Zabudnuté obete augusta 1968
Na Slovensku zahynulo rukou ruského vojaka 18 ľudí (niektoré zdroje uvádzajú vyše dvojnásobok 37). V Bratislave to boli až štyria z nich. Medzi najznámejšie obete patrí 15-ročná študentka Danka Košanová a 16-ročný učeň Peter Legner. Ich pamiatku si pripomínali obyvatelia Bratislavy aj v časoch totality, kedy sa pri smutnom výročí 21. augusta 1968 na mieste ich skonu objavovali kytice a odkazy „nezabudneme“ napriek tomu, že tieto miesta monitorovala ŠtB.
Na budove pošty a budove univerzity sa krátko po tragédii objavili pamätné tabule z dielne akademického sochára Tibora Bártfaya. Boli však na nich len tieto dve spomenuté mená. Kým pri pošte na námestí SNP skutočne zahynul len Peter Legner, pri univerzite to boli až traja ľudia, Danka Košanová, Stanislav Sivák a Ján Holík. Mená Siváka a Holíka pribudli na pamätnú tabuľu až v roku 2008, teda po 40 rokoch.
Stanislav Sivák sa narodil v Bojniciach 12. 2. 1939. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom. Keď raz zdolal vo vodách statného úhora, opatrne ho stiahol z kože a tú aj s hlavou natiahol na rúčku od metly a odložil na jej miesto za dvere. S potmehúdskym úsmevom čakal na svoj okamih, kedy sa mama rozhodne zamiesť pitvor. Dočkal sa, mama Mária z toho mala takmer smrť, ako potom často po rokoch a už s úsmevom spomínala na Stanka.
Na budove pošty a budove univerzity sa krátko po tragédii objavili pamätné tabule z dielne akademického sochára Tibora Bártfaya. Boli však na nich len tieto dve spomenuté mená. Kým pri pošte na námestí SNP skutočne zahynul len Peter Legner, pri univerzite to boli až traja ľudia, Danka Košanová, Stanislav Sivák a Ján Holík. Mená Siváka a Holíka pribudli na pamätnú tabuľu až v roku 2008, teda po 40 rokoch.
Stanislav Sivák sa narodil v Bojniciach 12. 2. 1939. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom. Keď raz zdolal vo vodách statného úhora, opatrne ho stiahol z kože a tú aj s hlavou natiahol na rúčku od metly a odložil na jej miesto za dvere. S potmehúdskym úsmevom čakal na svoj okamih, kedy sa mama rozhodne zamiesť pitvor. Dočkal sa, mama Mária z toho mala takmer smrť, ako potom často po rokoch a už s úsmevom spomínala na Stanka.
Vyučil sa zámočníkom a ako bolo v tomto kraji zvykom, nastúpil do Banských stavieb. Mal dve sestry Anku a Evu. Postupne sa všetci rozutekali do sveta, pravda, v tej dobe obmedzeného železnou oponou. Kým Anka sa vydala do Opavy, Eva skončila v Bratislave. Aj preto sa Stano rozhodol prísť do hlavného mesta a zamestnal sa v Závodoch priemyslovej automatizácie ZPA.
V osudný deň 21. augusta sa zhodou náhod ocitol pred univerzitou práve v tej chvíli, kedy sa situácia začala vyhrocovať. Zakričal na Danku: „Poď ideme sa schovať dovnútra“, vtedy Ján Holík hodil kameň spoza zátarasu pri univerzite. Dávka z guľometu, ktorá ukončila jeho život okamžite zasiahla aj Danku a odrazená guľka trafila aj Stana. Zvonku sa zranenie nezdalo byť smrteľným, až neskôr sa zistilo, že strela roztrhla brušnú aortu a Sivák zomrel o pár minút neskôr ako Danka Košanová a Ján Holík. Mal iba 29 rokov.
Po jeho prevoze do rodných Bojníc ho ŠtB zakázala riadne vystaviť v dome smútku, lebo sa obávala protištátnej demonštrácie. Pomohla až miestna fara, kde v kaplnke prebehla aj rozlúčka. Jeho kamaráti sa dohodli, že sa pri jeho hrobe budú stretávať rok čo rok. Tento zámer im ale pod hrozbou represií nevyšiel, a tak sa na miestnom cintoríne viackrát už nestretli.
Štyri desaťročia visela na budove univerzity tabuľa iba s jediným menom – Košanová. Rodina Stana Siváka sa hneď po revolúcii snažila o morálnu satisfakciu. Márne. Všetky doklady ohľadom jeho smrti, vrátane písomného vyjadrenia vtedajšieho Sovietskeho velenia vojsk, napokon skončili v rukách mladej redaktorky novovzniknutého periodika ZMENA, ktorá prisľúbila zverejnenie, a samozrejme aj podporu pri jednaní s vtedajšími úradmi. Napokon vyšiel krátky článoček a odvtedy sa dievčina -redaktorka stratila v dave, spolu so všetkou Sivákovou dokumentáciou. Na Siváka, ale aj Holíka sa zabudlo.
Nemal pokoj ani po smrti
Na bojnickom cintoríne stojí pomníček, ktorý pripomína túto tragickú obeť len vďaka ZPKO – Zväzu protikomunistického odboja. Iba vďaka nim sa podarilo na náhrobník napísať ako zahynul. Iniciátori oslovili aj mesto Bojnice, aby prispelo na dôstojné miesto posledného odpočinku. Odmietlo. Celú rekonštrukciu hrobu napokon zasponzoroval Ing. arch. Vlado Záborský sumou 1 000 eur.
Dnes sa na pamätnej tabuli na univerzite nachádza aj meno Stanislav Sivák. Ten Sivák, ktorého delilo od smrti len pár sekúnd, počas ktorých by sa aj s Dankou Košanovou dostal do bezpečia.
Zdroj: rodina Stanislava Siváka foto a text Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2016
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 34 fotografií
