Krimi - archív

09.06.2016

Zabil ho vlastnou zbraňou

 Benzínové čerpadlá sa často stávajú terčom lúpežných, nezriedka veľmi brutálnych prepadov s nezvratným výsledkom. Za pár tisíc korún neváhajú najmä mladí ľudia spáchať najťažší trestný čin - vraždu. V meste na juhu sa pred časom odohrala dráma, ktorej aktérom bol ledva pätnásťročný mládenček...

Na čerpadle pri výpadovke panoval v to ráno úplný pokoj. Pár motoristov sa krátko po piatej pokúsilo kúpiť benzín do nádrží svojich tátošov, no nikoho nebolo vidieť, hoci vo vnútri sa svietilo. Vzdali to teda. Až keï o šiestej prišiel pracovník do rannej smeny, objavil svojho mŕtveho kolegu - štyridsiatnika Antona Reviňáka. Ležal v rohu miestnosti v kaluži krvi a dôvod bol jasný - pracovník si okamžite všimol, že podlahový trezor je riadne kľúčom otvorený a chýba z neho balík peňazí - okolo tristotisíc korún. Paradoxne, druhý balík s približne rovnakou sumou ostal na mieste...

Všetko nasvedčovalo kúpežnému prepadu, avšak s nejasnými okolnosťami. Privolaný lekár zistil, že Reviňáka ktosi pred niekoľkými hodinami zabil guľkou z pištole kalibru 7,65 mm. Vrah zákerne strieľal odzadu a z väčšej vzdialenosti , ale presne do tyla. Poškodený projektil našli, pištoľ nie, hoci aj kolega vedel, že Reviňák vlastnil pištoľ takého istého kalibru a vždy si ju do služby brával. Najzáhadnejšie boli dva fakty - vrah si otvoril trezor originálnym kľúčom a nič nenasvedčovalo tomu, že by do miestnosti vnikol násilím. Na stole boli dokonca dva poháre s ostatkami červeného vína a s odtlačkami prstov. Jedny patrili obeti. Žeby Reviňák popíjal priamo s vrahom a ten ho prinútil trezor otvoriť ? Stopy po zápase žiadne. Prečo však vrah nezobral všetky peniaze, keï času mal zrejme dosť, pretože za sebou pri odchode riadne zamkol?

Vyšetrovateľovi mjr. Kutlíkovi sa na jednej strane zdalo, že vrah musel spanikáriť, keï nechal toľký peniaz v trezore, z druhej ale všeličo nasvedčovalo tomu, že Reviňák mohol páchateľa poznať a preto ho aj v nočných hodinách vpustil dovnútra. Pravdepodobne mu dôveroval.  Kde je pištoľ? Mohla byť práve ona vražednou zbraňou?

Vyšetrovanie tak musel Kutlík viesť niekoľkými smermi. Príslušníci kriminálnej polície preverovali všetky známe „firmy“ v širokom okolí. Reviňák, pochopiteľne, mal pri svojej profesii „pumpára“ široký okruh kontaktov rôzneho druhu, vrátane pochybných indivíduí, ale inak bol známy skôr ako človek nedôverčivý, opatrný na peniaze. Nezľakol sa len tak ľahko. Páchateľ očividne nebol žiaden amatér, zrejme dobre strieľal, zmocnil sa síce nie závratnej, ale predsa len solídnej sumičky peňazí, ktoré mu uľahčujú život a sťažujú pátranie. Čo keby tak začal hýriť? Mohlo by ho to prezradiť? Ale kde hľadať?

Týždne plynuli, no všetci jeho dobrí známi mali dokonalé alibi. Preverovanie nikam neviedlo, nádej na objasnenie zákernej lúpežnej vraždy sa zmenšovala.

Prešli vari dva mesiace, kým kriminalisti od svojich informátorov získali zaujímavú informáciu. Istý Ján Malíček, sotva pätnásťročné chlapčiatko, má odrazu veľa peňazí a úplne z nich „blbne“. Našiel si o tri roky staršiu frajerku, dokonca s ňou začal bývať v prenajatom byte, chodí na diskotéky, rozhadzuje tam peniaze, takmer kompletne byt zariadil... Odkiaľ má tie peniaze?

SMUTNÉ DETSTVO
Malíček bol zvláštny chlapec so smutným osudom. Prestarnutý otec mu dávno zomrel, žil iba s matkou a sestrou. Museli rátať každú korunu. Na učilišti veľmi nevynikal, ale bol veľmi zručný a všetko ho zaujímalo. S Reviňákom sa dlhšie poznali, napriek veľkému vekovému rozdielu boli dobrí kamaráti. „Pumpár“ vlastné deti nemal a tak mu bol Malíček čosi ako syn. Často za ním chodil do služby, vymieňali si videokazety, klábosili. Dokonca mu sám od seba ušil na pištoľ krásne kožené podpažné puzdro. Fascinovali ho zbrane, niekoľkokrát si dokonca boli spolu zastrieľať v lome. Z okruhu podozrivých však Malíčka vynechali hneï na začiatku - veï to bolo také chlapčiatko, v tú kritickú noc vraj bol normálne s mamou doma a keï sa dozvedel o smrti svojho kamaráta, hodinu za ním rumázgal ako za vlastným otcom... Nuž ale, táto informácia stavala celú vec do iného svetla. Odkiaľže má toľko peňazí?

Nenápadne si ho „preklepali“ a všetko bola pravda. Kamarátom tvrdil, že peniaze má od sestry, že sa mu podaril dobrý „kšeft“ s reprobedňami... Nebol problém nenápadne získať jeho odtlačky prstov. Zhodovali sa s daktyloskopickými stopami na druhom pohári!

PRIZNANIE
Malíček dlho nevzdoroval. Pri výsluchu sa zosypal a priznal - on to bol, on zastrelil svojho kamaráta. Prečo? Malíček tvrdil, že nevie. Vraj v tú noc bol naozaj za ním, to priznáva, mama netušila, že nie je doma, hral sa s pištoľou, Reviňák bol na druhom konci miestnosti, odrazu vyšla rana...

Neverili mu. Keby naozaj podľahol panike, bežal by volať lekára, políciu, kričal by o pomoc... On, naopak, po výstrele pokojne otvoril trezor, zobral peniaze, zamkol za sebou. To nenasvedčuje panickému správaniu sa po náhodnej smrti kamaráta! Kde je pištoľ? „V rieke, pod most som ju hodil,“ hlesol.

Potápači naozaj našli mierne zhrdzavenú pištoľ zn. čezeta v bahne na označenom mieste. Bola to Reviňákova zbraň a mladučký, pätnásť a polročný Janko Malíček putoval do väzby. Počas celého vyšetrovania i na súde popieral, že by strieľal úmyselne s cieľom zmocniť sa peňazí i za cenu ľudského života nič netušiaceho kamaráta. Tvrdil, že pištoľ vystrelila znenazdajky, má veľmi mäkkú spúšť... Ani súdny senát mu neveril. Predsa z nej už strieľal predtým, dobre ju poznal, vedel s ňou zaobchádzať!

Náhodu preto skôr vylúčili. Svedčilo o tom jeho správanie krátko po čine a napokon aj celé tie dva mesiace, keď bezstarostne, s úsmevom na tvári míňal peniaze, na ktorých bola ľudská krv. Za poľahčujúcu okolnosť preto mohli muži v talároch považovať iba skutočnosť, že v čase činu bol vo veku blízkom maloletosti a na jeho nezvládnutej túžbe po peniazoch sa podpísalo biedne detstvo s trvalým nedostatkom prostriedkov a neúplná výchova po smrti otca. Súd mu preto nadelil mimoriadny, avšak aj tak kompromisný trest odňatia slobody v trvaní šesť a pol roka. Malíček sa s ním nezmieril, stále tvrdil, že išlo o náhodu. Ani odvolací súd však už na verdikte nič nemenil.
Späť na tému Zo života
 

 
Podporte náš článok