Zamyslenie o živote a smrti
Meno známeho slovenského herca Ivana Vojteka, ktorý je známy aj pod prezývkou Tuli, si takmer každý spája s komickými rozprávkovými postavičkami, ale málokto vie, že na svojom konte má aj množstvo dramatických postáv. S krstným otcom časopisu Slovenské pohrebníctvo sme sa rozprávali nielen o živote a smrti.
Verejnosť Vás pozná ako pozitívneho človeka. Ako reagujú Vaši najbližší, respektíve kolegovia, keď sa dozvedia, že ste krstný otec časopisu Slovenské pohrebníctvo a moderujete výstavu Slovak Funeral?
Nemyslím si, že by moja rodina, alebo kolegovia odo mňa kvôli tejto aktivite bočili, ale niektorí sú z toho tak trochu prekvapení. Každý by chcel moderovať golfové turnaje a autosalóny, ale málokto si uvedomuje, že bez golfu a autosalónu sa človek zaobíde, ale smrť je súčasťou života. Ja hovorím mojím kolegom, vy si moderujte missky, ja si budem moderovať svoju budúcnosť, lebo tá je neodkladná. Už svojím narodením sme si podpísali ortieľ odchodu zo svojej púte, a to si, žiaľ, väčšina ľudí nechce pripustiť a zmieriť sa s tým. Náš odchod z tohto sveta je súčasťou večného kolobehu života. Tento trojrozmerný svet opúšťa len obal, pretože duša ostáva a každý človek ostáva v nás taký, akého sme ho do seba prijali, respektíve neprijali. Na niekoho zabudneme rýchlejšie a na niekoho nezabudneme nikdy.
Pamätáte sa na nejakú veselú rozlúčku?
Legendárny herec Radoslav Brzobohatý mal netradičnú rozlúčku, ktorá sa niesla vo veselšom duchu, pretože on si neprial smutný pohreb. Ale aj na kare býva mnohokrát veselá atmosféra, keď pozostalí začnú spomínať na svetlejšie stránky zosnulého, respektíve spievať. A to je podstatné, keď pozostalí hovoria o duši, pretože vonkajší obal nie je až taký dôležitý.
Niektoré pohreby na Slovensku sú falošné. Dajme si ruku na srdce, kto si po niekoľkých mesiacoch, rokoch, okrem rodiny, spomenie na legendárnych slovenských hercov Karola Machatu, Leopolda Haverla, Juraja Slezáčka, alebo mamu slovenského profesionálneho divadla Hanu Meličkovú? Nechcem byť nostalgický, ale žiaľ, s človekom to tak niekedy je. Za života stavia glorioly a pomníky a po smrti, keď už nevie nič priniesť, tak už nie je zaujímavý.
Verejnosť Vás pozná ako pozitívneho človeka. Ako reagujú Vaši najbližší, respektíve kolegovia, keď sa dozvedia, že ste krstný otec časopisu Slovenské pohrebníctvo a moderujete výstavu Slovak Funeral?
Nemyslím si, že by moja rodina, alebo kolegovia odo mňa kvôli tejto aktivite bočili, ale niektorí sú z toho tak trochu prekvapení. Každý by chcel moderovať golfové turnaje a autosalóny, ale málokto si uvedomuje, že bez golfu a autosalónu sa človek zaobíde, ale smrť je súčasťou života. Ja hovorím mojím kolegom, vy si moderujte missky, ja si budem moderovať svoju budúcnosť, lebo tá je neodkladná. Už svojím narodením sme si podpísali ortieľ odchodu zo svojej púte, a to si, žiaľ, väčšina ľudí nechce pripustiť a zmieriť sa s tým. Náš odchod z tohto sveta je súčasťou večného kolobehu života. Tento trojrozmerný svet opúšťa len obal, pretože duša ostáva a každý človek ostáva v nás taký, akého sme ho do seba prijali, respektíve neprijali. Na niekoho zabudneme rýchlejšie a na niekoho nezabudneme nikdy.
Pamätáte sa na nejakú veselú rozlúčku?
Legendárny herec Radoslav Brzobohatý mal netradičnú rozlúčku, ktorá sa niesla vo veselšom duchu, pretože on si neprial smutný pohreb. Ale aj na kare býva mnohokrát veselá atmosféra, keď pozostalí začnú spomínať na svetlejšie stránky zosnulého, respektíve spievať. A to je podstatné, keď pozostalí hovoria o duši, pretože vonkajší obal nie je až taký dôležitý.
Niektoré pohreby na Slovensku sú falošné. Dajme si ruku na srdce, kto si po niekoľkých mesiacoch, rokoch, okrem rodiny, spomenie na legendárnych slovenských hercov Karola Machatu, Leopolda Haverla, Juraja Slezáčka, alebo mamu slovenského profesionálneho divadla Hanu Meličkovú? Nechcem byť nostalgický, ale žiaľ, s človekom to tak niekedy je. Za života stavia glorioly a pomníky a po smrti, keď už nevie nič priniesť, tak už nie je zaujímavý.
Získali ste nejakú negatívnu hereckú úlohu spojenú s Vašou spoluprácou s predsedom Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb Ladislavom Strížom?
Ja som na javisku zomrel trikrát, vždy ma zavraždili, takže so smrťou mám svoje skúsenosti, teda zatiaľ javiskové. Ale raz príďte za mnou, keď to bude naozaj, potom vám poviem, aká je smrť, alebo vás budem strašiť.
Ležali ste niekedy na javisku v truhle?
Na javisku nie, ale raz som pred kamerou v rakve ležal a musím sa priznať, že tam bolo trošku tesno. Ale ležať v truhle za života nie je v dnešnej dobe ničím výnimočným. Sú známe prípady zo sveta, keď si záujemcovia zorganizovali vlastný pohreb a nechali sa za živa pochovať do klimatizovanej truhly. Keď však bola rakva v zemi, veko sa otvorilo a z truhly organizátor celého predstavenia vyšiel po svojich a pozdravil smútiacich s tým, že chcel vidieť, koľkí mu reálne prídu na pohreb. Viete, koľko máte priateľov a kamarátov? Toľko, koľko vám príde po smrti na pohreb. Áno, ešte aj dnes sú pohreby, kde sa musí, ako kedysi na prvého mája, ale vo väčšine prípadov ľudia chodia, či chcú alebo nechcú.
Ste krstný otec časopisu Slovenské pohrebníctvo, ktorý tento rok oslavuje 6 rokov. Čo by ste zaželali časopisu do ďalšieho obdobia?
Oceňujem, že Ladislav Stríž vydáva už šesť rokov časopis Slovenské pohrebníctvo, ktorý prináša odborné články, ktoré môžu zaujať nielen odbornú, ale aj širokú verejnosť. Časopisu Slovenské pohrebníctvo úprimne želám, aby aj do budúcnosti mal čo najviac čitateľov a aby tí čitatelia, ktorí si ho vezmú do rúk, v ňom našli to, čo im časopis nenútenou formou chce dať. A tým, že je zadarmo, môžu ho požičať aj susedom.
Ďakujeme za rozhovor
Zhováral sa Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2017
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
