak ako sme to urobili pred pár dňami. Možno nás napadnú myšlienky, ktoré by sme za iných okolností do svojho srdca nevpustili.
Ticho, prerušované spevom vtákov, krákoraním vrán či hašterením sa drzých strák na cintorínoch priam očakávame. Ľudia po vstupe za brány pohrebísk zvláštne zmĺknu. Deti, ktoré sa do tej doby nevedeli vmestiť do kože sa odrazu chytia za ruky a poslušne cupitajú popri rodičoch. Krok sa zvoľní, človek akoby k hrobu chcel prísť čo najneskôr. Skôr či neskôr ho tam však nohy donesú.
Žijeme v kresťanskej časti sveta a tak na našich cintorínoch dominuje symbol kresťanstva, kríž s naším Spasiteľom. Koľko zarytých ateistov má tento znak na mieste svojho posledného odpočinku! Veď čo keby predsa len ...
Prechádzky po cintorínoch obľubovali slávne osobnosti celého sveta. Umelci, maliari, sochári či básnici, tí všetci z času na čas čerpali inšpiráciu na cintorínoch. Svoj obľúbený cintorín navštevoval i Julko Satinský. Dnes sú jeho ostatky uložené na Ondrejskom cintoríne. Nedávno sa z tohto sveta pobral aj jeho umelecký partner Milan Lasica. Hovorí sa, že existuje umelecké herecké nebo a že sa tam všetci stretnú. Ide o zvláštnu predstavu, pretože v tom prípade by muselo existovať nebo aj elektrikárske, záchranárske, lodnícke, predavačské, banícke, šoférske, policajné, vojenské, politické atd...
Sviečky dohoreli, opona sa zatvorila. Niekde opodiaľ čiasi láskavá ruka zapaľuje ďalšiu spomienku, ktorá o pár hodín milosrdne zhasne. Nežijeme pre minulosť, ale súčasnosť. Mali by sme však žiť pre budúcnosť. Veľmi dôležitým atribútom je motív s ktorým robíme to či ono. Väčšina z nás sa zameriava na materiálne hodnoty, ktoré však sú pominuteľné. Naopak duševný pokoj vedie k zdraviu, pohode a optimizmu.
Hovorí sa, že najoptimistickejší tvor na svete je pavúk. Ak ho priklopíte štvorlitrovou fľašou od uhoriek, ráno bude sedieť na novučičkej pavučine a čakať na muchu, ktorá nikdy nepriletí. Optimizmus je dobrá vec! Dáva silu i nádej, bez ohľadu na okolnosti, pričom (aj) optimistov sú plné cintoríny.
Nezabudnuteľný song Oplympicu, ktorý hovorí o tom, ako sa Janda „narodil bos“ a okrem „dvou půlek neměl nic“, je pravdou pravdúcou. Ako sme prišli, tak aj odídeme.
V nadchádzajúcich sviatkoch Vianoc by sme teda nemali vidieť len materiálnu dostatočnosť, ale v prvom rade vzťahy v rodinách a samozrejme, keďže sme kresťania ide aj o vzťah s Bohom. Nielen počas Vianoc, polnočnej omše, ale mali by sme si nastaviť celý život do polohy, že sme tu len dočasne a oveľa dôležitejšie pre nás je to čo bude na večnosti.
Po Vianociach prichádza rok s ďalším poradovým číslom. Pravdou je, že sa obzeráme dozadu a hodnotíme ten uplynulý, prípadne bilancujeme celý svoj doterajší život a tak je to nanajvýš správne. Omyly a chyby, zlyhania a nečisté veci by sme mali správne posúdiť a do budúcna sa im vyvarovať. Ľudia si dávajú predsavzatia, sľuby, niektoré sa podarí dodržať a naplniť, iné hodíme za hlavu skôr ako by sme ich mali začať vo svojich životoch aplikovať.
Nezabudnuteľný song Oplympicu, ktorý hovorí o tom, ako sa Janda „narodil bos“ a okrem „dvou půlek neměl nic“, je pravdou pravdúcou. Ako sme prišli, tak aj odídeme.
V nadchádzajúcich sviatkoch Vianoc by sme teda nemali vidieť len materiálnu dostatočnosť, ale v prvom rade vzťahy v rodinách a samozrejme, keďže sme kresťania ide aj o vzťah s Bohom. Nielen počas Vianoc, polnočnej omše, ale mali by sme si nastaviť celý život do polohy, že sme tu len dočasne a oveľa dôležitejšie pre nás je to čo bude na večnosti.
Po Vianociach prichádza rok s ďalším poradovým číslom. Pravdou je, že sa obzeráme dozadu a hodnotíme ten uplynulý, prípadne bilancujeme celý svoj doterajší život a tak je to nanajvýš správne. Omyly a chyby, zlyhania a nečisté veci by sme mali správne posúdiť a do budúcna sa im vyvarovať. Ľudia si dávajú predsavzatia, sľuby, niektoré sa podarí dodržať a naplniť, iné hodíme za hlavu skôr ako by sme ich mali začať vo svojich životoch aplikovať.
Dnes žijeme v dobe pandémie, ktorú jedni priznávajú, iní považujú za nezmysel. Nech sa páči, každý nech si urobí rozhodnutie podľa seba. Jedno je však isté, mortalita sa zvýšila a tým aj percentuálna šanca na to, že nás dostihne skôr, ako by to bolo v normálnych časoch. Tak či onak zatvárať oči pred realitou neznamená, že realita neexistuje. Ak by som to mal vysvetliť na príklade, ak by ste v mori narazili na žraloka a zavreli by ste oči, nevyriešili by ste problém a neznamenalo by to, že ten žralok tam nie je.
O rok budú opäť „Dušičky“ a tiež Vianoce. Či ich budeme prežívať ako tí, ktorí spomínajú, alebo už budú spomínať na nás, nevie momentálne nikto z nás. Žime teda tak, ako by sme žili svoj posledný deň. V láske, porozumení a v pomoci iným.
Pripravil Pavel Ondera, foto poskytol autor © Slovenské pohrebníctvo
publikované 12. 2021
O rok budú opäť „Dušičky“ a tiež Vianoce. Či ich budeme prežívať ako tí, ktorí spomínajú, alebo už budú spomínať na nás, nevie momentálne nikto z nás. Žime teda tak, ako by sme žili svoj posledný deň. V láske, porozumení a v pomoci iným.
Pripravil Pavel Ondera, foto poskytol autor © Slovenské pohrebníctvo
publikované 12. 2021
