Cintorín v Turnianskej Novej Vsi a obete sovietskych lágrov
Nešťastné osudy občanov maďarskej národnosti, ktorí boli koncom druhej svetovej vojny odvlečení na nútené práce do Sovietskeho zväzu, pripomína pamätná tabuľa, osadená na priečelí zvonice pri Dome smútku v Turnianskej Novej Vsi.
Cintorín v Turnianskej Novej Vsi je starostlivo udržiavaný. Nachádza sa na ňom zdroj vody, priamo v areáli pohrebiska stojí aj Dom smútku a zvonica.
Pri plote je situovaná malá kaplnka s plastikou Krista, hladký priechod medzi hrobmi zabezpečujú dláždené chodníky. Nechýbajú ani lavičky, oplotenie zdobené vkusnými ornamentmi a ústredný kríž.
Správe pohrebiska teda v podstate možno vytknúť len miestami nepokosenú trávu. Ide o jediný cintorín v obci a pochováva sa tu už od 18. storočia.
V tunajších hroboch sú umiestnené rakvy s ľudskými pozostatkami, ako i urny s popolom. V prípade záujmu tu môže byť uložený aj zosnulý bez trvalého pobytu v obci.
Podľa starostu Turnianskej Novej Vsi, pána Jánosa Koleszára, tu od vypuknutia pandémie ochorenia COVID-19 v roku 2020 nezaznamenali nárast úmrtí, ale napriek tomu boli zomrelí počas rozlúčkového obradu v Dome smútku v zatvorených rakvách. Po tieto dni na cintoríne neplatia žiadne obmedzenia súvisiace s koronavírusom, aktuálne zákazy však stanovuje 13. článok prevádzkového poriadku pohrebiska, ako i 19. článok prevádzkového poriadku Domu smútku.
Na základe týchto nariadení sa návštevníci pohrebiska, okrem iného, nesmú správať hlučne, odhadzovať odpadky mimo vyhradených miest a poškodzovať hroby a ich príslušenstvo. Do areálu pohrebiska je zakázané vodiť zvieratá, povolené tu nie je ani fajčenie a požívanie alkoholu alebo iných omamných látok. V areáli pohrebiska je tiež zakázané jazdiť na bicykli, kolobežkách, skateboardoch a kolieskových korčuliach.
Do rozlúčkovej miestnosti možno vstúpiť po dohode s obstarávateľom, deti do 12 rokov sem smú vojsť iba v sprievode dospelej osoby. V Dome smútku je zakázané narúšať smútočný obrad, fajčiť, piť alkoholické nápoje a konzumovať jedlo.
Prevádzkovateľom tunajšieho pohrebiska je obec Turnianska Nová Ves, ktorá vykonáva prevádzku cintorína a Domu smútku prostredníctvom poverených, odborne spôsobilých pracovníkov na základe Zmluvy o dielo. O cintorín a Dom smútku sa teda stará firma IRIS, ktorá zodpovedá aj za stav pohrebísk v neďalekom Žarnove či v obci Dvorníky-Včeláre. V kompetencii prevádzkovateľa je vykonávanie výkopových prác súvisiacich s pochovávaním, vykonanie exhumácie, spravovanie a udržiavanie komunikácií a zelene na pohrebisku, značenie hrobových miest a popri ďalších povinnostiach má firma IRIS na starosti i vedenie evidencie súvisiacej s prevádzkovaním pohrebiska.
Tlecia doba pre tento cintorín je 10 rokov, no do hrobky možno uložiť aj viacero rakiev pred uplynutím tlecej doby, ak je možné umiestniť ich nad úroveň naposledy pochovaných ľudských ostatkov a vrstva uľahnutej zeminy nad rakvou bude hrubá najmenej 120 cm. Pohrebisko je verejnosti prístupné denne od 7. ráno do 22:00 hod v noci.
Minimálne rozmery pochovávacej plochy pri hrobe sú 80 x 200 cm, pri hrobke 90 x 200 cm, pri detskom hrobe 60 x 160 cm, pri hrobe pre dieťa mladšie ako 3 roky 50 x 100 cm a pri urnovom hrobe je stanovený jednotný rozmer 60 x 75 cm, pričom miesto pre urnový hrob a odstup od vedľajšieho hrobového miesta určuje správca cintorína. Užívanie hrobového miesta stojí 10 eur na 10 rokov, nájomná zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Nájomca má tiež možnosť dohodnúť sa so správou cintorína, aby udržiavala hrob za určitý poplatok.
Cintorín v Turnianskej Novej Vsi je starostlivo udržiavaný. Nachádza sa na ňom zdroj vody, priamo v areáli pohrebiska stojí aj Dom smútku a zvonica.
Pri plote je situovaná malá kaplnka s plastikou Krista, hladký priechod medzi hrobmi zabezpečujú dláždené chodníky. Nechýbajú ani lavičky, oplotenie zdobené vkusnými ornamentmi a ústredný kríž.
Správe pohrebiska teda v podstate možno vytknúť len miestami nepokosenú trávu. Ide o jediný cintorín v obci a pochováva sa tu už od 18. storočia.
V tunajších hroboch sú umiestnené rakvy s ľudskými pozostatkami, ako i urny s popolom. V prípade záujmu tu môže byť uložený aj zosnulý bez trvalého pobytu v obci.
Podľa starostu Turnianskej Novej Vsi, pána Jánosa Koleszára, tu od vypuknutia pandémie ochorenia COVID-19 v roku 2020 nezaznamenali nárast úmrtí, ale napriek tomu boli zomrelí počas rozlúčkového obradu v Dome smútku v zatvorených rakvách. Po tieto dni na cintoríne neplatia žiadne obmedzenia súvisiace s koronavírusom, aktuálne zákazy však stanovuje 13. článok prevádzkového poriadku pohrebiska, ako i 19. článok prevádzkového poriadku Domu smútku.
Na základe týchto nariadení sa návštevníci pohrebiska, okrem iného, nesmú správať hlučne, odhadzovať odpadky mimo vyhradených miest a poškodzovať hroby a ich príslušenstvo. Do areálu pohrebiska je zakázané vodiť zvieratá, povolené tu nie je ani fajčenie a požívanie alkoholu alebo iných omamných látok. V areáli pohrebiska je tiež zakázané jazdiť na bicykli, kolobežkách, skateboardoch a kolieskových korčuliach.
Do rozlúčkovej miestnosti možno vstúpiť po dohode s obstarávateľom, deti do 12 rokov sem smú vojsť iba v sprievode dospelej osoby. V Dome smútku je zakázané narúšať smútočný obrad, fajčiť, piť alkoholické nápoje a konzumovať jedlo.
Prevádzkovateľom tunajšieho pohrebiska je obec Turnianska Nová Ves, ktorá vykonáva prevádzku cintorína a Domu smútku prostredníctvom poverených, odborne spôsobilých pracovníkov na základe Zmluvy o dielo. O cintorín a Dom smútku sa teda stará firma IRIS, ktorá zodpovedá aj za stav pohrebísk v neďalekom Žarnove či v obci Dvorníky-Včeláre. V kompetencii prevádzkovateľa je vykonávanie výkopových prác súvisiacich s pochovávaním, vykonanie exhumácie, spravovanie a udržiavanie komunikácií a zelene na pohrebisku, značenie hrobových miest a popri ďalších povinnostiach má firma IRIS na starosti i vedenie evidencie súvisiacej s prevádzkovaním pohrebiska.
Tlecia doba pre tento cintorín je 10 rokov, no do hrobky možno uložiť aj viacero rakiev pred uplynutím tlecej doby, ak je možné umiestniť ich nad úroveň naposledy pochovaných ľudských ostatkov a vrstva uľahnutej zeminy nad rakvou bude hrubá najmenej 120 cm. Pohrebisko je verejnosti prístupné denne od 7. ráno do 22:00 hod v noci.
Minimálne rozmery pochovávacej plochy pri hrobe sú 80 x 200 cm, pri hrobke 90 x 200 cm, pri detskom hrobe 60 x 160 cm, pri hrobe pre dieťa mladšie ako 3 roky 50 x 100 cm a pri urnovom hrobe je stanovený jednotný rozmer 60 x 75 cm, pričom miesto pre urnový hrob a odstup od vedľajšieho hrobového miesta určuje správca cintorína. Užívanie hrobového miesta stojí 10 eur na 10 rokov, nájomná zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Nájomca má tiež možnosť dohodnúť sa so správou cintorína, aby udržiavala hrob za určitý poplatok.
Dom smútku pozostáva z obradnej miestnosti s chladiacim zariadením pre dve mŕtvoly, miestnosti pre personál, miestnosti pre upratovačku, pánskych a dámskych toaliet a miestnosti na odkladanie pohrebného vozíka. Upratovanie vnútorných priestorov prebieha spravidla raz do týždňa a po každom pohrebnom obrade. Chladiace zariadenie, do ktorého sú ľudské pozostatky ukladané v truhle, dezinfikujú poverení pracovníci v prípade kontaminácie, a ak v ňom bola umiestnená mŕtvola, tak aj po každom pohrebnom obrade.
Prevádzkovateľ Domu smútku taktiež zodpovedá za úpravu rozlúčkovej miestnosti - stará sa o interiérovú zeleň a zabezpečuje vhodný výtvarný doplnok. Cena za použitie chladiaceho zariadenia je 1,66 eur na deň, za obradnú miestnosť (príprava, úprava po obrade, ozvučenie) sa platí 9,64 eur. Avšak nevýhodou tunajšieho Domu smútku je, že v objekte chýba vykurovanie.
Malenkij robot
Na zvonici pri Dome smútku v Turnianskej Novej Vsi sa nachádza pamätník s menami miestnych obyvateľov, ktorí boli odvlečení na nútené práce do ZSSR koncom druhej svetovej vojny. Išlo o občanov maďarskej národnosti, ktorých odviedli sovietski vojaci na základe rozkazu veliteľstva červenej armády č. 0060. Nariadenie sa okrem osôb s maďarským pôvodom dotklo i občanov nemeckej národnosti z územia dnešného Maďarska a južného Slovenska vo veku od 17 rokov (v praxi i mladších, 16-ročných). Sovieti týmto nešťastníkom nahovorili, že idú na tzv. „malenkij robot“ (v maďarčine „málenkij robot“ - t. j. malú robotu), odpratávať ruiny zničených budov do Miškovca. Tvrdili im, že sa vrátia o dva týždne.
V skutočnosti ich však vyviezli v dobytčích vagónoch na Ukrajinu, kde pracovali v uhoľných baniach. Často pritom trpeli hladom a zimou. Mnohí z nich zahynuli, a tí, ktorým sa podarilo prežiť, nesmeli po návrate domov prehovoriť ani slovo o krutých pomeroch v sovietskych lágroch. Šokujúca pravda tak verejne vyšla najavo až po Nežnej revolúcii.
Z archívnych dokumentov vyplýva, že na „malenkij robot“ odvliekli vyše 130 000 osôb, približne polovica z nich zahynula a poslední zajatci boli prepustení v roku 1949.
Nútené práce však boli iba jednou z temných stránok tzv. oslobodzovacieho procesu na konci druhej svetovej vojny. Ako totiž pripomína historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Vydavateľstvo Perfekt, Bratislava, 2015), v mnohých prípadoch „...obyvateľstvo Slovenska príchod Červenej armády vnímalo ako nahradenie jedného teroru iným, neraz horším. Vraždy, znásilnenia, lúpeže, odvlečenie tisícov ľudí sovietskymi bezpečnostnými silami do gulagov a ďalšie násilnosti boli častými bezprostrednými prejavmi postupu sovietskych vojsk.“
Kapitoly z histórie Turnianskej Novej Vsi
A na záver ešte pár slov k dejinám Turnianskej Novej Vsi, ktorej územie bolo obývané už od pravekých čias. Táto dedina, vzdialená zhruba 42 km juhozápadným smerom od Košíc, existovala najmenej od 14. storočia, pričom bola v priebehu stáročí viackrát vyľudnená a znovu osídlená. Ťažké rany ju postihli hlavne v období vyčíňania oddielov vodcu posledného stavovského povstania Františka II. Rákociho začiatkom 18. storočia. O storočie neskôr tu zasa vypukla epidémia cholery.
V 20. storočí zasiahli obec veľké požiare a príchod dvoch svetových vojen priniesol miestnym iba ďalšie utrpenie.
Výraznejší rozvoj obce nastal až v päťdesiatich rokoch minulého storočia, keď tu bola zavedená priama autobusová doprava a začalo sa s výstavbou kultúrneho domu.
V rokoch 1964 – 1991 bola dedina zlúčená so susednými obcami Hosťovce a Chorváty v spoločnú obec Nová Bodva.
Najstaršou a najvzácnejšou stavbou v Turnianskej Novej Vsi je pamiatkovo chránený objekt rímskokatolíckeho farského kostola svätého Jána Krstiteľa z roku 1328, ktorý bol v 18. storočí barokovo upravený. V čase sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021 v obci bývalo 308 osôb, väčšina miestnych má maďarskú národnosť.
Prevádzkovateľ Domu smútku taktiež zodpovedá za úpravu rozlúčkovej miestnosti - stará sa o interiérovú zeleň a zabezpečuje vhodný výtvarný doplnok. Cena za použitie chladiaceho zariadenia je 1,66 eur na deň, za obradnú miestnosť (príprava, úprava po obrade, ozvučenie) sa platí 9,64 eur. Avšak nevýhodou tunajšieho Domu smútku je, že v objekte chýba vykurovanie.
Malenkij robot
Na zvonici pri Dome smútku v Turnianskej Novej Vsi sa nachádza pamätník s menami miestnych obyvateľov, ktorí boli odvlečení na nútené práce do ZSSR koncom druhej svetovej vojny. Išlo o občanov maďarskej národnosti, ktorých odviedli sovietski vojaci na základe rozkazu veliteľstva červenej armády č. 0060. Nariadenie sa okrem osôb s maďarským pôvodom dotklo i občanov nemeckej národnosti z územia dnešného Maďarska a južného Slovenska vo veku od 17 rokov (v praxi i mladších, 16-ročných). Sovieti týmto nešťastníkom nahovorili, že idú na tzv. „malenkij robot“ (v maďarčine „málenkij robot“ - t. j. malú robotu), odpratávať ruiny zničených budov do Miškovca. Tvrdili im, že sa vrátia o dva týždne.
V skutočnosti ich však vyviezli v dobytčích vagónoch na Ukrajinu, kde pracovali v uhoľných baniach. Často pritom trpeli hladom a zimou. Mnohí z nich zahynuli, a tí, ktorým sa podarilo prežiť, nesmeli po návrate domov prehovoriť ani slovo o krutých pomeroch v sovietskych lágroch. Šokujúca pravda tak verejne vyšla najavo až po Nežnej revolúcii.
Z archívnych dokumentov vyplýva, že na „malenkij robot“ odvliekli vyše 130 000 osôb, približne polovica z nich zahynula a poslední zajatci boli prepustení v roku 1949.
Nútené práce však boli iba jednou z temných stránok tzv. oslobodzovacieho procesu na konci druhej svetovej vojny. Ako totiž pripomína historik Ivan A. Petranský v knihe Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť (Vydavateľstvo Perfekt, Bratislava, 2015), v mnohých prípadoch „...obyvateľstvo Slovenska príchod Červenej armády vnímalo ako nahradenie jedného teroru iným, neraz horším. Vraždy, znásilnenia, lúpeže, odvlečenie tisícov ľudí sovietskymi bezpečnostnými silami do gulagov a ďalšie násilnosti boli častými bezprostrednými prejavmi postupu sovietskych vojsk.“
Kapitoly z histórie Turnianskej Novej Vsi
A na záver ešte pár slov k dejinám Turnianskej Novej Vsi, ktorej územie bolo obývané už od pravekých čias. Táto dedina, vzdialená zhruba 42 km juhozápadným smerom od Košíc, existovala najmenej od 14. storočia, pričom bola v priebehu stáročí viackrát vyľudnená a znovu osídlená. Ťažké rany ju postihli hlavne v období vyčíňania oddielov vodcu posledného stavovského povstania Františka II. Rákociho začiatkom 18. storočia. O storočie neskôr tu zasa vypukla epidémia cholery.
V 20. storočí zasiahli obec veľké požiare a príchod dvoch svetových vojen priniesol miestnym iba ďalšie utrpenie.
Výraznejší rozvoj obce nastal až v päťdesiatich rokoch minulého storočia, keď tu bola zavedená priama autobusová doprava a začalo sa s výstavbou kultúrneho domu.
V rokoch 1964 – 1991 bola dedina zlúčená so susednými obcami Hosťovce a Chorváty v spoločnú obec Nová Bodva.
Najstaršou a najvzácnejšou stavbou v Turnianskej Novej Vsi je pamiatkovo chránený objekt rímskokatolíckeho farského kostola svätého Jána Krstiteľa z roku 1328, ktorý bol v 18. storočí barokovo upravený. V čase sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021 v obci bývalo 308 osôb, väčšina miestnych má maďarskú národnosť.
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 06. 2022
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
