Z príbehu vanie beznádej
Skúsená prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave Mgr. Hana Lehotayová považuje tento prípad z roku 1997 za neveľmi zložitý, ale o to smutnejší. Z celistvej štvorčlennej rodiny v priebehu pol roka ostala polovica. Nielen prokurátorka, ale i mnohí, čo túto bratislavskú rodinu poznali, museli si klásť otázku, prečo sa to všetko vlastne stalo a kto bol v prípade dvojnásobnej rodinnej tragédie skutočným vinníkom.
Jana Ondrušová prišla 7. februára 1997 domov okolo pol deviatej večer. Pred vchodom do ich sídlištného paneláku sa stretla s bratom Martinom. Onedlho mal osláviť 23. narodeniny. Jana chcela ísť domov, ale pozval ju ešte do Mc Donaldu a tomu neodolala. Nastúpili na električku, ale po dvoch či troch zastávkach začala uvažovať. Dobre poznali svojho otca, vedela, že je už neskoro. „Martin, vráťme sa. Je už dosť neskoro, zasa bude bengál, nemám na to nervy...“ Martin chvíľu uvažoval, potom, zdalo sa, že súhlasne, prikývol. Nemuseli si nič vysvetľovať. Ich otec bol opilec a agresívny človek, nemali ho radi. Najhorší bol, keď si vypil a to bolo v poslednom čase, odkedy bol bez roboty, skoro každý deň. Na dôvažok, mama bola ešte stále v nemocnici a tak sa vyvršoval iba na nich, ustavične sekíroval za varenie, za poriadok, za čokoľvek. Sestra mala pravdu - načo ho zbytočne dráždiť?
Vrátili sa teda domov. Jana išla z výťahu k dverám bytu ako prvá. Ihneď si všimla, že vchodové dvere do bytu sú pootvorené. Martinovi akoby sa dovnútra nechcelo, ostal na prahu. Zvnútra sa ozval zdesený výkrik, sestra vybehla von a ako šialená začala zvoniť najbližším susedom. „Otcovi sa niečo stalo, pomôžte!“ kričala. Bola očividne v šoku. susedia pribehli, v obývačke na váľande ich čakal desivý obraz. Ležal tam sused Ondruš, bol celý zakrvavený a nehýbal sa. Byt bol akýsi porozhadzovaný, zásuvky povyťahované, veci po zemi...
Sused okamžite volal sanitku i políciu. Ondruš mal hrozne rozbitú hlavu, ale žil. Zomrel však v nemocnici už okolo jedenástej večer. Mal na kašu rozbitú lebku, jeho smrť bola iba otázkou času.
Jane Ondrušovej museli policajti volať lekára, pretože sa nervovo zrútila. Jej 23 - ročný brat bol biely ako stena, triasol sa, ale s políciou komunikoval. Išli ho vypočuť na obvodné oddelenie. Byt zaplnili ľudia z výjazdovej skupiny. Nebol to pre nich prípad ako každý iný, pretože Ján Ondruš bol ich bývalý kolega - policajt, jeden čas robil aj vyšetrovateľa. Potom z polície odišiel, stratil sa im z dohľadu, posledná stopa viedla do akejsi súkromnej strážnej služby a ktosi vravel, že aj odtiaľ ho vyhodili kvôli alkoholu. A teraz toto...
Bol to vlamač?
Obývačka bytu Ondrušovcov nenúkala pekný pohľad. Na zemi ostala veľká kaluž krvi, krvné striekance boli viditeľné aj na stene a nábytku. Útočná zbraň nikde. Neporiadok nasvedčoval lúpežnému prepadu, ale zámok na vchodových dverách bol neporušený. Či z bytu niečo zmizlo, nedalo sa v tej chvíli posúdiť, no všetko bolo akési nelogické. Ak by to bol neznámy vlamač, ťažko by si vybral takýto večerný čas. Ak by Ondruš páchateľa poznal a sám ho vpustil do bytu, potom by asi v prítomnosti návštevy neležal na váľande. Pritom krv sa nenašla nikde inde, iba na nej a v blízkom okolí. Nemohli preto z okruhu podozrivých vylúčiť ani jeho najbližších - teda brata a sestru, keďže hospitalizovaná manželka ako podozrivá neprichádzala do úvahy.
Nedôvera policajtov k tomu, čo bezprostredne videli, bola na mieste. Úplne triezvy syn Martin sa totiž zakrátko policajtom priznal, že to urobil on a tie zásuvky povyťahoval v rýchlosti, aby to vyzeralo ako vlámačka. Nechcel, je mu to strašne ľúto, ale už sa neodstane...
Celé to bolo vlastne veľmi prozaické. „Prišiel som domov okolo pol ôsmej,“ začal s rozprávaním. „Otec už bol doma, ale zasa bol opitý. Hneď sa do mňa pustil, že sa iba flákam, nič som neuvaril, v byte je neporiadok. Nedalo sa to počúvať. Stále mi iba nadával. Koľkokrát ma už zmlátil! Bál som sa, že ma bude zasa biť. Videl som ho ležať na váľande, nemal ani zapálené svetlo a neustále čosi mrmlal a nadával. Išiel som na chodbu a zo skrine som vybral kladivo. Už som sa nedokázal ovládnuť, celý som sa triasol. Prišiel som k váľande, niečo na mňa šomral. Rozohnal som sa a udrel som ho do hlavy. Potom som sa ani nepozeral, kam udieram. Udrel som ho viackrát, neviem koľko. Vzápätí som dostal strach, urobil som neporiadok, aby to vyzeralo, že tu bol niekto cudzí. Obul som sa, dal som si bundu a kladivo som zobral so sebou. Vyhodil som ho na strechu garáže neďaleko od nášho bytu. A potom som pred vchodom čakal sestru. Nechcel som, aby to videla ako prvá, pozval som ju do toho Donaldu. Teraz mi je strašne ľúto, že sa to stalo, ale už sa to nedá napraviť...“
To, čo Ondruš hovoril, malo logiku. Vyšetrovateľ ho hneď na druhý deň obvinil z trestného činu vraždy a rozbehla sa zvyčajná vyšetrovacia procedúra. Na krajskej prokuratúre prípad zverili Mgr. Hane Lehotayovej. Martin Ondruš, zamestnaný v súkromnej bezpečnostnej službe, putoval do väzby, pretože mu za vraždu hrozil vysoký trest odňatia slobody so spodnou hranicou desať rokov. Nepodal si ani sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa. Policajtom ukázal aj garáž, kam zahodil kladivo - a naozaj sa tam na zasneženej streche garáže našlo. Podľa neskorších zistení malo presne 720 gramov.
Prípad sa zdal byť jednoduchý. Súdna pitva jednoznačne potvrdila, že bezprostrednou príčinou smrti boli opakované údery tvrdým hranatým predmetom do hlavy. Úderov bolo najmenej sedem, všetky veľmi silné a mohli byť spôsobené predloženým kladivom. Lekársky sa Ondrušovi nedalo pomôcť. Nie nepodstatná bola skutočnosť, že nebohý mal v krvi 2,24 promile alkoholu, čo už možno považovať za ťažký stupeň opitosti. Na rukách ani inde nemal zranenia, ktoré by nasvedčovali jeho aktívnej obrane. Zdalo sa teda, že prvý úder prišiel nečakane, bez výstrahy a pri ďalších sa už brániť nemohol, pretože bol pravdepodobne ihneď v bezvedomí.
Neostávalo, než skúmať motív tohto hrozného činu a mladý Ondruš sa ním netajil. Vyšetrovateľ sa nielen od neho, ale aj od jeho bývalých učiteliek a pár kamarátov veľa dozvedel o príkoriach, ktoré si celá rodina, najmä však Martin od otca musel vytrpieť. Odmlada bol vychovávaný veľmi, až nezmyselne prísne. Búril sa, bránil, niekoľkokrát ušiel z domu a aby mal čo jesť, dopúšťal sa aj menších krádeží. Jeden čas bol preto umiestený aj v ústave pre mladistvých, vznikli psychické problémy, kvôli ktorým bol viackrát hospitalizovaný, neskôr jeho doráňanú dušu liečili ambulantne. S otcom to išlo dolu vodou, väčšinu času strávil v pohostinstve pri kartách, vracal sa domov opitý a členom rodiny robil zo života peklo. „Mladého“ chcel silou mocou skrotiť, ponižoval ho a psychicky deptal. Nie raz si aj spolužiaci ešte na učilišti všimli, že chodil do školy s modrinami od bitky. Otec ho bez rozmyslu mlátil, zatváral ho do kúpeľne, nedával mu jesť a keď mu matka tajne doniesla, ušlo sa aj jej. Nečudo, že aj manželka trpela zdravotnými ťažkosťami a otcovo vyčíňanie sa muselo odraziť na psychickej rovnováhe všetkých členov rodiny.
Po získaní týchto poznatkov bolo všeličo jasnejšie aj dozorujúcej prokurátorke, nebola však celkom spokojná s dôkaznou situáciou. Keď jej vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania začiatkom mája 1997 poslal celý spis s návrhom na podanie obžaloby, vrátila mu ho s viacerými požiadavkami na doplnenie dokazovania. Vŕtalo jej napríklad hlavou, ako je možné, že kriminalistickí technici nenašli na Martinovej obuvi a šatstve žiadne stopy krvi, hoci v blízkom okolí miesta činu bolo množstvo krvných striekancov. Biologické stopy sa nenašli ani na kladive, hodenom do snehu. Pritom Martin tvrdil, že po čine sa neprezliekal, iba si obliekol bundu. Stôp skrátka nebolo a tak bolo najpresvedčivejším dôkazom jeho viny samotné priznanie, ale i fakt, že iba páchateľ mohol vedieť, kde schoval kladivo.
Napokon, po vybratí rukoväte na kladive kriminalisti z odboru biológie predsa len objavili malé stopy ľudskej krvi, avšak v množstve, nepostačujúcom na individuálne stotožnenie. Podľa znalca pri zohľadnení polohy tiel obete a útočníka bolo možné, že striekancami telo Martina nebolo zasiahnuté. V rozprávaní Martina Ondruša bol aj ďalší háčik, ktorý prokurátorke vŕtal v hlave - vo výpovedi tvrdil, že v izbe sa nesvietilo. Ako teda mohol vedieť, kam udiera? Vyšetrovateľ z pokynu prokurátorky urobil na mieste činu aj rekonštrukciu, aby si upresnili celý priebeh deja. Martin sa jej však odmietol zúčastniť, nechcel si už pripomínať tie hrozné chvíle. Kriminalisti sa tak v byte stretli v takom istom čase, v akom sa stala vražda a „vraždený“ figurant bol farebne oblečený približne tak, ako poškodený. Ukázalo sa, že z pouličného osvetlenia i z náprotivných okien domu prúdi do izby dostatok svetla, aby sa dalo v priestore dobre orientovať i vidieť polohu tela poškodeného, najmä to, na ktorej strane má hlavu. Tak teda vyvrátili aj ďalšiu pochybnosť o vierohodnosti Martinovej výpovede.
Zdalo sa teda, že o jeho vine veľmi nemožno pochybovať. Určite sa však nejavil ako krvilačný vrah a násilník. Pravda je, zavraždil. Neudrel v sebaobrane a neudrel raz, ale najmenej sedemkrát do oblasti hlavy. Bolo však zrejmé, že duševne veľmi trpí následkom toho, čo urobil. Podľa psychológov a psychiatrov je Tomáš duševne „podvyživený“ v dôsledku nesprávnej výchovy, pobytu v ústave pre mladistvých a napokon i vplyvom liečení na psychiatrii. Trpí teda poruchou osobnosti, ale je duševne zdravý. Zabil v afekte zlosti a úzkosti, v následku dlhodobej frustrácie. Nebol to však patologický afekt, za svoj čin teda v plnom rozsahu zodpovedá. Ďalší vývoj jeho osobnosti aj po odpykaní trestu však videli psychiatri dosť „problematicky“.
V júli 1997 tak na Krajský súd v Bratislave putovala obžaloba z trestného činu vraždy. K spisu bol priložený i dôkazný predmet - kladivo. Prokurátorka v obžalobe zdôraznila aj poľahčujúce okolnosti, zároveň však musela skonštatovať, že údery kladivom do hlavy majú spravidla smrteľný účinok, teda „pri takom mechanizme útoku, aký použil, nemal (Martin - pozn. aut.) žiaden objektívny dôvod domnievať sa, že takýto následok nespôsobí. S následkom smrti bol uzrozumený a túto spôsobiť chcel. Konanie obvineného preto vykazuje subjektívne i objektívne znaky trestného činu vraždy podľa § 219, ods. 1 Trestného zákona, spáchanej v priamom úmysle... Obvinený svojím konaním porušil významný spoločenský vzťah, ktorým je ochrana života a zdravia občanov. Úmyselne spôsobil nenapraviteľný následok - smrť iného.“
Vzhľadom na poľahčujúce okolnosti však prokurátorka navrhla, aby v prípade uznania viny bol Martin odsúdený na trest odňatia slobody na spodnej hranici sadzby pre trestný čin vraždy (10 - 15 rokov) a na výkon trestu zaradený do ľahšej, teda II. nápravnovýchovnej skupiny. Nebol dôvod pochybovať o tom, že by súd mal na tento vcelku jednoduchý prípad zásadne odlišný názor. Prirodzene, je to právomoc súdu, prokurátorka však vyslovila domnienku, že súd by pravdepodobne neakceptoval požiadavku advokáta na mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranicu vzhľadom na charakter útoku, ktorý obžalovaný použil, opätovne však podčiarkla tragický charakter tohto príbehu najmä vo vzťahu k motivácii konania syna.
Hlavné pojednávanie vytýčila predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave na 23. septembra 1997. Niekoľko dní pred týmto termínom však z bratislavského „justičáku“, teda z ústavu pre výkon väzby prišla ďalšia tragická správa - Martin Ondruš celú situáciu psychicky nezvládol a 17. septembra 1997 sa v cele obesil. Kým si to dozorcovia všimli, bolo už neskoro. Obhliadajúci lekár nezistil žiadne vonkajšie stopy násilia. Súd preto koncom septembra celú záležitosť zastavil, pretože podľa § 11 Trestného poriadku trestné stíhanie je neprípustné „proti tomu, kto zomrel“. Súd však zabudol rozhodnúť o zdanlivej, zákonom ale dôrazne požadovanej náležitosti - o doličnom predmete. Senát tak dodatočne v novembri 1997 musel zasadnúť ešte raz, aby vydal stručné a jasné uznesenie: „Podľa § 81 ods. 3 Trestného poriadku trestný znak vedený pod č. 13/97 - kladivo možno zničiť.“
Jana Ondrušová prišla 7. februára 1997 domov okolo pol deviatej večer. Pred vchodom do ich sídlištného paneláku sa stretla s bratom Martinom. Onedlho mal osláviť 23. narodeniny. Jana chcela ísť domov, ale pozval ju ešte do Mc Donaldu a tomu neodolala. Nastúpili na električku, ale po dvoch či troch zastávkach začala uvažovať. Dobre poznali svojho otca, vedela, že je už neskoro. „Martin, vráťme sa. Je už dosť neskoro, zasa bude bengál, nemám na to nervy...“ Martin chvíľu uvažoval, potom, zdalo sa, že súhlasne, prikývol. Nemuseli si nič vysvetľovať. Ich otec bol opilec a agresívny človek, nemali ho radi. Najhorší bol, keď si vypil a to bolo v poslednom čase, odkedy bol bez roboty, skoro každý deň. Na dôvažok, mama bola ešte stále v nemocnici a tak sa vyvršoval iba na nich, ustavične sekíroval za varenie, za poriadok, za čokoľvek. Sestra mala pravdu - načo ho zbytočne dráždiť?
Vrátili sa teda domov. Jana išla z výťahu k dverám bytu ako prvá. Ihneď si všimla, že vchodové dvere do bytu sú pootvorené. Martinovi akoby sa dovnútra nechcelo, ostal na prahu. Zvnútra sa ozval zdesený výkrik, sestra vybehla von a ako šialená začala zvoniť najbližším susedom. „Otcovi sa niečo stalo, pomôžte!“ kričala. Bola očividne v šoku. susedia pribehli, v obývačke na váľande ich čakal desivý obraz. Ležal tam sused Ondruš, bol celý zakrvavený a nehýbal sa. Byt bol akýsi porozhadzovaný, zásuvky povyťahované, veci po zemi...
Sused okamžite volal sanitku i políciu. Ondruš mal hrozne rozbitú hlavu, ale žil. Zomrel však v nemocnici už okolo jedenástej večer. Mal na kašu rozbitú lebku, jeho smrť bola iba otázkou času.
Jane Ondrušovej museli policajti volať lekára, pretože sa nervovo zrútila. Jej 23 - ročný brat bol biely ako stena, triasol sa, ale s políciou komunikoval. Išli ho vypočuť na obvodné oddelenie. Byt zaplnili ľudia z výjazdovej skupiny. Nebol to pre nich prípad ako každý iný, pretože Ján Ondruš bol ich bývalý kolega - policajt, jeden čas robil aj vyšetrovateľa. Potom z polície odišiel, stratil sa im z dohľadu, posledná stopa viedla do akejsi súkromnej strážnej služby a ktosi vravel, že aj odtiaľ ho vyhodili kvôli alkoholu. A teraz toto...
Bol to vlamač?
Obývačka bytu Ondrušovcov nenúkala pekný pohľad. Na zemi ostala veľká kaluž krvi, krvné striekance boli viditeľné aj na stene a nábytku. Útočná zbraň nikde. Neporiadok nasvedčoval lúpežnému prepadu, ale zámok na vchodových dverách bol neporušený. Či z bytu niečo zmizlo, nedalo sa v tej chvíli posúdiť, no všetko bolo akési nelogické. Ak by to bol neznámy vlamač, ťažko by si vybral takýto večerný čas. Ak by Ondruš páchateľa poznal a sám ho vpustil do bytu, potom by asi v prítomnosti návštevy neležal na váľande. Pritom krv sa nenašla nikde inde, iba na nej a v blízkom okolí. Nemohli preto z okruhu podozrivých vylúčiť ani jeho najbližších - teda brata a sestru, keďže hospitalizovaná manželka ako podozrivá neprichádzala do úvahy.
Nedôvera policajtov k tomu, čo bezprostredne videli, bola na mieste. Úplne triezvy syn Martin sa totiž zakrátko policajtom priznal, že to urobil on a tie zásuvky povyťahoval v rýchlosti, aby to vyzeralo ako vlámačka. Nechcel, je mu to strašne ľúto, ale už sa neodstane...
Celé to bolo vlastne veľmi prozaické. „Prišiel som domov okolo pol ôsmej,“ začal s rozprávaním. „Otec už bol doma, ale zasa bol opitý. Hneď sa do mňa pustil, že sa iba flákam, nič som neuvaril, v byte je neporiadok. Nedalo sa to počúvať. Stále mi iba nadával. Koľkokrát ma už zmlátil! Bál som sa, že ma bude zasa biť. Videl som ho ležať na váľande, nemal ani zapálené svetlo a neustále čosi mrmlal a nadával. Išiel som na chodbu a zo skrine som vybral kladivo. Už som sa nedokázal ovládnuť, celý som sa triasol. Prišiel som k váľande, niečo na mňa šomral. Rozohnal som sa a udrel som ho do hlavy. Potom som sa ani nepozeral, kam udieram. Udrel som ho viackrát, neviem koľko. Vzápätí som dostal strach, urobil som neporiadok, aby to vyzeralo, že tu bol niekto cudzí. Obul som sa, dal som si bundu a kladivo som zobral so sebou. Vyhodil som ho na strechu garáže neďaleko od nášho bytu. A potom som pred vchodom čakal sestru. Nechcel som, aby to videla ako prvá, pozval som ju do toho Donaldu. Teraz mi je strašne ľúto, že sa to stalo, ale už sa to nedá napraviť...“
To, čo Ondruš hovoril, malo logiku. Vyšetrovateľ ho hneď na druhý deň obvinil z trestného činu vraždy a rozbehla sa zvyčajná vyšetrovacia procedúra. Na krajskej prokuratúre prípad zverili Mgr. Hane Lehotayovej. Martin Ondruš, zamestnaný v súkromnej bezpečnostnej službe, putoval do väzby, pretože mu za vraždu hrozil vysoký trest odňatia slobody so spodnou hranicou desať rokov. Nepodal si ani sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa. Policajtom ukázal aj garáž, kam zahodil kladivo - a naozaj sa tam na zasneženej streche garáže našlo. Podľa neskorších zistení malo presne 720 gramov.
Prípad sa zdal byť jednoduchý. Súdna pitva jednoznačne potvrdila, že bezprostrednou príčinou smrti boli opakované údery tvrdým hranatým predmetom do hlavy. Úderov bolo najmenej sedem, všetky veľmi silné a mohli byť spôsobené predloženým kladivom. Lekársky sa Ondrušovi nedalo pomôcť. Nie nepodstatná bola skutočnosť, že nebohý mal v krvi 2,24 promile alkoholu, čo už možno považovať za ťažký stupeň opitosti. Na rukách ani inde nemal zranenia, ktoré by nasvedčovali jeho aktívnej obrane. Zdalo sa teda, že prvý úder prišiel nečakane, bez výstrahy a pri ďalších sa už brániť nemohol, pretože bol pravdepodobne ihneď v bezvedomí.
Neostávalo, než skúmať motív tohto hrozného činu a mladý Ondruš sa ním netajil. Vyšetrovateľ sa nielen od neho, ale aj od jeho bývalých učiteliek a pár kamarátov veľa dozvedel o príkoriach, ktoré si celá rodina, najmä však Martin od otca musel vytrpieť. Odmlada bol vychovávaný veľmi, až nezmyselne prísne. Búril sa, bránil, niekoľkokrát ušiel z domu a aby mal čo jesť, dopúšťal sa aj menších krádeží. Jeden čas bol preto umiestený aj v ústave pre mladistvých, vznikli psychické problémy, kvôli ktorým bol viackrát hospitalizovaný, neskôr jeho doráňanú dušu liečili ambulantne. S otcom to išlo dolu vodou, väčšinu času strávil v pohostinstve pri kartách, vracal sa domov opitý a členom rodiny robil zo života peklo. „Mladého“ chcel silou mocou skrotiť, ponižoval ho a psychicky deptal. Nie raz si aj spolužiaci ešte na učilišti všimli, že chodil do školy s modrinami od bitky. Otec ho bez rozmyslu mlátil, zatváral ho do kúpeľne, nedával mu jesť a keď mu matka tajne doniesla, ušlo sa aj jej. Nečudo, že aj manželka trpela zdravotnými ťažkosťami a otcovo vyčíňanie sa muselo odraziť na psychickej rovnováhe všetkých členov rodiny.
Po získaní týchto poznatkov bolo všeličo jasnejšie aj dozorujúcej prokurátorke, nebola však celkom spokojná s dôkaznou situáciou. Keď jej vyšetrovateľ krajského úradu vyšetrovania začiatkom mája 1997 poslal celý spis s návrhom na podanie obžaloby, vrátila mu ho s viacerými požiadavkami na doplnenie dokazovania. Vŕtalo jej napríklad hlavou, ako je možné, že kriminalistickí technici nenašli na Martinovej obuvi a šatstve žiadne stopy krvi, hoci v blízkom okolí miesta činu bolo množstvo krvných striekancov. Biologické stopy sa nenašli ani na kladive, hodenom do snehu. Pritom Martin tvrdil, že po čine sa neprezliekal, iba si obliekol bundu. Stôp skrátka nebolo a tak bolo najpresvedčivejším dôkazom jeho viny samotné priznanie, ale i fakt, že iba páchateľ mohol vedieť, kde schoval kladivo.
Napokon, po vybratí rukoväte na kladive kriminalisti z odboru biológie predsa len objavili malé stopy ľudskej krvi, avšak v množstve, nepostačujúcom na individuálne stotožnenie. Podľa znalca pri zohľadnení polohy tiel obete a útočníka bolo možné, že striekancami telo Martina nebolo zasiahnuté. V rozprávaní Martina Ondruša bol aj ďalší háčik, ktorý prokurátorke vŕtal v hlave - vo výpovedi tvrdil, že v izbe sa nesvietilo. Ako teda mohol vedieť, kam udiera? Vyšetrovateľ z pokynu prokurátorky urobil na mieste činu aj rekonštrukciu, aby si upresnili celý priebeh deja. Martin sa jej však odmietol zúčastniť, nechcel si už pripomínať tie hrozné chvíle. Kriminalisti sa tak v byte stretli v takom istom čase, v akom sa stala vražda a „vraždený“ figurant bol farebne oblečený približne tak, ako poškodený. Ukázalo sa, že z pouličného osvetlenia i z náprotivných okien domu prúdi do izby dostatok svetla, aby sa dalo v priestore dobre orientovať i vidieť polohu tela poškodeného, najmä to, na ktorej strane má hlavu. Tak teda vyvrátili aj ďalšiu pochybnosť o vierohodnosti Martinovej výpovede.
Zdalo sa teda, že o jeho vine veľmi nemožno pochybovať. Určite sa však nejavil ako krvilačný vrah a násilník. Pravda je, zavraždil. Neudrel v sebaobrane a neudrel raz, ale najmenej sedemkrát do oblasti hlavy. Bolo však zrejmé, že duševne veľmi trpí následkom toho, čo urobil. Podľa psychológov a psychiatrov je Tomáš duševne „podvyživený“ v dôsledku nesprávnej výchovy, pobytu v ústave pre mladistvých a napokon i vplyvom liečení na psychiatrii. Trpí teda poruchou osobnosti, ale je duševne zdravý. Zabil v afekte zlosti a úzkosti, v následku dlhodobej frustrácie. Nebol to však patologický afekt, za svoj čin teda v plnom rozsahu zodpovedá. Ďalší vývoj jeho osobnosti aj po odpykaní trestu však videli psychiatri dosť „problematicky“.
V júli 1997 tak na Krajský súd v Bratislave putovala obžaloba z trestného činu vraždy. K spisu bol priložený i dôkazný predmet - kladivo. Prokurátorka v obžalobe zdôraznila aj poľahčujúce okolnosti, zároveň však musela skonštatovať, že údery kladivom do hlavy majú spravidla smrteľný účinok, teda „pri takom mechanizme útoku, aký použil, nemal (Martin - pozn. aut.) žiaden objektívny dôvod domnievať sa, že takýto následok nespôsobí. S následkom smrti bol uzrozumený a túto spôsobiť chcel. Konanie obvineného preto vykazuje subjektívne i objektívne znaky trestného činu vraždy podľa § 219, ods. 1 Trestného zákona, spáchanej v priamom úmysle... Obvinený svojím konaním porušil významný spoločenský vzťah, ktorým je ochrana života a zdravia občanov. Úmyselne spôsobil nenapraviteľný následok - smrť iného.“
Vzhľadom na poľahčujúce okolnosti však prokurátorka navrhla, aby v prípade uznania viny bol Martin odsúdený na trest odňatia slobody na spodnej hranici sadzby pre trestný čin vraždy (10 - 15 rokov) a na výkon trestu zaradený do ľahšej, teda II. nápravnovýchovnej skupiny. Nebol dôvod pochybovať o tom, že by súd mal na tento vcelku jednoduchý prípad zásadne odlišný názor. Prirodzene, je to právomoc súdu, prokurátorka však vyslovila domnienku, že súd by pravdepodobne neakceptoval požiadavku advokáta na mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranicu vzhľadom na charakter útoku, ktorý obžalovaný použil, opätovne však podčiarkla tragický charakter tohto príbehu najmä vo vzťahu k motivácii konania syna.
Hlavné pojednávanie vytýčila predsedníčka senátu Krajského súdu v Bratislave na 23. septembra 1997. Niekoľko dní pred týmto termínom však z bratislavského „justičáku“, teda z ústavu pre výkon väzby prišla ďalšia tragická správa - Martin Ondruš celú situáciu psychicky nezvládol a 17. septembra 1997 sa v cele obesil. Kým si to dozorcovia všimli, bolo už neskoro. Obhliadajúci lekár nezistil žiadne vonkajšie stopy násilia. Súd preto koncom septembra celú záležitosť zastavil, pretože podľa § 11 Trestného poriadku trestné stíhanie je neprípustné „proti tomu, kto zomrel“. Súd však zabudol rozhodnúť o zdanlivej, zákonom ale dôrazne požadovanej náležitosti - o doličnom predmete. Senát tak dodatočne v novembri 1997 musel zasadnúť ešte raz, aby vydal stručné a jasné uznesenie: „Podľa § 81 ods. 3 Trestného poriadku trestný znak vedený pod č. 13/97 - kladivo možno zničiť.“
Späť na tému Zo života
