Cintorín a osobnosti Vyšnej Slanej
Obec Vyšná Slaná má bohatú históriu a starostlivo udržiavaný cintorín.
História obce
Gemerská obec Vyšná Slaná sa nachádza severne od krajského mesta Rožňava. Cez túto malebnú dedinku, kde žije vyše 400 obyvateľov, preteká rieka Slaná, od ktorej je odvodený jej názov. Pri tomto vodnom toku sa odohrali dve významné bitky. Prvá z nich sa strhla 22. júla 1132, keď sa stretli vojská nelegitímneho syna uhorského kráľa Kolomana, Borisa, podporované poľským kniežaťom Boleslavom III. Krivoústym, s jednotkami uhorského kráľa Bela II., na ktorého strane bojoval rakúsky markgróf Leopold III. Výhra vtedy pripadla Belovi a Boris musel ujsť do Poľska.
Približne o sto rokov neskôr, 11. apríla 1241 pri ústí rieky Slaná, zhruba 130 km južne od Vyšnej Slanej neďaleko obce Muhi v súčasnom Maďarsku, uhorské vojsko porazili Tatári (t. j. Mongoli), čo krajine prinieslo hrozivé utrpenie. Vyčíňanie ukrutných votrelcov popísal kronikár Rogerius: „Na poliach a po cestách ležali telá mnohých mŕtvych, niektoré bez hlavy, iné rozsekané na kúsky v dedinách alebo zhorené v kostoloch, do ktorých sa utiekali. Táto skaza, záhuba a spustošenie sa rozkladali na dva dni cesty, celá zem bola zmáčaná krvou dočervena a telá boli na zemi, ako stoja na paši osamelé stáda dobytka, oviec a prasiat. Vo vode plávalo mnoho mŕtvych utopených tiel; požierali ich ryby, červy a vodné vtáctvo. Vzduch bol zápachom taký otrávený a znečistený, že ľudia, ktorí zostali ležať po utrpení zranení, polomŕtvi na poliach, cestách a v lesoch, by možno mohli aj prežiť, no pre zamorenie vzduchu vypustili dušu. Kone so sedlami, uzdami bez jazdcov pobehovali po lúkach a hájoch a náhly lomoz ich dokázal priviesť do takej zúrivosti, až sa zdalo, akoby úplne zošaleli. Ich erdžanie sa dalo rovnako považovať aj za stonanie alebo plač.“
Moderní historici odhadujú, že títo útočníci vyhubili až polovicu vtedajšieho obyvateľstva Uhorska. Dejiny Vyšnej Slanej sa však začali písať až v 14. storočí, pričom prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1362, keď sa volala Sayowfey, zrejme podľa tunajšieho prekladiska soli na ceste z Poľska. V roku 1472 už niesla názov Felsesayo. Do polovice 16. storočia tu prichádzali najmä nemeckí baníci s rodinami a neskôr i príslušníci ďalších etník. Obyvatelia sa okrem baníctva venovali aj pestovaniu plodín, pastierstvu, povozníctvu či páleniu dreveného uhlia a vápna. No prvoradé bolo vždy baníctvo, ktoré zamestnávalo väčšinu dedinčanov. V tunajších baniach totiž dolovali cenné striebro, ale i meď a železo, ktoré tu vedeli aj spracovať. Konfesiou patrili prevažne k rímskym katolíkom, avšak potom, čo s príchodom evanjelického farára Juraja Gliksu v roku 1590 dedinu zasiahli reformačné myšlienky, začali sa húfne pridávať k evanjelickému vierovyznaniu.
História obce
Gemerská obec Vyšná Slaná sa nachádza severne od krajského mesta Rožňava. Cez túto malebnú dedinku, kde žije vyše 400 obyvateľov, preteká rieka Slaná, od ktorej je odvodený jej názov. Pri tomto vodnom toku sa odohrali dve významné bitky. Prvá z nich sa strhla 22. júla 1132, keď sa stretli vojská nelegitímneho syna uhorského kráľa Kolomana, Borisa, podporované poľským kniežaťom Boleslavom III. Krivoústym, s jednotkami uhorského kráľa Bela II., na ktorého strane bojoval rakúsky markgróf Leopold III. Výhra vtedy pripadla Belovi a Boris musel ujsť do Poľska.
Približne o sto rokov neskôr, 11. apríla 1241 pri ústí rieky Slaná, zhruba 130 km južne od Vyšnej Slanej neďaleko obce Muhi v súčasnom Maďarsku, uhorské vojsko porazili Tatári (t. j. Mongoli), čo krajine prinieslo hrozivé utrpenie. Vyčíňanie ukrutných votrelcov popísal kronikár Rogerius: „Na poliach a po cestách ležali telá mnohých mŕtvych, niektoré bez hlavy, iné rozsekané na kúsky v dedinách alebo zhorené v kostoloch, do ktorých sa utiekali. Táto skaza, záhuba a spustošenie sa rozkladali na dva dni cesty, celá zem bola zmáčaná krvou dočervena a telá boli na zemi, ako stoja na paši osamelé stáda dobytka, oviec a prasiat. Vo vode plávalo mnoho mŕtvych utopených tiel; požierali ich ryby, červy a vodné vtáctvo. Vzduch bol zápachom taký otrávený a znečistený, že ľudia, ktorí zostali ležať po utrpení zranení, polomŕtvi na poliach, cestách a v lesoch, by možno mohli aj prežiť, no pre zamorenie vzduchu vypustili dušu. Kone so sedlami, uzdami bez jazdcov pobehovali po lúkach a hájoch a náhly lomoz ich dokázal priviesť do takej zúrivosti, až sa zdalo, akoby úplne zošaleli. Ich erdžanie sa dalo rovnako považovať aj za stonanie alebo plač.“
Moderní historici odhadujú, že títo útočníci vyhubili až polovicu vtedajšieho obyvateľstva Uhorska. Dejiny Vyšnej Slanej sa však začali písať až v 14. storočí, pričom prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1362, keď sa volala Sayowfey, zrejme podľa tunajšieho prekladiska soli na ceste z Poľska. V roku 1472 už niesla názov Felsesayo. Do polovice 16. storočia tu prichádzali najmä nemeckí baníci s rodinami a neskôr i príslušníci ďalších etník. Obyvatelia sa okrem baníctva venovali aj pestovaniu plodín, pastierstvu, povozníctvu či páleniu dreveného uhlia a vápna. No prvoradé bolo vždy baníctvo, ktoré zamestnávalo väčšinu dedinčanov. V tunajších baniach totiž dolovali cenné striebro, ale i meď a železo, ktoré tu vedeli aj spracovať. Konfesiou patrili prevažne k rímskym katolíkom, avšak potom, čo s príchodom evanjelického farára Juraja Gliksu v roku 1590 dedinu zasiahli reformačné myšlienky, začali sa húfne pridávať k evanjelickému vierovyznaniu.
Evanjelikom od tých čias slúži i pôvodne katolícky kostol postavený v roku 1506. V jeho interiéry sa nachádza vzácna renesančná svätyňa a barokový oltár, kazateľnica a krstiteľnica z 18. storočia. Okrem toho v obci nájdete aj kúriu zemepána Seböka zo začiatku 18. storočia, pamätníky baníctva a pomník venovaný miestnym hrdinom, ktorí padli v SNP. Sídlila tu aj cirkevná škola.
Rozvoj obce zastavila až I. svetová vojna, keď zahynulo mnoho živiteľov rodín a z Vyšnej Slanej odišlo 23 rodín za prácou do Ameriky. Situácia sa zlepšila, keď v roku 1938 dokončili výstavbu okolitých komunikácií. Počas 2. svetovej vojny sa mnoho obyvateľov obce zapojilo do protifašistického odboja a v 50. a 60. rokoch minulého storočia sa zvýšil počet zamestnaných.
Tradícia baníctva tu pretrvávala do roku 1975, keď zanikla posledná baňa v katastri obce. Čo sa týka osobností, ktoré tu pôsobili, z hľadiska chronológie bol prvým významným rodákom intelektuál Michal Steigel (1769 - 1829). Povolaním bol evanjelický kňaz a pedagóg. O učiteľstve napísal dielo Knižečka o vyučování školním aneb metodologie a je tiež autorom viacerých básní. Zaoberal sa aj filozofiou a bol členom osvietenskej Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá rozvíjala vedeckú činnosť.
Iba štyri roky po ňom sa tu v rodine evanjelického kňaza, spisovateľa a prekladateľa Martina Laučeka, ktorý vo Vyšnej Slanej pôsobil v rokoch 1761 – 1783, narodila poetka Rebeka Lešková (1773 – 1856), manželka publicistu a filológa Štefana Leška. V roku 1919 uzrel svetlo sveta vo Vyšnej Slanej i slovenský fyzik, profesor Juraj Daniel-Szabó (1919 – 1990), ktorý sa zaoberal magnetickými vlastnosťami látok, a v roku 1963 spoluzakladal Prírodovedeckú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Taktiež sa tu nachádza pamätná izba a tabuľa, pripomínajúce pôsobenie spisovateľa socialistického realizmu Fraňa Kráľa (1903 – 1955), ktorý žil v obci v rokoch 1928 - 1930. Vyšná Slaná a jej obyvatelia ho inšpirovali k napísaniu románu Cesta zarúbaná, kde v podstate popisuje opravu miestnej cesty medzi Vyšnou Slanou a Rejdovou, pričom približuje i vtedajšiu hospodársku krízu a s ňou súvisiacu biedu ľudu. Obec v tomto diele nazval Radzimka podľa hory Radzim, ktorá sa vypína nad Vyšnou Slanou a priľahlou dedinou Brdárka. Žiadna zo spomenutých osobností však nenašla miesto svojho posledného odpočinku na tunajšom cintoríne.
Miestny cintorín a pochované osobnosti
Vo Vyšnej Slanej sa nachádzajú dva cintoríny. Hroby na tzv. starom cintoríne ale pripomínajú v podstate len kôpky zeminy a kamenia. Novší cintorín je starostlivo udržiavaný, hroby pekne zdobené. Miestni evidentne vedia, čo sa sluší a patrí a na svojich predkov nezabúdajú. V blízkosti cintorína je aj Dom smútku a budova skladu.
S otázkami ohľadom správy cintorína sme sa obrátili na obecný úrad.
Podľa správcu pohrebiska v obci nezaregistrovali zvýšenú úmrtnosť v súvislosti s vírusom COVID-19. Prívod vody je na vyšnoslanskom cintoríne riešený verejným vodovodom a zaujímavosťou je, že sa na pohrebisku nachádza kolumbárium s pozostatkami (popolom) partizána Juraja Hrica, ktorý zahynul ako 18-ročný v koncentračnom tábore Dachau neďaleko Mníchova. Pamiatku miestnych osobností, ktoré sa zapojili do boja proti fašizmu, si navyše v obci každoročne pripomínajú pri pamätníku SNP.
Z významných osobností, pochovaných na tomto cintoríne, môžeme spomenúť napríklad protifašistických bojovníkov - bratov Spišiakovcov, evanjelického kňaza a tajomníka povstaleckého Revolučného národného výboru vo Vyšnej Slanej Jána Harmana (prečítať si o ňom môžete tu – Ján Harman zabudnutý hrdina SNP a jeho svokra, bývalého starostu obce Samuela Pačenovského (1864 - 1954), ktorý sa okrem hospodárskej oblasti venoval i literárnej tvorbe. Pačenovský napísal niekoľko divadelných hier, memoárovú knihu Môj životopis (vyšla v náklade cca. 100 kusov a primárne bola určená rodine a príbuzným – pozn. red.), prispieval do novín Šafárikov kraj a o jeho dramatickej tvorbe sa pochvalne vyjadril aj spisovateľ Jozef Gregor Tajovský.
Výpočet jeho úspechov dopĺňa článok Samo Pačenovský 70 ročný, publikovaný v Šafárikovom kraji dňa 1. septembra 1934: „Svojím vzdelaním, bohatými skúsenosťami, všestrannou činnosťou i obľúbenosťou slúžiť môže za vzor hodný nasledovania. (…) Už ako 19 ročný zvolený bol za urbariálneho predstaveného, potom po skončení vojenčiny v Bosne za 15 rokov bol richtárom vo Vyšnej Slanej a častejšie i zástupcom notára. Bohaté vedomosti získané čítaním i poznaním kusu sveta použil k racionálnejšiemu obrábaniu pôdy, k zavedeniu ovocinárstva, v čom ho nasledovali mnohí z obce. Keď v dobe svetovej vojny nastal nedostatok potravín a hlad v Rožňavskom okrese, Samo Pačenovský poverený bol nakupovaním potravín.
Podarilo sa mu na Dolniakoch (t. j. na Južnom Slovensku – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo) kúpiť 60 vagónov kukurice a 2 vagóny slaniny a tým aspoň čiastočne pomôcť k zmierneniu biedy. (…) r. 1920 chceli ho voliť za kandidáta do poslaneckej snemovne, on však ochotne ustúpil schopnejšiemu, ale v našom kraji vtedy ešte málo známemu Ing. Dr. Bottovi (politikovi, ktorý je známy skôr ako básnik Ivan Krasko – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo), terajšiemu senátorovi agrárnej strany. Vplyvom svojím však zasiahol vtedy do volieb a dopomohol k zvoleniu Ing. Dr. Bottu. (…) rozhodnuté bolo, že Samo Pačenovský bude zástupcom okresu rožňavského v župe Gemerskej, potom v Podtatranskej a po jej zrušení je členom okresného zastupiteľstva okresu rožňavského a jej výboru. Tu ako vynikajúci znalec pomerov obzvlášť hospodárskych dopomohol k nejednému cennému výdobytku. (…) Od založenia Roľníckej vzájomnej pokladnice v Rožňave je členom jej správy a predsedom Roľníckeho domu. Spomenúť môžeme ďalej jeho členstvo v dozornom výbore Nemocenskej poisťovne (…) Je okresným delegátom Zemedelskej (t. j. farmárskej, poľnohospodárskej – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo) rady pre Slovensko, spravodajom ministerstva zemedelstva, atď. atď.“
Rozvoj obce zastavila až I. svetová vojna, keď zahynulo mnoho živiteľov rodín a z Vyšnej Slanej odišlo 23 rodín za prácou do Ameriky. Situácia sa zlepšila, keď v roku 1938 dokončili výstavbu okolitých komunikácií. Počas 2. svetovej vojny sa mnoho obyvateľov obce zapojilo do protifašistického odboja a v 50. a 60. rokoch minulého storočia sa zvýšil počet zamestnaných.
Tradícia baníctva tu pretrvávala do roku 1975, keď zanikla posledná baňa v katastri obce. Čo sa týka osobností, ktoré tu pôsobili, z hľadiska chronológie bol prvým významným rodákom intelektuál Michal Steigel (1769 - 1829). Povolaním bol evanjelický kňaz a pedagóg. O učiteľstve napísal dielo Knižečka o vyučování školním aneb metodologie a je tiež autorom viacerých básní. Zaoberal sa aj filozofiou a bol členom osvietenskej Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá rozvíjala vedeckú činnosť.
Iba štyri roky po ňom sa tu v rodine evanjelického kňaza, spisovateľa a prekladateľa Martina Laučeka, ktorý vo Vyšnej Slanej pôsobil v rokoch 1761 – 1783, narodila poetka Rebeka Lešková (1773 – 1856), manželka publicistu a filológa Štefana Leška. V roku 1919 uzrel svetlo sveta vo Vyšnej Slanej i slovenský fyzik, profesor Juraj Daniel-Szabó (1919 – 1990), ktorý sa zaoberal magnetickými vlastnosťami látok, a v roku 1963 spoluzakladal Prírodovedeckú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Taktiež sa tu nachádza pamätná izba a tabuľa, pripomínajúce pôsobenie spisovateľa socialistického realizmu Fraňa Kráľa (1903 – 1955), ktorý žil v obci v rokoch 1928 - 1930. Vyšná Slaná a jej obyvatelia ho inšpirovali k napísaniu románu Cesta zarúbaná, kde v podstate popisuje opravu miestnej cesty medzi Vyšnou Slanou a Rejdovou, pričom približuje i vtedajšiu hospodársku krízu a s ňou súvisiacu biedu ľudu. Obec v tomto diele nazval Radzimka podľa hory Radzim, ktorá sa vypína nad Vyšnou Slanou a priľahlou dedinou Brdárka. Žiadna zo spomenutých osobností však nenašla miesto svojho posledného odpočinku na tunajšom cintoríne.
Miestny cintorín a pochované osobnosti
Vo Vyšnej Slanej sa nachádzajú dva cintoríny. Hroby na tzv. starom cintoríne ale pripomínajú v podstate len kôpky zeminy a kamenia. Novší cintorín je starostlivo udržiavaný, hroby pekne zdobené. Miestni evidentne vedia, čo sa sluší a patrí a na svojich predkov nezabúdajú. V blízkosti cintorína je aj Dom smútku a budova skladu.
S otázkami ohľadom správy cintorína sme sa obrátili na obecný úrad.
Podľa správcu pohrebiska v obci nezaregistrovali zvýšenú úmrtnosť v súvislosti s vírusom COVID-19. Prívod vody je na vyšnoslanskom cintoríne riešený verejným vodovodom a zaujímavosťou je, že sa na pohrebisku nachádza kolumbárium s pozostatkami (popolom) partizána Juraja Hrica, ktorý zahynul ako 18-ročný v koncentračnom tábore Dachau neďaleko Mníchova. Pamiatku miestnych osobností, ktoré sa zapojili do boja proti fašizmu, si navyše v obci každoročne pripomínajú pri pamätníku SNP.
Z významných osobností, pochovaných na tomto cintoríne, môžeme spomenúť napríklad protifašistických bojovníkov - bratov Spišiakovcov, evanjelického kňaza a tajomníka povstaleckého Revolučného národného výboru vo Vyšnej Slanej Jána Harmana (prečítať si o ňom môžete tu – Ján Harman zabudnutý hrdina SNP a jeho svokra, bývalého starostu obce Samuela Pačenovského (1864 - 1954), ktorý sa okrem hospodárskej oblasti venoval i literárnej tvorbe. Pačenovský napísal niekoľko divadelných hier, memoárovú knihu Môj životopis (vyšla v náklade cca. 100 kusov a primárne bola určená rodine a príbuzným – pozn. red.), prispieval do novín Šafárikov kraj a o jeho dramatickej tvorbe sa pochvalne vyjadril aj spisovateľ Jozef Gregor Tajovský.
Výpočet jeho úspechov dopĺňa článok Samo Pačenovský 70 ročný, publikovaný v Šafárikovom kraji dňa 1. septembra 1934: „Svojím vzdelaním, bohatými skúsenosťami, všestrannou činnosťou i obľúbenosťou slúžiť môže za vzor hodný nasledovania. (…) Už ako 19 ročný zvolený bol za urbariálneho predstaveného, potom po skončení vojenčiny v Bosne za 15 rokov bol richtárom vo Vyšnej Slanej a častejšie i zástupcom notára. Bohaté vedomosti získané čítaním i poznaním kusu sveta použil k racionálnejšiemu obrábaniu pôdy, k zavedeniu ovocinárstva, v čom ho nasledovali mnohí z obce. Keď v dobe svetovej vojny nastal nedostatok potravín a hlad v Rožňavskom okrese, Samo Pačenovský poverený bol nakupovaním potravín.
Podarilo sa mu na Dolniakoch (t. j. na Južnom Slovensku – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo) kúpiť 60 vagónov kukurice a 2 vagóny slaniny a tým aspoň čiastočne pomôcť k zmierneniu biedy. (…) r. 1920 chceli ho voliť za kandidáta do poslaneckej snemovne, on však ochotne ustúpil schopnejšiemu, ale v našom kraji vtedy ešte málo známemu Ing. Dr. Bottovi (politikovi, ktorý je známy skôr ako básnik Ivan Krasko – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo), terajšiemu senátorovi agrárnej strany. Vplyvom svojím však zasiahol vtedy do volieb a dopomohol k zvoleniu Ing. Dr. Bottu. (…) rozhodnuté bolo, že Samo Pačenovský bude zástupcom okresu rožňavského v župe Gemerskej, potom v Podtatranskej a po jej zrušení je členom okresného zastupiteľstva okresu rožňavského a jej výboru. Tu ako vynikajúci znalec pomerov obzvlášť hospodárskych dopomohol k nejednému cennému výdobytku. (…) Od založenia Roľníckej vzájomnej pokladnice v Rožňave je členom jej správy a predsedom Roľníckeho domu. Spomenúť môžeme ďalej jeho členstvo v dozornom výbore Nemocenskej poisťovne (…) Je okresným delegátom Zemedelskej (t. j. farmárskej, poľnohospodárskej – pozn. red. Slovenské pohrebníctvo) rady pre Slovensko, spravodajom ministerstva zemedelstva, atď. atď.“
Pripravil a foto poskytol Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
Publikované na portáli SP net 11. 2021
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 22 fotografií
