Dlhoročné trápenie nemeckého filozofa
Nemecký filozof Friedrich Wilhelm Nietzsche podľahol následkom zápalu pľúc a progresívnej paralýzy vo veku 55 rokov, pričom posledné roky života strávil takmer v katatonickom stave.
Ranné roky v znamení viery
Friedrich Wilhelm Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v rodine evanjelického farára a učiteľa Carla Ludwiga Nietzscheho. Taktiež jeho matka, Franziska, rod. Oehler, pochádzala z farárskej rodiny.
Keď mal budúci filozof iba štyri roky, prišiel o otca, ktorého veľmi obdivoval. Rozhodol sa preto pokračovať v jeho šľapajách, horlivo študoval kresťanskú vierouku a matka v ňom videla otcovho nasledovníka.
Nietzsche bol konfirmovaný v roku 1861. V tomto čase, ako sa neskôr vyjadril jeho priateľ, Paul Deussen, mladého filozofa napĺňala svätá, od svetských záležitostí vzdialená nálada.
A na Nietzscheho maturitnom vysvedčení je doslova uvedené: „Pri vyučovaní prejavil živý záujem o kresťanskú náuku, ľahko a s istotou ju ovládal, spájal ju s dobrým porozumením hlavných novozmluvných textov a vedel to jasne vyjadriť. Preto bol klasifikovaný známkou výborný, tak ako výborne zložil aj ústnu skúšku.“
Ako hlboko veriaci kresťan po ukončení stredoškolských štúdií v roku 1864 nastúpil na teologickú fakultu v Bonne.
Ranné roky v znamení viery
Friedrich Wilhelm Nietzsche sa narodil 15. októbra 1844 v rodine evanjelického farára a učiteľa Carla Ludwiga Nietzscheho. Taktiež jeho matka, Franziska, rod. Oehler, pochádzala z farárskej rodiny.
Keď mal budúci filozof iba štyri roky, prišiel o otca, ktorého veľmi obdivoval. Rozhodol sa preto pokračovať v jeho šľapajách, horlivo študoval kresťanskú vierouku a matka v ňom videla otcovho nasledovníka.
Nietzsche bol konfirmovaný v roku 1861. V tomto čase, ako sa neskôr vyjadril jeho priateľ, Paul Deussen, mladého filozofa napĺňala svätá, od svetských záležitostí vzdialená nálada.
A na Nietzscheho maturitnom vysvedčení je doslova uvedené: „Pri vyučovaní prejavil živý záujem o kresťanskú náuku, ľahko a s istotou ju ovládal, spájal ju s dobrým porozumením hlavných novozmluvných textov a vedel to jasne vyjadriť. Preto bol klasifikovaný známkou výborný, tak ako výborne zložil aj ústnu skúšku.“
Ako hlboko veriaci kresťan po ukončení stredoškolských štúdií v roku 1864 nastúpil na teologickú fakultu v Bonne.
Boh je mŕtvy!
Štúdium v Bonne Nietzscheho vieru neupevnilo a na prekvapenie matky sa kresťanstva vzdal už po ukončení prvého semestra. Ako vyplýva z autorových diel a korešpondencie, hlavným dôvodom k jeho odklonu od viery bolo nepochopenie Kristovej náuky modernými kresťanmi.
V tejto súvislosti je nepochybne najznámejší jeho výrok: „Boh je mŕtvy!“, ktorý pochádza z aforizmu Pomätenec. Po spomenutom citáte však nasledujú slová: „Boh zostane mŕtvy! A my sme ho zabili! Čím sa utešíme, my vrahovia všetkých vrahov? To najsvätejšie a najmocnejšie, čo svet doteraz mal, vykrvácalo pod našimi nožmi, kto z nás túto krv zmyje?“
Filozof sa teda v Pomätencovi neraduje zo smrti Boha, ale práve naopak, poukazuje na úkladnú vraždu. A ako k tejto vražde Boha v našom svete podľa neho došlo? Na to odpovedá v knihe Mimo dobro a zlo, kde uvádza: „Kresťanstvo je niečím úplne iným než to, čo činil a chcel jeho zakladateľ. Celé kresťanské učenie o tom v čo sa má veriť je prázdna lož a podvod, pravý opak toho, čo bolo počiatkom kresťanského hnutia. Pavol vo veľkom štýle znovu obnovil práve to, čo Kristus svojím životom zrušil. Čo poprel Kristus? – všetko, čo sa dnes nazýva kresťanským. Kresťanstvo je prax, doložená Ježišovým životom, ešte dnes je taký život možný a pre niektorých ľudí dokonca nutný, pravé kresťanstvo bude možné po všetky časy...“
Vražda Boha je teda v Nietzscheho ponímaní falošné kresťanstvo plné podvedomej nenávisti, viera plná presvedčenia, že je jediná správna a nadradená všetkým ostatným. Preto aj inde v tomto diele vyslovuje podobne príkru kritiku na adresu kresťanstva: „Čo má spoločné moderný kresťan, ktorý sa uspokojil s beštiálnou vraždou miesto ospravedlnenia, s pôvodnou Kristovou náukou? Dejiny kresťanstva sú dejiny krvi.“
Avšak azda najjasnejšie definoval Nietzscheho vzťah ku kresťanstvu český filozof a prekladateľ Josef Fischer (1891 – 1945), keď uviedol, že jeho spisy sa vyznačujú: „vášnivým odporom proti kresťanstvu, nie však proti Kristovi.“
Filozofická tvorba
Potom, čo Nietzsche ukončil prvý semester štúdia teológie a klasickej filológie v Bonne, prestúpil na Lipskú univerzitu, kde sa venoval jazykovede.
V roku 1867 skúsil šťastie u armády, no po zranení, čo utŕžil počas jazdy na koni, ho zo služby prepustili. V nasledujúcom roku sa zoznámil so skladateľom Richardom Wagnerom, ktorého hudbu obdivoval už od čias svojich stredoškolských štúdií, a platonicky sa zamiloval do jeho manželky. Od roku 1869 prednášal na univerzite vo švajčiarskom Bazileji, kde mu na katedre klasickej filológie udelili doktorát.
Po roku 1870 ho začal trápiť najmä mocenský vzostup Nemecka a vzrastajúci antisemitizmus, proti ktorému brojil v dielach Nečasové úvahy, Genealógia morálky či Radostná veda. Židov totiž považoval za úspešných a inteligentných, sám navyše ovládal hebrejčinu. V roku 1876 sa dostal do ostrej roztržky s Wagnerom, ktorému vyčítal, že opustil cestu hľadania a prijal kresťanstvo. Tomuto sporu neskôr venoval esej Nietzsche verzus Wagner.
Zrejme i následkom sporu so starým priateľom Wagnerom sa filozofov zdravotný stav začal prudko zhoršovať a v roku 1879 bol zo zdravotných dôvodov nútený vzdať sa svojho miesta na univerzite v Bazileji.
Ale predstavitelia mestskej správy na jeho dlhoročnú službu nezabudli a na znak úcty mu mesto Bazilej až do smrti vyplácalo sumu 3000 frankov ročne.
Od roku 1881 sa opäť cítil lepšie a energiu venoval tvorbe, ako i dvoreniu slečne Lou von Salomé, ktorá mu lásku nikdy neopätovala.
Sklamaný a zlomený Nietzsche uvažoval o samovražde. Ponuré úvahy prekonával len vďaka vytrvalej tvorbe a hlavne práci na jeho najznámejšej knihe Tak riekol Zarathustra. V tomto diele predstavil základné prvky svojej filozofie – teóriu nadčloveka, koncept vôle k moci a večný návrat.
Nadčlovek bol v jeho ponímaní osobnosťou nespútanou strachom, myšlienkovou obmedzenosťou či vnútornou nenávisťou. Vôľa k moci je v podstate hybnou silou, ktorá nás núti neustále hľadať, tvoriť, objavovať a byť pánom, nie otrokom vlastného života.
A večný návrat ako zdanlivo nekonečné striedanie tých istých tém, skúseností a situácií, ktoré sa znovu a znovu objavujú po celé veky napríklad aj v umení, možno pripodobniť budhistickej sansáre, kolobehu znovuzrodzovania v rôznych formách existencie.
Z týchto základných bodov Nietzscheho filozofie je smutne preslávená najmä teória o nadčloveku. Hlavnú zásluhu má na tom jeho sestra Elisabeth, neskoršia obdivovateľka Adolfa Hitlera, ktorá v roku 1901, rok po bratovej smrti, vydala zbierku bratových textov pod názvom Vôľa k moci, pričom väčšinu písomností upravila takým spôsobom, aby vyhovovali jej extrémne nacionalistickému zmýšľaniu. V roku 1909 dokonca zašla ešte ďalej a editovala zbierku 505 – tich listov svojho brata, z ktorých bolo iba 60 v pôvodnej verzii, 32 napísala sama a zvyšné upravila. Takým spôsobom sa postupne stal z Nietzscheho nadčloveka, teda osobnosti nespútanej strachom, myšlienkovou obmedzenosťou či vnútornou nenávisťou, egoistický a povýšenecký hitlerovský „nadčlovek“.
Nietzsche v rokoch 1883 až do svojho psychického zrútenia v januári 1889 veľa cestoval a tvoril. Žil v Taliansku (hlavne v Turíne), na francúzskej riviére a počas leta opakovane navštevoval švajčiarske Alpy.
Choroba a smrť
Neustála práca Nietzscheho priviedla už v roku 1888 na okraj psychických a telesných síl. Zhoršoval sa mu zrak a cítil vyčerpanosť. Celkové zrútenie organizmu uňho napokon nastalo dňa 3. januára 1889, keď utrpel paralytický záchvat v Turíne.
Podľa nepotvrdenej dobovej historky Nietzsche uvidel, ako ktosi bije koňa, načo sa so slzami v očiach vrhol zvieraťu okolo krku, aby ho ochránil pred údermi svojím vlastným telom. Po tomto údajnom incidente rozoslal svojim priateľom a rôznym vysokopostaveným osobám zmätené listy, v ktorých sa striedavo podpisoval ako starogrécky boh „Dionýzos“ a „Ukrižovaný“, vyzýval európske mocnosti k vojenskému zákroku proti Nemecku a vyznával sa zo svojho odporu k antisemitizmu. Jeden z listov obdržal aj jeho priateľ Overbeck, ktorý sa ihneď rozhodol vycestovať za ním z Bazileja. Po jeho príchode bol filozof prevezený na psychiatrickú kliniku v Bazileji, odkiaľ bol premiestnený do sanatória v nemeckom Jene.
Lekári sa snažili prísť na príčinu jeho onemocnenia, ktoré sa prejavovalo slabosťou, katatonickými stavmi a zjavným úpadkom intelektu hraničiacim s demenciou, pričom za pravdepodobnú príčinu vyvolania týchto ťažkostí určili syfilis. Tým sa zrejme nakazil ešte počas svojho pôsobenia v Lipsku v rokoch 1865 – 1868.
Niektorí bádatelia však teóriu o syfilitickom pôvode choroby odmietajú, nakoľko syfilisom vyvolaná progresívna paralýza obvykle trvá najviac dva roky, zatiaľ čo filozof bojoval s onemocnením takmer dvanásť rokov. Je teda možné, že filozofove komplikácie spôsobila duševná porucha ako napríklad schizofrénia, alebo za jeho nemocou stála encefalitída, prípadne možno i otrava ortuťou, ktorou v tých dobách liečili syfilis.
Po viacerých neúspešných pokusoch o zlepšenie Nietzscheho stavu sa pacienta ujala jeho matka Franziska. V jej dome v Naumburgu sa oňho starala od mája 1890 až do svojej smrti v apríli 1897.
Nietzsche, ktorý je v súčasnosti považovaný za jedného z najvýraznejších a najvplyvnejších predstaviteľov európskej filozofie, strávil posledné tri roky života v takmer katatonickom, nekomunikatívnom stave u sestry vo Weimare, kde naposledy vydýchol dňa 25. augusta 1900.
Štúdium v Bonne Nietzscheho vieru neupevnilo a na prekvapenie matky sa kresťanstva vzdal už po ukončení prvého semestra. Ako vyplýva z autorových diel a korešpondencie, hlavným dôvodom k jeho odklonu od viery bolo nepochopenie Kristovej náuky modernými kresťanmi.
V tejto súvislosti je nepochybne najznámejší jeho výrok: „Boh je mŕtvy!“, ktorý pochádza z aforizmu Pomätenec. Po spomenutom citáte však nasledujú slová: „Boh zostane mŕtvy! A my sme ho zabili! Čím sa utešíme, my vrahovia všetkých vrahov? To najsvätejšie a najmocnejšie, čo svet doteraz mal, vykrvácalo pod našimi nožmi, kto z nás túto krv zmyje?“
Filozof sa teda v Pomätencovi neraduje zo smrti Boha, ale práve naopak, poukazuje na úkladnú vraždu. A ako k tejto vražde Boha v našom svete podľa neho došlo? Na to odpovedá v knihe Mimo dobro a zlo, kde uvádza: „Kresťanstvo je niečím úplne iným než to, čo činil a chcel jeho zakladateľ. Celé kresťanské učenie o tom v čo sa má veriť je prázdna lož a podvod, pravý opak toho, čo bolo počiatkom kresťanského hnutia. Pavol vo veľkom štýle znovu obnovil práve to, čo Kristus svojím životom zrušil. Čo poprel Kristus? – všetko, čo sa dnes nazýva kresťanským. Kresťanstvo je prax, doložená Ježišovým životom, ešte dnes je taký život možný a pre niektorých ľudí dokonca nutný, pravé kresťanstvo bude možné po všetky časy...“
Vražda Boha je teda v Nietzscheho ponímaní falošné kresťanstvo plné podvedomej nenávisti, viera plná presvedčenia, že je jediná správna a nadradená všetkým ostatným. Preto aj inde v tomto diele vyslovuje podobne príkru kritiku na adresu kresťanstva: „Čo má spoločné moderný kresťan, ktorý sa uspokojil s beštiálnou vraždou miesto ospravedlnenia, s pôvodnou Kristovou náukou? Dejiny kresťanstva sú dejiny krvi.“
Avšak azda najjasnejšie definoval Nietzscheho vzťah ku kresťanstvu český filozof a prekladateľ Josef Fischer (1891 – 1945), keď uviedol, že jeho spisy sa vyznačujú: „vášnivým odporom proti kresťanstvu, nie však proti Kristovi.“
Filozofická tvorba
Potom, čo Nietzsche ukončil prvý semester štúdia teológie a klasickej filológie v Bonne, prestúpil na Lipskú univerzitu, kde sa venoval jazykovede.
V roku 1867 skúsil šťastie u armády, no po zranení, čo utŕžil počas jazdy na koni, ho zo služby prepustili. V nasledujúcom roku sa zoznámil so skladateľom Richardom Wagnerom, ktorého hudbu obdivoval už od čias svojich stredoškolských štúdií, a platonicky sa zamiloval do jeho manželky. Od roku 1869 prednášal na univerzite vo švajčiarskom Bazileji, kde mu na katedre klasickej filológie udelili doktorát.
Po roku 1870 ho začal trápiť najmä mocenský vzostup Nemecka a vzrastajúci antisemitizmus, proti ktorému brojil v dielach Nečasové úvahy, Genealógia morálky či Radostná veda. Židov totiž považoval za úspešných a inteligentných, sám navyše ovládal hebrejčinu. V roku 1876 sa dostal do ostrej roztržky s Wagnerom, ktorému vyčítal, že opustil cestu hľadania a prijal kresťanstvo. Tomuto sporu neskôr venoval esej Nietzsche verzus Wagner.
Zrejme i následkom sporu so starým priateľom Wagnerom sa filozofov zdravotný stav začal prudko zhoršovať a v roku 1879 bol zo zdravotných dôvodov nútený vzdať sa svojho miesta na univerzite v Bazileji.
Ale predstavitelia mestskej správy na jeho dlhoročnú službu nezabudli a na znak úcty mu mesto Bazilej až do smrti vyplácalo sumu 3000 frankov ročne.
Od roku 1881 sa opäť cítil lepšie a energiu venoval tvorbe, ako i dvoreniu slečne Lou von Salomé, ktorá mu lásku nikdy neopätovala.
Sklamaný a zlomený Nietzsche uvažoval o samovražde. Ponuré úvahy prekonával len vďaka vytrvalej tvorbe a hlavne práci na jeho najznámejšej knihe Tak riekol Zarathustra. V tomto diele predstavil základné prvky svojej filozofie – teóriu nadčloveka, koncept vôle k moci a večný návrat.
Nadčlovek bol v jeho ponímaní osobnosťou nespútanou strachom, myšlienkovou obmedzenosťou či vnútornou nenávisťou. Vôľa k moci je v podstate hybnou silou, ktorá nás núti neustále hľadať, tvoriť, objavovať a byť pánom, nie otrokom vlastného života.
A večný návrat ako zdanlivo nekonečné striedanie tých istých tém, skúseností a situácií, ktoré sa znovu a znovu objavujú po celé veky napríklad aj v umení, možno pripodobniť budhistickej sansáre, kolobehu znovuzrodzovania v rôznych formách existencie.
Z týchto základných bodov Nietzscheho filozofie je smutne preslávená najmä teória o nadčloveku. Hlavnú zásluhu má na tom jeho sestra Elisabeth, neskoršia obdivovateľka Adolfa Hitlera, ktorá v roku 1901, rok po bratovej smrti, vydala zbierku bratových textov pod názvom Vôľa k moci, pričom väčšinu písomností upravila takým spôsobom, aby vyhovovali jej extrémne nacionalistickému zmýšľaniu. V roku 1909 dokonca zašla ešte ďalej a editovala zbierku 505 – tich listov svojho brata, z ktorých bolo iba 60 v pôvodnej verzii, 32 napísala sama a zvyšné upravila. Takým spôsobom sa postupne stal z Nietzscheho nadčloveka, teda osobnosti nespútanej strachom, myšlienkovou obmedzenosťou či vnútornou nenávisťou, egoistický a povýšenecký hitlerovský „nadčlovek“.
Nietzsche v rokoch 1883 až do svojho psychického zrútenia v januári 1889 veľa cestoval a tvoril. Žil v Taliansku (hlavne v Turíne), na francúzskej riviére a počas leta opakovane navštevoval švajčiarske Alpy.
Choroba a smrť
Neustála práca Nietzscheho priviedla už v roku 1888 na okraj psychických a telesných síl. Zhoršoval sa mu zrak a cítil vyčerpanosť. Celkové zrútenie organizmu uňho napokon nastalo dňa 3. januára 1889, keď utrpel paralytický záchvat v Turíne.
Podľa nepotvrdenej dobovej historky Nietzsche uvidel, ako ktosi bije koňa, načo sa so slzami v očiach vrhol zvieraťu okolo krku, aby ho ochránil pred údermi svojím vlastným telom. Po tomto údajnom incidente rozoslal svojim priateľom a rôznym vysokopostaveným osobám zmätené listy, v ktorých sa striedavo podpisoval ako starogrécky boh „Dionýzos“ a „Ukrižovaný“, vyzýval európske mocnosti k vojenskému zákroku proti Nemecku a vyznával sa zo svojho odporu k antisemitizmu. Jeden z listov obdržal aj jeho priateľ Overbeck, ktorý sa ihneď rozhodol vycestovať za ním z Bazileja. Po jeho príchode bol filozof prevezený na psychiatrickú kliniku v Bazileji, odkiaľ bol premiestnený do sanatória v nemeckom Jene.
Lekári sa snažili prísť na príčinu jeho onemocnenia, ktoré sa prejavovalo slabosťou, katatonickými stavmi a zjavným úpadkom intelektu hraničiacim s demenciou, pričom za pravdepodobnú príčinu vyvolania týchto ťažkostí určili syfilis. Tým sa zrejme nakazil ešte počas svojho pôsobenia v Lipsku v rokoch 1865 – 1868.
Niektorí bádatelia však teóriu o syfilitickom pôvode choroby odmietajú, nakoľko syfilisom vyvolaná progresívna paralýza obvykle trvá najviac dva roky, zatiaľ čo filozof bojoval s onemocnením takmer dvanásť rokov. Je teda možné, že filozofove komplikácie spôsobila duševná porucha ako napríklad schizofrénia, alebo za jeho nemocou stála encefalitída, prípadne možno i otrava ortuťou, ktorou v tých dobách liečili syfilis.
Po viacerých neúspešných pokusoch o zlepšenie Nietzscheho stavu sa pacienta ujala jeho matka Franziska. V jej dome v Naumburgu sa oňho starala od mája 1890 až do svojej smrti v apríli 1897.
Nietzsche, ktorý je v súčasnosti považovaný za jedného z najvýraznejších a najvplyvnejších predstaviteľov európskej filozofie, strávil posledné tri roky života v takmer katatonickom, nekomunikatívnom stave u sestry vo Weimare, kde naposledy vydýchol dňa 25. augusta 1900.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
