Vrah dvoch východniarov má symbolický hrob na pražskom cintoríne obetí komunizmu.
Václav Rousek a jeho obete
Zúfalá túžba po obohatení niekedy dokáže vyvolať v človeku tie najtemnejšie stránky. Tak to bolo aj v prípade falošného sprevádzača Václava Rouska, ktorý svoje obete zavraždil krátko potom, čo od nich získal peniaze.
Rousek sa narodil 4. 9. 1926 v obci Zahájí pri Českých Budějoviciach. Jeho otec bol riaditeľom obecnej školy, matka bola žena v domácnosti a všetci traja bratia mali vysokoškolské vzdelanie. Rouskovi sa však podarilo ukončiť iba súkromné štúdium u krajčíra v Českých Budějoviciach. No aj keď pochádzal zo solídnej rodiny, už v čase pred dosiahnutím dospelosti sa uňho prejavili sklony k lenivosti a kriminálnej činnosti, ako pripomína historička Markéta Bártová v štúdii Není to lehké, je to dřina, publikovanej v časopise Paměť a dějiny.
Prvej krádeže sa dopustil počas neúspešného štúdia na rybárskej škole vo Vodňanoch v roku 1943, keď ukradol niekoľko potravinových lístkov, za čo bol odsúdený na 6-mesačný trest odňatia slobody. Po prepustený z väzenia a absolvovania výuky u spomenutého českobudějovického krajčíra pracoval tri mesiace vo Fonde národnej obnovy, kde sa zaoberal evidenciou majetku, skonfiškovaného občanom ČSR nemeckej národnosti po 2. svetovej vojne. V súvislosti s výkonom povolania často cestoval a navštevoval najmä pohraničné oblasti pri meste Vimperk, neďaleko hraníc s vtedajšou Nemeckou demokratickou republikou. Potom až do októbra 1948 pôsobil ako krajčír a taktiež sa oženil. Popritom neustále kradol, dopustil sa aj niekoľkých vlámaní a lúpil i počas povinnej vojenskej služby, keď odcudzil vyše 70 kg materiálu určeného na výrobu topánok. No aj po odhalení jeho nekalej činnosti nebol potrestaný, iba prevelený k rôznym vojenským útvarom, až napokon v januári 1950 „zakotvil“ v Košiciach. Viac foto v galérii pod článkom
Tu tak isto pokračoval v krádežiach a zásoby vojenského materiálu predával prostredníctvom svojho známeho. Neskôr sa ale rozhodol, že biznis rozbehne sám. Kradnutý tovar začal predávať obuvníckemu majstrovi Jánovi Sukovskému, u ktorého sa zoznámil so svojimi budúcimi obeťami – 22-ročným majstrovým pomocníkom Štefanom Majančíkom (pôvodom z východoslovenskej obce Turňa nad Bodvou) a jeho kamarátom a rovesníkom Alexandrom Kandráčom, ktorý bol rodený Košičan.
Keď Sukovský zistil, že Rousek pochádza z obce pri Českých Budějoviciach, situovanej v relatívnej blízkosti štátnej hranice, opýtal sa ho, či by mohol za finančnú odmenu previesť do zahraničia asi dvadsať ľudí. Rousek najprv niekoľko dní váhal, ale napokon súhlasil.
Prvými prevedenými osobami mali byť práve Majančík a Kandráč. Keďže ani jeden z nich poriadne nevedel po slovensky, Rousek sa s nimi musel rozprávať prostredníctvom Sukovského, ktorý im prekladal do maďarčiny. Dohodli sa, že ich prevedie cez hranice do americkej zóny, kde pre nich jeho bratranec vystaví falošné doklady pre voľný pohyb v okupačnej zóne Nemecka za 12 000 Kčs. Rousek, samozrejme, žiadneho takéhoto bratranca nemal a navyše neznášal Maďarov, čo priznal počas výsluchu po spáchaní zločinu.
Všetci traja napokon nastúpili 30. 6. 1950 na rýchlik do Prahy, odkiaľ zamierili do Českých Budějovíc, kde Rousek náhodne stretol svoju manželku na tunajšej železničnej stanici. Zaskočený kriminálnik sa však vyhovoril, že mladíkov iba odprevádza do Vimperku, kde majú príbuzných, a sľúbil, že sa čoskoro vráti, pretože má štvordňovú dovolenku.
Potom sa rozlúčili a Rousek s dvojicou budúcich obetí, od ktorých už medzitým obdržal asi 20 000 Kčs, pokračoval v ceste. Do Vimperku dorazili 1. júla okolo desiatej hodiny v noci. Z mesta zamierili do lesov. Po čase Rousek vyhlásil, že už sú v pohraničnom pásme, hoci mali v skutočnosti k hraniciam ešte ďaleko. Navrhol, že svojich spoločníkov prevedie po jednom, aby si ich náhodou niekto nevšimol.
Prvý šiel Majančík. Rousek ho zabil krátkou sekerou, ktorú mal ukrytú pod blúzou. Stalo sa to na blízkom rúbanisku, keď sa Majančík v strachu z odhalenia pohraničnou strážou zohol k zemi, lebo počul akýsi šramot. Rousek udrel mladého muža smrtiacou zbraňou niekoľkokrát, až kým si nebol celkom istý, že je mŕtvy.
Následne ho zvliekol donaha, telo odtiahol do krovia, oblečenie ukryl a po necelej hodine sa vrátil ku Kandráčovi. Ten sa ho opýtal, prečo je taký spotený a zadýchaný, načo ho vrah odbil slovami: „Nie je to ľahké, je to drina.“ Kandráča tiež ubezpečil, že ho už kamarát čaká v zahraničí, a tak sa vydali rovnakou cestou, až prišli k potoku, na miesto vzdialené asi 150 krokov od ukrytej mŕtvoly. Tu, ako neskôr vypovedal Rousek, sa ho Kandráč opýtal, kade chodí hliadka. Vrah ukázal na druhú stranu potoka a keď sa prikrčil do podrepu, zasadil mu ranu do temena hlavy ostrím sekery. Potom podľa Rouska: „Kandráč ešte chcel vysloviť nejaké slovo, ale bolo to nezrozumiteľné a klesol na zem.“ Aj tak ho ale radšej ešte niekoľkokrát udrel sekerou. Nehybné telo vyzliekol a vyzul, doklady a ostatné osobné veci oboch zavraždených (fotografie, adresy príbuzných, vysvedčenie, krstný list...) spálil. Ich oblečenie a topánky si však zobral so sebou.
Keď došiel až na kraj lesa, zistil, že stratil svoj vojenský opasok a ako náhradu použil remeň jednej z obetí. Cestou späť do mesta vražednú zbraň, ako i topánky a šaty obetí zahodil. Okolo pol jednej nadránom sa dostal na železničnú stanicu vo Vimperku, kde si všimol, že má zakrvavenú uniformou. Pokúšal sa ju vyčistiť, ale nepodarilo sa mu to.
Čakanie na vlak domov do Českých Budějovíc si skrátil zhruba dvojhodinovým spánkom. Avšak pre svoj výzor bol dva razy kontrolovaný. Vojaci, ktorým sa nepozdával, mu vytýkali, že má civilný opasok a všimli si aj krvavé fľaky na rovnošate. Rousek sa vyhováral, že má dovolenku a že ho niekto zašpinil džemom alebo nejakou omáčkou. Viac foto v galérii pod článkom
Po príchode do Českých Budějovíc si jeho manželka všimla, že je akýsi rozrušený a špinavý, ale na nič sa ho nevypytovala. Keď sa umyl a vyspal, navštívil spolu s manželkou svojich rodičov. Zvyšok dovolenky strávil kúpaním v rybníku, bicyklovaním či posedeniami v miestnej kaviarni. Po návrate do Košíc si kúpil rádio a zašiel aj k Sukovskému, ktorému oznámil, že sa mu „všetko ohromne podarilo“. To ale netušil, že už vo Vimperku prebieha pátranie po vrahovi dvoch mladých mužov, ktorých telá objavili ešte v doobednajších hodinách dňa 3. júla 1950.
Vyšetrovanie
Pretože sa mŕtvoly nachádzali v blízkosti štátnej hranice a keďže boli objavené aj ich šaty americkej značky (zrejme od Majančíkových príbuzných z USA), vyšetrovatelia sa najprv nazdávali, že by mohlo ísť o zahraničných agentov, ktorí boli „z určitých dôvodov zneškodnení.“ Dokonca dávali do spojitosti s dvojnásobnou vraždou miestneho kňaza Karla Fořta. Keď ho však varovali jeho známi, nasadol na motorku a ušiel do Mníchova. Policajti našli aj Rouskovu sekeru a vojenský opasok. Jednotlivé kúsky skladačky tak postupne začali zapadať...
Potom, čo posádkové veliteľstvo v Českých Budějoviciach vydalo pokyn preveriť, či majú všetci vojaci na území ČSR kompletnú uniformu, sa ozvali dvaja vojaci, ktorí Rouska na železničnej stanici vo Vimperku kontrolovali a výpovede poskytli aj ďalší svedkovia.
Slobodník Baumruk, ktorému sa Rousek pri prehliadke preukázal potvrdením o povolení dovolenky (hoci ho o to Baumruk ani nežiadal), si spomenul, že mal ako nástupnú stanicu na dovolenkovom lístku uvedené Košice. Takýmto spôsobom sa vyšetrovateľom podarilo napokon dostať až k vrahovi, ktorý bol zadržaný 12. júla 1950, teda necelé dva týždne po spáchaní zločinu. Príslušníci Bezpečnosti tiež zaistili zakrvavené rovnošaty a aktovku postriekanú kvapkami zaschnutej krvi, pričom dôkazy poslali na krvný rozbor do Prahy.
Rousek pochopil, že v takejto situácii nemá zmysel zapierať a po dvoch dňoch vo väzbe sa ku skutku priznal.
Policajti v hlásení uviedli, že sa počas rekonštrukcie činu „správal veľmi pokojne, cynicky sa všetkému smial a na otázku, či mu nie je jeho obetí ľúto, vyhlásil, že to boli aj tak maďarské beštie, ktorým sa nepáčilo v Československu ani za prvej republiky, ani za protektorátu, ani v terajšej ľudovo-demokratickej republike a preto, že ich nie je škoda.“
Na základe zistenej „psychopatie“ a „emočnej a citovej slaboduchosti“ sa Rousek pokúšal o zmiernenie alebo úplné odpustenie trestu. O milosť žiadal dokonca aj vtedajšieho prezidenta Klementa Gottwalda. S prihliadnutím na jeho minulosť a brutalitu, s akou skutok spáchal, však bol odsúdený na smrť obesením.
Rozsudok vykonali pred 70. rokmi, dňa 25. augusta 1951 v Prahe.
Ale napriek nespornej vine sa tento sadistický násilník v 90. rokoch minulého storočia dočkal ničím nezaslúženej pocty v podobe symbolického hrobu na čestnom pohrebisku obetí komunizmu v pražskej mestskej časti Ďáblice.
Za poskytnutie archívnych fotografií ďakujeme Archivu bezpečnostních složek, Praha a osobite aj riaditeľke Archívu, Mgr. Světlaně Ptáčníkové.
