Skutočný príbeh

17.01.2019

Ani smrť nás nerozdelí

„Tu je záchrana našej lásky, Giska.“ „Fľaštička plná šťastia a dúhovej radosti? Morfium sa predsa užíva proti kašľu... Milý môj, ničomu nerozumiem. Nám bolesťou pukajú srdcia. Láska je našou chorobou a nie kašeľ. Čo je najhoršie, už ráno ma odvedú žandári k otcovi a už nikdy nebudeme spolu...“ – rozplače sa.

„To sa nesmie stať! Ani smrť nás nerozdelí.“ – vykĺzlo z odhodlaných pier Jozefa. Jednou rukou nežne objíme sedemnásťročný driek, druhou nebojácne zovrie morfium. Horkastá chuť v ústach ustupuje pri opätovanom pohľade do milovaných očí. Pijú obaja. Každý hlt pečatia bozkom, bozkom večnosti... Už po chvíľke strieda bolestnú úzkosť príjemná úľava. V teplých slzách šťastia sa odráža slnkom zaliata izbica, hoc práve odbíja hodina duchov. Zamilovaný pár obstúpi hmla, hmla tak krásna a strašidelná zároveň. Srdcia bijú čoraz rýchlejšie. Ich tlkot prerezáva takmer hrobové ticho. Bum, bum, bum...

„Prestaňte búšiť do dverí. Musíme ich otvoriť. Ste predsa správca a istotne máte rezervné kľúče.“ „Nemám, pán kapitán...“ – zaznel piskľavý hlas. „Hneď ich vyvalím...“ – drobné rameno po náraze zaprašťalo ešte väčšmi, než rokmi neudržiavané dvere. Neboli zamknuté. Správca ich pred vyrazením neskúsil otvoriť. Jednoducho mu to nezišlo na um. Vlastne ani nemohlo. Um bol rovnako stratený, ako náhradné kľúče.
 
Dvere sa rozleteli tak prudko, až malá sviečka na stole zadymila. Belasý prúžok stúpajúci do neznáma predpovedal niečo zlovestné. Správca pozdvihol lampáš. Lúče svetla a náhlivé kroky kapitána kúpeľnej polície naplnili jednoducho zariadenú miestnosť. Pohľad mu okamžite padol na posteľ, na ktorej ležali nehybné telá držiace sa za ruky. „Ó, ja nešťastník! Komu už len prenajmem izbu s dvoma mŕtvymi...“ – zabedákal správca zazerajúc z opodiaľ. „Čušte nešťastník, veď hádam ešte žijú!“ – zrúkol kapitán a priložil prsty na popolavé hrdlá, aby nahmatal tep. „Jej už asi niet pomoci, no mládenca hádam zachránia v Kežmarskej nemocnici. Ponáhľajte sa zapriahať a kone nešetrite!“

„To sa vám povie, kapitán...“ – dudral si popod fúzy správca vykračujúc k stajni. „Zapriahať, nešetriť kone, doktorovi vysvetľovať, len kto to zaplatí...?“ – vírilo v hlave správcovi počas celej cesty z kúpeľov v Tatranskej Kotline do najbližšej nemocnice.

„Toto je výsluch pán správca. Teraz mi pekne po poriadku všetko vyrozprávate do policajného hlásenia.“ – rázne zavelil zástupca poriadku a prísnym pohľadom vyžadoval odpoveď. „Obaja nebohí, nech im je zem ľahká, sa ubytovali okolo Jakuba. Teda dvadsiateho piateho júla roku pána 1895. Na začiatku na nich nebolo nič zvláštne. Hádam len tie pohľady, ktoré si vymieňali. Mali v sebe vášeň, aká nebýva medzi bratom a sestrou.“

„Bratom a sestrou?“ – opýtal sa nechápavo policajný kapitán.
„Do knihy návštev som zapísal súrodencov z Pešti.“

„Gizella Vermes sa predsa narodila v meste Pápa, ktoré leží na polceste medzi Balatonom a Bratislavou! Akáže Pešť!? Aj meno je v knihe návštev úplne iné!!! Ako mi to vysvetlíte pán správca?“

„Hmm... ako by som len začal. Viete, pán kapitán, našinec má veľa starostí. Ehmm, starostí je veľa, ako som už povedal, a preto mu v hlave nezostáva dosť miesta, aby si všetko pamätal. Nuž, potom sa do kníh píše len to, čo v hlave ostalo... Ostalo, ostalo, veru ostalo po nešťastníkoch dosť dlhov. Kto ich len zap...“ – prerušený pobúreným hlasom kapitána, nedokončil vetu. „K veci pán správca!“

„József Becsák, ďalej budem vyslovovať jeho meno po slovensky, ak sa neurazíte. Nerád by som si hlavu výslovnosťou trápil, veď tú viac máta, kto bude znášať náklady na pohreb. Nedajbože mi naúčtujú za oboch!“

Kapitán, neveriac vlastným ušiam, pokrútil hlavou a nechal správcu objasňovať skutočnosti ďalej. Nesúrodé informácie, pretkávané odbočkami k nezaplateným účtom, pravdivo poukázali na majetkové pomery nebohej dvojice. Gizela, dcéra priemyselníka, spoznala Jozefa v Pápe. Dvadsaťjeden ročného poslucháča námornej akadémie zdobila uniforma dôstojníka. Dôstojnosť a jeho čistú lásku ku Giske však zakrývala chudoba. Ako vyplýva z nájdených listov, títo dvaja už tri roky udržiavali ľúbostný pomer.

 „Tie zamilované listy priam blčia nerozdeliteľnou láskou.“ – oči kapitána sa opäť zahľadeli na úhľadne preložený papier posiaty vyznaním:
Moja drahá Giska
Smiem sa nazvať Tvojim priateľom? Snáď áno... Hovorím s Tebou tak, ako by som hovoril s každým, s kým jednám úprimne a pravdivo. Nemôžem dovoliť, aby som sa v citoch spálil, no odolať Ti taktiež nedokážem... Musím Ti napísať, čo sa mi ženie hlavou. Si mojou múzou, ktorá necháva rozkvitnúť slová do veršov. Pri nich mi srdce búcha tak silno, až neudržím pero. Preto polož Svoj spanilý zrak na skromné slová zahanbené Tvojou krásou.

Či stačí milión bozkov dať,
aby dokázal som, že mám rád?
Možno len odvahu stačí mať
a z pier vziať si bozk – len jedenkrát...


Odpoveď z pera priemyselníkovej dcéry vniesla lesk i do oka správcu:
Môj najodvážnejší námorník!
Nebo hviezdami zakvitlo a ja túžim po stretnutí, pri ktorom pre nás prestane existovať čas. Túžim byť s Tebou v zemi, zemi dosť veľkej pre naše sny. Viem si predstaviť, ako by sa zatváril otec, keby uzrel tieto riadky. Určite by sa zhrozil a pomyslel, aká som skazená. Skazená je však doba, ktorá vyžaduje majetkovú rovnosť. Rovnosť pokladov sŕdc nikoho nezaujíma. Milujem Ťa, z celej duše Ťa milujem a preto píšem tieto verše:

Chcem zomierať z Tvojej nehy,
skôr než Ti srdce zmäkne voskom.
Chcem spoznávať bájne brehy
a kráčať nežne, bozk za bozkom...


„Veru, veľká a čistá láska to bola. Keby tak tie peniaze mali, ani otráviť sa nemuseli.“ – spustil svoju obľúbenú pesničku správca odporne poťahujúc, pričom si pretrel vlhké oči.

„Ako ste prišli na to, že mladí sú pár a nie súrodenci?“  „Peniaze to prezradili, akože inač. Šuhaj mal horúce srdce, ale kapsu prázdnu. Po predložení účtu prichádzali len výhovorky a zatĺkanie.“ Správca už mával s kusom úradného papiera pred pozorným zrakom kapitána. Podľa poštového úradu bolo zistené, že dotyčný ani raz nepodal telegram o zaslanie peňazí.

„Zodpovednosť voči dodržiavaniu platobnej disciplíny ma prinútila oboch vypočuť. Hneď po raňajkách som ich požiadal, aby prišli do mojej kancelárie. Mám v nej stôl s papierom a perom. To pridáva na vážnosti, ako je všeobecne známe. Dokonca aj fúzy som si vykrútil aby prísnosť zaúčinkovala. Stačili len dve hodiny vyhrážania a námorný dôstojník všetko priznal. Priznávam, pri výsluchu spravil dojem okrem mňa aj stôl...“ Stôl? – to je vôl!“ - pomyslel si kapitán, no rozprávanie správcu neprerušil. Prešlo pár dlhých minúť monológu, kým odznelo niečo podstatné. Samozvanému vyšetrovateľovi nepomohol papier s perom pri poznamenaní si mien a adries. Jediné čo zostalo pod plešinou bolo mesto Pápa.
 
„Z moci úradnej, aby bolo jasné, komu bude telegram vyúčtovaný, zašiel som na poštu.“ Správca následne poznatky z „výsluchu“ odoslal na dolnozemskú políciu v nádeji, že tamojší muži zákona nájdu priemyselníka a donútia ho uhradiť trovy zamilovaných. Stručná odpoveď prišla pod Tatry ešte ten istý večer. Nariaďovala zvodcu zadržať a mladú dámu nútene poslať späť k rodine...

„Po prečítaní telegramu z Pápy ste prišli za mnou, prebudili ma a hnali k zaľúbencom, ako nejakého výbercu daní...“ „Presne tak pán policajný kapitán. Na vás je rovnaké spoľahnutie, ako na mňa. Však áno!?“„Čušte vy...“ – slovo idiot vykĺzlo z úst policajného kapitána značne pridusene a nevzbudilo pozornosť.

Všetko začínalo dávať zmysle. Gizela a Jozef sa tri roky tajne schádzali v Pápe. Bolo im jasné, že spoločenské pomery nedovolia rozkvitnúť ich láske. Preto sa rozhodli pre spoločný útek tak ďaleko, ako to len bude možné. Vydávali sa za súrodencov a takmer štyri týždne dokázali tajiť pravdu ukrytí v lone nádhernej prírody Tatranskej kotliny.

Neutíchajúca túžba správcu, mať pod kontrolou finančnú stránku, vyústila k odhaleniu a trpkému priznaniu zamilovaného páru. Gizela si bola vedomá, že správca bude bezodkladne kontaktovať jej otca so žiadosťou o finančné vyrovnanie. Svieca lásky horela príliš rýchlo o čom svedčia i ďalšie verše:

Som svieca, čo svetlo prináša,
už nemusíš báť sa v živote.
Plam krásu pred oči vynáša,
hoc roztápa vosk – vosk v clivote.

Som svieca, čo ticho plápolá,
keď obavu na smiech zamení.
Knôt z ohňa na lásku zavolá,
už ubúda sĺz – sĺz v plameni.

Som svieca, čo srdce rozbúši,
už nemôžem viac si upierať.
Tvoj plameň si žiadam do duši,
chcem milovať viac – viac umierať...


Lekárska správa uvádza, že Gizela podľahla otrave morfiom už počas prevozu. Jozefa vyšetril lekár o štvrtej hodine rannej a podal mu protijed. Chvíľami bol pri vedomí, pričom sa bránil záchrane. O pol dvanástej pred obedom naposledy vyslovil meno svojej milovanej a za ním odišla do večnosti aj Jozefova duša. Písal sa 24. august 1895. O deň neskôr bola vykonaná pitva. U oboch zamilovaných znel jednoznačný verdikt – nezvratná otrava vypitím veľkého množstva morfia.

Tragédiou tejto tragédie bol i pohreb. Vzhľadom na to, že si nešťastný pár siahol na život dobrovoľne, nastal problém s rozlúčkou v katolíckom duchu. Preto, v utorok 27. augusta, nad spoločným hrobom predniesol dojímavú reč evanjelický farár Štefan Linberger. Dcéru prišli na poslednú cestu vyprevadiť obaja rodičia, brat a teta. Truhly pokryté vencami nasledovala aj matka mladého muža a veľký pohrebný sprievod Kežmarčanov.

Gizela a Jozef si veľmi želali spoločne zostarnúť v objatí lásky. Boli však ochotní vzdať sa ďalších dní života, ak by nemohli stáť bok po boku. Nespravili nič, za čo by si zaslúžili odsúdenie, či opovrhnutie. Práve naopak, svojou láskou dokázali, že ich ani smrť nerozdelí!

Doslov
122 rokov je dlhá doba. Dnes si už nik nepamätá na tváre zamilovanej dvojice. V šume Tatranských skál sa stratil aj ich hlas plný nehy. Nám však ostal, na Kežmarskom historickom cintoríne, spoločný hrob s menami, ktoré môžeme smelo prirovnať k Rómeovi a Júlii.
 
Vďaka pani Judite, ktorá sa postarala o obnovu takmer zaniknutého hrobového miesta, pretrvá príbeh veľkej lásky ešte veľa rokov, za čo jej parí nesmierna vďaka.

Poďakovanie si zaslúžia všetci, ktorí mi pomáhali pri zhromažďovaní historických podkladov a ich neľahkom preklade.  A ešte niečo. Iste je po celom Slovensku veľa pietnych miest, ktoré strážia rôzne príbehy. Nedovoľme, aby sa rozplynuli v prúde času.

 
Pripravil Jaroslav Šleboda - JADRO © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2017
 
 
Späť na tému Z histórie

Kliknutím na obrázok nižšie otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 14 fotografií
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Uživateľská zóna

Dnes je: 17.07.2019

Meniny má: Bohuslav

Mapa členov - sidebar
Inzercia
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.