Zachraňujú ľudské životy
Pamätáte sa na kultový americký seriál Baywatch – Pobrežná hliadka? V ňom hviezdili herci ako záchranári na jednej z kalifornských pláži a viac spopularizovali tému, pri ktorej išlo často o život. O život však často ide aj na slovenských jazerách či priehradách, kde sa každoročne utopí 130 až 150 ľudí. Ako v rozhovore tvrdí PaedDr. Igor Baran, PhD z Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a prezident Vodnej Záchrannej služby Slovenského červeného kríža, štatistiky sú neúprosné:
„Málo ľudí si uvedomuje, že smrť utopením je hneď na druhom mieste po dopravných nehodách. Toto číslo je v porovnaní s prímorskými krajinami veľmi vysoké. Keď porovnáme napríklad 800 kilometrov dlhé pobrežie Chorvátska, kde ročne zaevidujú „iba“ 20 – 25 utopených, z toho viac ako tretinu potápačov, ide na Slovensku o skutočne obrovské číslo. “
Prečo ste sa vo svojej praxi rozhodli zamerať práve na záchranu topiacich sa a čo vás k tomu viedlo?
Po strednej škole som nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Deväť rokov som dovtedy hral aktívne volejbal, čiže žil som športom. Po nástupe na fakultu ma oslovil môj pedagóg a známy plavecký tréner Marián Filčák, ktorý ma pritiahol k potápaniu. Patril k spoluzakladateľom Vodnej záchrannej služby na Slovensku spolu s ďalšími kolegami. Tam som sa prvýkrát dostal k práci vodného záchranára, postupne som sa zapájal do školiteľskej činnosti a získal som na to aj potrebnú kvalifikáciu. Rokmi som sa dopracoval k pozícii viceprezidenta a v súčasnosti vykonávať už druhé štvorročné volebné obdobie funkciu prezidenta tejto organizácie. Okrem toho pôsobím v Bratislavskom kraji ako vedúci školiaceho strediska, ktoré pôsobí pri Fakulte telesnej výchovy a športu a patrí pod územný spolok SČK mesta Bratislava.
Predstavte nám bližšie aktivity Vodnej záchrannej služby.
Vodná záchranná služba Slovenského Červeného kríža (VZS SČK) je osobitnou zložkou Slovenského Červeného kríža (SČK) so špeciálnym a výberovým zameraním. Sme riadnym členom medzinárodnej organizácie vodných záchranárov International Life Saving Federation (ILS). Našimi aktivitami zasahujeme zhruba na 338 kilometroch prírodných a umelých vodných nádrží (z toho 10 najväčších na Slovensku v dĺžke 190 kilometrov štvorcových). Dozeráme na vodné toky v dĺžke 49 774,8 kilometrov a umelé kanály v dĺžke 7 518 kilometrov, ale aj 252 krytých bazénov a plavární. Našu organizačnú štruktúru tvorí osem miestnych spolkov (Bratislava, Liptovský Mikuláš, Prešov, Snina, Michalovce, Levice, Komárno a Dunajská Streda) a tri školiace strediská (Bratislava, Liptovský Mikuláš a Prešov).
Medzi naše najdôležitejšie aktivity patrí školenie plavcov záchrancov, preventívna a záchranárska činnosť na vodných plochách, bazénoch, kúpaliskách, zariadeniach pre vodné atrakcie, športová činnosť doma i v zahraničí, ale aj medzinárodná výmena informácií o záchrane na vode. Preventívnu a záchrannú činnosť vykonávame na otvorených vodných plochách, ako je napríklad Liptovská Mara, Zemplínska Šírava, Domaša, Vinné, Zlaté piesky, Kuchajda, Draždiak a podobne, najmä v dobe letnej sezóny. Na krytých bazénoch slúžia najmä profesionálni plavčíci, ktorí absolvovali potrebné školenie, ale aj dobrovoľní plavčíci záchranári, ktorí vypomáhajú predovšetkým v čase zvýšenej návštevnosti.
Kto tvorí tím Vodnej záchrannej služby a ako je to so záujmom o vaše školenia?
Naším hlavným cieľom je skvalitnenie a zefektívnenie bezpečnosti kúpajúcich sa osôb pod dozorom profesionálnych záchranárov a plavčíkov. Ponúkame im možnosť získania profesionálnej licencie v jednotlivých oblastiach záchrany, potápania a plávania. Všetky naše edukačné programy sú v súlade s platnou legislatívou a normami EÚ. Vo svete patria medzi najviac uznávané a vyhľadávané kurzy. Za doterajšie obdobie máme v našich radoch viac ako 2 000 vyškolených plavčíkov, viac ako 1 000 vyškolených rekreačných potápačov, viac ako 1 000 vyškolených detí v kurzoch plávania a viac ako 100 učiteľov plávania. Takmer 75 percent našich záujemcov o kurz plavčíka tvoria študenti, ktorí si chcú privyrábať v lete na kúpaliskách či bazénoch. Pri hlavnom zárobku je totiž funkcia plavčíka finančne výrazne podhodnotená, a preto ju vykonávajú najmä seniori alebo takí, ktorí si takto privyrábajú popri svojom hlavnom zárobku. Pod vplyvom tlaku hlavne z odboru hygieny, je kurz plavčíkov nutný aj pre prevádzkovateľov sáun, kde je zvyčajne umiestnený aj malý bazén.
Vyhovuje vám súčasná legislatíva, ako je nastavená?
Legislatíva je absolútne nevyhovujúca. Exaktne problematiku plavčíkov riešil do roku 2013 hlavne Zákon č. 355/2007. Ten napríklad určoval prevádzkovateľom, že musia zabezpečiť len dostatočný počet plavčíkov a miestnosť na poskytnutie prvej pomoci. Od júla 2013 sa v zákone č. 355/2007 rieši počet plavčíkov, ale nerieši sa poskytovanie prvej pomoci plavčíkom. Prevádzkovateľ umelého kúpaliska je povinný zabezpečiť stály dohľad počtom plavčíkov tak, aby na najviac dva neplavecké bazény dohliadal aspoň jeden plavčík, na plavecký bazén s dĺžkou do 25 metrov tiež aspoň jeden plavčík a nad dĺžku 25 metrov aspoň dvaja plavčíci. Na vodné atrakcie musí podľa legislatívy dohliadať aspoň jeden plavčík pri dopade.
Avšak zásadnou vecou, ktorá v tomto zákone absentuje je jasná definícia náplne pracovných činností, kvalifikačné predpoklady, respektíve potrebné záchranárske zručnosti plavčíka. V praxi sa môžeme stretnúť s tým, že tzv. „plavčíci“, ktorí vykonávajú dozor na kúpaliskách, neabsolvovali ani akreditovaný kurz prvej pomoci. Snažíme sa vrátiť k smernici, ktorá platila od roku 1974 a týkala sa prevádzkovateľov bazénov v správe národných výborov. Tá bola vynikajúca pre našu prácu a s drobnými úpravami vzhľadom k novodobej situácii by sa mohla upraviť.
Aké sú vaše vízie v tomto smere a čo by ste radi zmenili?
Máme v pláne zjednotiť inštitúcie, ktoré sa v súčasnosti zaoberajú vzdelávaním plavčíkov a ustanoviť kvalifikačné predpoklady na výkon tejto funkcie. Ďalej chceme zadefinovať inštitúciu, ktorá môže vykonávať akreditované kurzy prvej pomoci pre plavčíkov za účelom získania odbornej spôsobilosti a vydávať príslušné potvrdenia. Považujeme za potrebné zjednotiť požiadavky na kvalifikáciu i vzdelávanie plavčíkov a tiež určiť obsahovú a časovú náplň kurzov pre daný účel. Potrebujeme doriešiť problematiku pre otvorené prírodné a umelé vodné plochy z hľadiska kvalifikácie a počtov plavčíkov/vodných záchranárov v určených sektoroch dohľadu. Pri presadzovaní týchto nových zámerov v oblasti legislatívy narážame spravidla na ekonomiku. Napríklad Chorváti majú 800 kilometrov dlhé pobrežie, kde ročne zaevidujú iba 20 až 25 utopených, z toho viac ako tretinu tvoria potápači, prípadne tí, ktorí prevádzkujú rizikové vodné športy. Dôležité je, že všetky letoviská, ktoré pofitujú z vysokej návštevnosti pri vode, prispievajú na činnosť vodnej záchrannej služby. Ak si zoberiete napríklad Zlaté Piesky pri Bratislave, tam pred rokom 1989 pôsobilo 8 až 12 plavčíkov, dnes tam slúžia dvaja. Hoci mnohí nás berú ako suchozemskú krajinu, nie je to celkom pravda. Na Slovensku máme približne 332 prírodných jazier a priehrad, z ktorých len 10 najväčších zaberá plochu 190 kilometrov štvorcových. Kúpeme sa aj v riekach, ktoré dosahujú na našom území približne 49-tisíc kilometrov. Na kúpanie využívame aj viac ako 225 bazénov a aquaparkov.
Prezraďte, ktoré sú najčastejšie príčiny utopenia?
Slováci aj z finančných dôvodov radi vyhľadávajú otvorené vodné plochy. Plávanie sa pohybuje na prvej či druhej priečke obľúbenosti v trávení voľného času. Je lacné, zdravé a všeobecne dobre prístupné. Ak napríklad niekto býva pri Hrone, bolo by iluzórne očakávať, že si zaplatí vstupné do vodného raja. Štatistika utopených ľudí, ktorú sledujeme od roku 1986, je neustále vysoká. Dá sa povedať, že 70 percent z počtu utopených, ktorý sa za 10 rokov pohybuje na úrovni 1 300, teda 130 ročne, predstavujú práve úmrtia vo vodných tokoch. Celkove sa za sledované obdobie od roku 1986 utopilo 3 174 ľudí. Na svedomí to má aj plavecká negramotnosť a podcenenie vlastných síl či celkovej situácie. Medzi najčastejšie príčiny utopenia patrí najmä konzumácia alkoholu a zlyhanie telesných orgánov. Veľmi veľa prípadov utopenia nastáva vplyvom zlyhania telesných funkcií z dôvodu šoku, ktorý organizmus môže dostať po slnení a následnom skočení do chladnej vody.
Nie raz sa najmä v letných mesiacoch stretávame aj s utopením detí, najmä na otvorených vodných plochách. Ako vnímate plaveckú prípravu detí už na školách?
Za posledné roky pozorujeme znížené schopnosti plávania u detí, a to v dôsledku absencie základných plaveckých výcvikov na základných školách. Do roku 1989 fungoval v rámci povinnej školskej dochádzky odborný plavecký výcvik v 3. ročníku základnej školy. Žiaci sa v 15-hodinovom bloku naučili plávať, alebo aspoň dokázali pochopiť, ako sa majú dostať z vody, keď do nej mimovoľne padnú. Tieto základné schopnosti na prežitie sa u detí vypestovali. Žiaľbohu, ekonomická situácia sa po roku 1989 výrazne zmenila aj z hľadiska financovania škôl. Len v niektorých z nich majú výcvik financovaný sponzormi. Práve preto v štatistikách v rokoch 1990 až 2000 nám stúpol nárast utopených detí do veku 10 rokov o 15 percent.
Ktoré sú miesta najrizikovejšie pre utopenie?
Počas horúcich letných dní ľudia najradšej relaxujú pri vode. Niektorí dávajú prednosť kúpaliskám, iní kúpaniu v riekach či vodných nádržiach. Jednoznačne sú najrizikovejšie rieky, čiže tečúce vody. Predovšetkým všetkým plavcom bez rozdielu veku radím, aby nestrácali rozum. Pri kúpaní je na mieste ostražitosť. Veľmi dôležité je vchádzať do vody pomaly, pretože prehriaty organizmus nemusí zvládnuť prechod zo slnka do studenej vody. Kúpať by sa za žiadnych okolností nemali ľudia pod vplyvom alkoholu. Skok do vody, ak odhliadneme od množstva prípadov, keď skokani narazili hlavou do plytkého dna a buď prišli o život, alebo zostali invalidmi po celý život, je pre organizmus stres. Postupné vchádzanie do vody mu dá šancu prispôsobiť sa. Na prírodných kúpaliskách alebo v riekach sa nekúpte v neznámej vode. Rešpektujte označenia zákazu kúpania a upozornenia v okolí vodnej plochy. Do hlbokej vody by mali ísť iba zdatní plavci, aj to nie jednotlivo. Taktiež nezaškodí naštudovať si základné pravidlá prvej pomoci a pre prípad núdze mať v telefóne uložené čísla na záchranné zložky. Veľmi dobrý systém majú zavedený napríklad v Nemecku. Riadia sa výcvikovým manuálom ešte z čias Paula von Hindenburga a aj bežnú populáciu vedú k tomu, aby vedela poskytovať základnú zdravotnú službu topiacemu sa. Ak tam porušíte predpisy a plávate na zakázanom mieste, záchranári vás vytiahnu z vody, dostanete pokutu od polície a ste obžalovaný zo spáchania trestného činu.
Ako teda niekomu pomôcť, ak vidíme, že bojuje v posledných chvíľach o život?
Topiaci sa býva nebezpečný. Záchranca je pre neho tou „plávajúcou slamkou“, ktorej sa snaží chytiť. Situácia, keď sa amatérsky záchranár dostane do kontaktu s topiacim, môže mať osudné následky aj pre záchrancu. Už sa stalo, že ho obeť stiahla so sebou a utopili sa obaja. Na uvoľnenie zo zovretia topiaceho použite akékoľvek chvaty. Potenciálny záchranár musí chrániť aj svoj život. V našich výcvikových kurzoch zdôrazňujem, že pri uvoľňovaní zo zovretia možno použiť aj techniky, ktoré poškodia zdravie topiaceho, napríklad zlomenie ruky, vykĺbenie ramena a podobne, ale následne umožnia jeho pevné uchopenie a dotiahnutie k brehu. Základom je nepodľahnúť panike. Utopiť sa dá aj vo veľmi plytkej vode. Už pár vdýchnutých kvapiek môže spôsobiť silný kŕč dýchacích ciest a postihnutý sa môže utopiť. Je to vlastne udusenie, pri ktorom voda zabráni prístupu vzduchu do pľúc. Ak je mozog bez kyslíka, postihnutý rýchlo stráca vedomie, hrozí mu úmrtie alebo nezvratné poškodenie mozgu.
Otázka na záver. Čo odporúčate tým, ktorí majú záujem stať sa záchranármi a nasledovali vás?
Americký seriál Baywatch pred pár rokmi spopularizoval záchrannú službu aj u nás na Slovensku. Stále však tvrdím, že herci predstavovali najhorších plavčíkov, akých si viete predstaviť. Museli ísť totiž do vody. Pre mňa je najlepší plavčík – opálený, suchý, s píšťalkou, pričom 90 percent jeho aktivít spočíva v prevencii. Taký, ktorý vie vďaka svojej predvídavosti a šikovnosti zabrániť nebezpečným situáciám. Práve predvídavosť by mala zabrániť situáciám, pri ktorých ide o život a pri ktorých musí plavčík za záchranu života nasadzovať aj ten vlastný. V každom našom kurze je približne 15 až 25 ľudí a ich vzdelávanie pozostáva z teoretickej a praktickej časti. Praktická časť obsahuje plávanie, záchranu topiaceho sa, rôzne vyslobodzovacie chvaty či vynášanie topiaceho sa. V teoretickej časti je okrem iného obsiahnutá prvá predlekárska pomoc a meteorológia. Záverečné skúšky sú zložené z ústnej aj písomnej odpovede. V praxi však musia byť v každej chvíli pripravení na to, že budú musieť bojovať zo všetkých síl, aby zachránili to najcennejšie – ľudský život.
„Málo ľudí si uvedomuje, že smrť utopením je hneď na druhom mieste po dopravných nehodách. Toto číslo je v porovnaní s prímorskými krajinami veľmi vysoké. Keď porovnáme napríklad 800 kilometrov dlhé pobrežie Chorvátska, kde ročne zaevidujú „iba“ 20 – 25 utopených, z toho viac ako tretinu potápačov, ide na Slovensku o skutočne obrovské číslo. “
Prečo ste sa vo svojej praxi rozhodli zamerať práve na záchranu topiacich sa a čo vás k tomu viedlo?
Po strednej škole som nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Deväť rokov som dovtedy hral aktívne volejbal, čiže žil som športom. Po nástupe na fakultu ma oslovil môj pedagóg a známy plavecký tréner Marián Filčák, ktorý ma pritiahol k potápaniu. Patril k spoluzakladateľom Vodnej záchrannej služby na Slovensku spolu s ďalšími kolegami. Tam som sa prvýkrát dostal k práci vodného záchranára, postupne som sa zapájal do školiteľskej činnosti a získal som na to aj potrebnú kvalifikáciu. Rokmi som sa dopracoval k pozícii viceprezidenta a v súčasnosti vykonávať už druhé štvorročné volebné obdobie funkciu prezidenta tejto organizácie. Okrem toho pôsobím v Bratislavskom kraji ako vedúci školiaceho strediska, ktoré pôsobí pri Fakulte telesnej výchovy a športu a patrí pod územný spolok SČK mesta Bratislava.
Predstavte nám bližšie aktivity Vodnej záchrannej služby.
Vodná záchranná služba Slovenského Červeného kríža (VZS SČK) je osobitnou zložkou Slovenského Červeného kríža (SČK) so špeciálnym a výberovým zameraním. Sme riadnym členom medzinárodnej organizácie vodných záchranárov International Life Saving Federation (ILS). Našimi aktivitami zasahujeme zhruba na 338 kilometroch prírodných a umelých vodných nádrží (z toho 10 najväčších na Slovensku v dĺžke 190 kilometrov štvorcových). Dozeráme na vodné toky v dĺžke 49 774,8 kilometrov a umelé kanály v dĺžke 7 518 kilometrov, ale aj 252 krytých bazénov a plavární. Našu organizačnú štruktúru tvorí osem miestnych spolkov (Bratislava, Liptovský Mikuláš, Prešov, Snina, Michalovce, Levice, Komárno a Dunajská Streda) a tri školiace strediská (Bratislava, Liptovský Mikuláš a Prešov).
Medzi naše najdôležitejšie aktivity patrí školenie plavcov záchrancov, preventívna a záchranárska činnosť na vodných plochách, bazénoch, kúpaliskách, zariadeniach pre vodné atrakcie, športová činnosť doma i v zahraničí, ale aj medzinárodná výmena informácií o záchrane na vode. Preventívnu a záchrannú činnosť vykonávame na otvorených vodných plochách, ako je napríklad Liptovská Mara, Zemplínska Šírava, Domaša, Vinné, Zlaté piesky, Kuchajda, Draždiak a podobne, najmä v dobe letnej sezóny. Na krytých bazénoch slúžia najmä profesionálni plavčíci, ktorí absolvovali potrebné školenie, ale aj dobrovoľní plavčíci záchranári, ktorí vypomáhajú predovšetkým v čase zvýšenej návštevnosti.
 |
|
PaedDr. Igor Baran, PhD z Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave a prezident Vodnej Záchrannej služby Slovenského červeného kríža
|
Naším hlavným cieľom je skvalitnenie a zefektívnenie bezpečnosti kúpajúcich sa osôb pod dozorom profesionálnych záchranárov a plavčíkov. Ponúkame im možnosť získania profesionálnej licencie v jednotlivých oblastiach záchrany, potápania a plávania. Všetky naše edukačné programy sú v súlade s platnou legislatívou a normami EÚ. Vo svete patria medzi najviac uznávané a vyhľadávané kurzy. Za doterajšie obdobie máme v našich radoch viac ako 2 000 vyškolených plavčíkov, viac ako 1 000 vyškolených rekreačných potápačov, viac ako 1 000 vyškolených detí v kurzoch plávania a viac ako 100 učiteľov plávania. Takmer 75 percent našich záujemcov o kurz plavčíka tvoria študenti, ktorí si chcú privyrábať v lete na kúpaliskách či bazénoch. Pri hlavnom zárobku je totiž funkcia plavčíka finančne výrazne podhodnotená, a preto ju vykonávajú najmä seniori alebo takí, ktorí si takto privyrábajú popri svojom hlavnom zárobku. Pod vplyvom tlaku hlavne z odboru hygieny, je kurz plavčíkov nutný aj pre prevádzkovateľov sáun, kde je zvyčajne umiestnený aj malý bazén.
Vyhovuje vám súčasná legislatíva, ako je nastavená?
Legislatíva je absolútne nevyhovujúca. Exaktne problematiku plavčíkov riešil do roku 2013 hlavne Zákon č. 355/2007. Ten napríklad určoval prevádzkovateľom, že musia zabezpečiť len dostatočný počet plavčíkov a miestnosť na poskytnutie prvej pomoci. Od júla 2013 sa v zákone č. 355/2007 rieši počet plavčíkov, ale nerieši sa poskytovanie prvej pomoci plavčíkom. Prevádzkovateľ umelého kúpaliska je povinný zabezpečiť stály dohľad počtom plavčíkov tak, aby na najviac dva neplavecké bazény dohliadal aspoň jeden plavčík, na plavecký bazén s dĺžkou do 25 metrov tiež aspoň jeden plavčík a nad dĺžku 25 metrov aspoň dvaja plavčíci. Na vodné atrakcie musí podľa legislatívy dohliadať aspoň jeden plavčík pri dopade.
Avšak zásadnou vecou, ktorá v tomto zákone absentuje je jasná definícia náplne pracovných činností, kvalifikačné predpoklady, respektíve potrebné záchranárske zručnosti plavčíka. V praxi sa môžeme stretnúť s tým, že tzv. „plavčíci“, ktorí vykonávajú dozor na kúpaliskách, neabsolvovali ani akreditovaný kurz prvej pomoci. Snažíme sa vrátiť k smernici, ktorá platila od roku 1974 a týkala sa prevádzkovateľov bazénov v správe národných výborov. Tá bola vynikajúca pre našu prácu a s drobnými úpravami vzhľadom k novodobej situácii by sa mohla upraviť.
Aké sú vaše vízie v tomto smere a čo by ste radi zmenili?
Máme v pláne zjednotiť inštitúcie, ktoré sa v súčasnosti zaoberajú vzdelávaním plavčíkov a ustanoviť kvalifikačné predpoklady na výkon tejto funkcie. Ďalej chceme zadefinovať inštitúciu, ktorá môže vykonávať akreditované kurzy prvej pomoci pre plavčíkov za účelom získania odbornej spôsobilosti a vydávať príslušné potvrdenia. Považujeme za potrebné zjednotiť požiadavky na kvalifikáciu i vzdelávanie plavčíkov a tiež určiť obsahovú a časovú náplň kurzov pre daný účel. Potrebujeme doriešiť problematiku pre otvorené prírodné a umelé vodné plochy z hľadiska kvalifikácie a počtov plavčíkov/vodných záchranárov v určených sektoroch dohľadu. Pri presadzovaní týchto nových zámerov v oblasti legislatívy narážame spravidla na ekonomiku. Napríklad Chorváti majú 800 kilometrov dlhé pobrežie, kde ročne zaevidujú iba 20 až 25 utopených, z toho viac ako tretinu tvoria potápači, prípadne tí, ktorí prevádzkujú rizikové vodné športy. Dôležité je, že všetky letoviská, ktoré pofitujú z vysokej návštevnosti pri vode, prispievajú na činnosť vodnej záchrannej služby. Ak si zoberiete napríklad Zlaté Piesky pri Bratislave, tam pred rokom 1989 pôsobilo 8 až 12 plavčíkov, dnes tam slúžia dvaja. Hoci mnohí nás berú ako suchozemskú krajinu, nie je to celkom pravda. Na Slovensku máme približne 332 prírodných jazier a priehrad, z ktorých len 10 najväčších zaberá plochu 190 kilometrov štvorcových. Kúpeme sa aj v riekach, ktoré dosahujú na našom území približne 49-tisíc kilometrov. Na kúpanie využívame aj viac ako 225 bazénov a aquaparkov.
Prezraďte, ktoré sú najčastejšie príčiny utopenia?
Slováci aj z finančných dôvodov radi vyhľadávajú otvorené vodné plochy. Plávanie sa pohybuje na prvej či druhej priečke obľúbenosti v trávení voľného času. Je lacné, zdravé a všeobecne dobre prístupné. Ak napríklad niekto býva pri Hrone, bolo by iluzórne očakávať, že si zaplatí vstupné do vodného raja. Štatistika utopených ľudí, ktorú sledujeme od roku 1986, je neustále vysoká. Dá sa povedať, že 70 percent z počtu utopených, ktorý sa za 10 rokov pohybuje na úrovni 1 300, teda 130 ročne, predstavujú práve úmrtia vo vodných tokoch. Celkove sa za sledované obdobie od roku 1986 utopilo 3 174 ľudí. Na svedomí to má aj plavecká negramotnosť a podcenenie vlastných síl či celkovej situácie. Medzi najčastejšie príčiny utopenia patrí najmä konzumácia alkoholu a zlyhanie telesných orgánov. Veľmi veľa prípadov utopenia nastáva vplyvom zlyhania telesných funkcií z dôvodu šoku, ktorý organizmus môže dostať po slnení a následnom skočení do chladnej vody.
Nie raz sa najmä v letných mesiacoch stretávame aj s utopením detí, najmä na otvorených vodných plochách. Ako vnímate plaveckú prípravu detí už na školách?
Za posledné roky pozorujeme znížené schopnosti plávania u detí, a to v dôsledku absencie základných plaveckých výcvikov na základných školách. Do roku 1989 fungoval v rámci povinnej školskej dochádzky odborný plavecký výcvik v 3. ročníku základnej školy. Žiaci sa v 15-hodinovom bloku naučili plávať, alebo aspoň dokázali pochopiť, ako sa majú dostať z vody, keď do nej mimovoľne padnú. Tieto základné schopnosti na prežitie sa u detí vypestovali. Žiaľbohu, ekonomická situácia sa po roku 1989 výrazne zmenila aj z hľadiska financovania škôl. Len v niektorých z nich majú výcvik financovaný sponzormi. Práve preto v štatistikách v rokoch 1990 až 2000 nám stúpol nárast utopených detí do veku 10 rokov o 15 percent.
Ktoré sú miesta najrizikovejšie pre utopenie?
Počas horúcich letných dní ľudia najradšej relaxujú pri vode. Niektorí dávajú prednosť kúpaliskám, iní kúpaniu v riekach či vodných nádržiach. Jednoznačne sú najrizikovejšie rieky, čiže tečúce vody. Predovšetkým všetkým plavcom bez rozdielu veku radím, aby nestrácali rozum. Pri kúpaní je na mieste ostražitosť. Veľmi dôležité je vchádzať do vody pomaly, pretože prehriaty organizmus nemusí zvládnuť prechod zo slnka do studenej vody. Kúpať by sa za žiadnych okolností nemali ľudia pod vplyvom alkoholu. Skok do vody, ak odhliadneme od množstva prípadov, keď skokani narazili hlavou do plytkého dna a buď prišli o život, alebo zostali invalidmi po celý život, je pre organizmus stres. Postupné vchádzanie do vody mu dá šancu prispôsobiť sa. Na prírodných kúpaliskách alebo v riekach sa nekúpte v neznámej vode. Rešpektujte označenia zákazu kúpania a upozornenia v okolí vodnej plochy. Do hlbokej vody by mali ísť iba zdatní plavci, aj to nie jednotlivo. Taktiež nezaškodí naštudovať si základné pravidlá prvej pomoci a pre prípad núdze mať v telefóne uložené čísla na záchranné zložky. Veľmi dobrý systém majú zavedený napríklad v Nemecku. Riadia sa výcvikovým manuálom ešte z čias Paula von Hindenburga a aj bežnú populáciu vedú k tomu, aby vedela poskytovať základnú zdravotnú službu topiacemu sa. Ak tam porušíte predpisy a plávate na zakázanom mieste, záchranári vás vytiahnu z vody, dostanete pokutu od polície a ste obžalovaný zo spáchania trestného činu.
Ako teda niekomu pomôcť, ak vidíme, že bojuje v posledných chvíľach o život?
Topiaci sa býva nebezpečný. Záchranca je pre neho tou „plávajúcou slamkou“, ktorej sa snaží chytiť. Situácia, keď sa amatérsky záchranár dostane do kontaktu s topiacim, môže mať osudné následky aj pre záchrancu. Už sa stalo, že ho obeť stiahla so sebou a utopili sa obaja. Na uvoľnenie zo zovretia topiaceho použite akékoľvek chvaty. Potenciálny záchranár musí chrániť aj svoj život. V našich výcvikových kurzoch zdôrazňujem, že pri uvoľňovaní zo zovretia možno použiť aj techniky, ktoré poškodia zdravie topiaceho, napríklad zlomenie ruky, vykĺbenie ramena a podobne, ale následne umožnia jeho pevné uchopenie a dotiahnutie k brehu. Základom je nepodľahnúť panike. Utopiť sa dá aj vo veľmi plytkej vode. Už pár vdýchnutých kvapiek môže spôsobiť silný kŕč dýchacích ciest a postihnutý sa môže utopiť. Je to vlastne udusenie, pri ktorom voda zabráni prístupu vzduchu do pľúc. Ak je mozog bez kyslíka, postihnutý rýchlo stráca vedomie, hrozí mu úmrtie alebo nezvratné poškodenie mozgu.
Otázka na záver. Čo odporúčate tým, ktorí majú záujem stať sa záchranármi a nasledovali vás?
Americký seriál Baywatch pred pár rokmi spopularizoval záchrannú službu aj u nás na Slovensku. Stále však tvrdím, že herci predstavovali najhorších plavčíkov, akých si viete predstaviť. Museli ísť totiž do vody. Pre mňa je najlepší plavčík – opálený, suchý, s píšťalkou, pričom 90 percent jeho aktivít spočíva v prevencii. Taký, ktorý vie vďaka svojej predvídavosti a šikovnosti zabrániť nebezpečným situáciám. Práve predvídavosť by mala zabrániť situáciám, pri ktorých ide o život a pri ktorých musí plavčík za záchranu života nasadzovať aj ten vlastný. V každom našom kurze je približne 15 až 25 ľudí a ich vzdelávanie pozostáva z teoretickej a praktickej časti. Praktická časť obsahuje plávanie, záchranu topiaceho sa, rôzne vyslobodzovacie chvaty či vynášanie topiaceho sa. V teoretickej časti je okrem iného obsiahnutá prvá predlekárska pomoc a meteorológia. Záverečné skúšky sú zložené z ústnej aj písomnej odpovede. V praxi však musia byť v každej chvíli pripravení na to, že budú musieť bojovať zo všetkých síl, aby zachránili to najcennejšie – ľudský život.
Späť na tému Profesionáli
