Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých

 V našej kultúre je hlboko zakorenená úcta k zosnulým a pripomínanie si ich pamiatky, ktorá je doložená ešte z predkresťanských období. Naši predkovia verili, že duše mŕtvych sa v určité termíny opäť vracajú medzi živých, ovplyvňujú ich životy, verili, že je potrebné uctiť a nakloniť si ich priazeň prostredníctvom rôznych obetných darov. Termínov na preukazovanie úcty predkom bolo kedysi počas roka viac. Najvýznamnejšie sa koncentrovali v jarnom období, nakoľko bolo potrebné zabezpečiť si u mŕtvych duší zdar nasledujúcej úrody a celého hospodárstva. Priebeh týchto slávností bol rôzny, mal však podobné rysy u viacerých národov. Jedným zo spoločných znakov bolo aj obradné hodovanie na hroboch predkov, kam prinášali jedlá, pitie a spoločne ich užívali, veriac v prítomnosť duší zosnulých. Tieto slávnosti sa nezaobišli bez tancov, hier, spevu, okiadzania hrobov, zapaľovania ohňov, sviec a pod., ktoré cirkev počas niekoľkých storočí zakazovala.

Aj v súčasnosti nadväzujeme nielen na predkresťanský kult predkov, ale i neskoršie kresťanské tradície. Najintenzívnejšie sa prejavujú práve v jesennom období počas prvých novembrových dní – 1. a 2. novembra. Ide o dva termíny spojené so spomienkou na zosnulých, pričom starším termínom je deň Všechsvätých. Bol ustanovený už v 4. storočí vo východnej cirkvi, kde sa podnes slávi v prvú nedeľu po Turícach. Jeho podstatou bolo pôvodne uctievanie pamiatky tých svätých, ktorí neboli oslavovaní jednotlivo v cirkevnom kalendári. V 7. storočí dal pápež Bonifác IV. do rímskeho Panteónu preniesť kosti viacerých mučeníkov a 13. mája bol v cirkvi slávený sviatok všetkých mučeníkov. Pápež Gregor IV. v roku 835 určil termín tohto sviatku na 1. november, pričom všeobecne bol ustanovený ako centrálny sviatok celej cirkvi až po Tridentskom koncile v r. 1549. Mal byť zasvätený všetkým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť, a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť všetkých veriacich na orodovanie za spásu duší. 
 
Druhým termínom je Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. Vznikol na podnet opáta benediktínskeho rádu Odilona vo Francúzsku v r. 998, až neskôr sa postupne rozšíril do celej západnej cirkvi. V tento deň si veriaci mali uctiť pamiatku všetkých ostatných zosnulých. Panovala viera v schopnosť živých urýchliť vyslobodenie duší z očistca slúžením zádušných omší, vykonávaním dobrých skutkov, modlením. Za týmto účelom sa vykonávali spomínané úkony či už v kostoloch, ale i na cintorínoch, po celé stáročia sa realizovali návštevy na pohrebiskách, ale i špecifické úkony ako zapaľovanie sviečok, symbolov večného svetla a očisty, nosenie darov vo forme jedál a pitia na hroby, obradového oplakávania, v poslednom storočí však najmä úprava a patričné dekorovanie miest pochovania. Členovia protestantských cirkví po dlhé stáročia sviečky nezapaľovali (niekde vo ojedinelých prípadoch sviečky nezapaľujú podnes), pokladali to za prejav katolíckych veriacich. Veľmi rozšíreným zvykom ešte zhruba do polovice 20. storočia, najmä vo vidieckom prostredí, bolo obdarovávanie chudobných, žobrákov, tulákov nielen peniazmi, ale hlavne jedlom a obradovým pečivom, ktoré bolo pripravované špeciálne na túto príležitosť (chlieb alebo malé kusy chlebového pečiva, niekde nazývaný aj dušičkový chlieb alebo duše, ale i pečivo v tvare prekrížených kostí). Žobráci v tieto dni stávali hromadne pred kostolnými dverami či vstupmi na cintoríny, kde sa očakávali návštevy veriacich. Panovala predstava, že práve táto najnižšia sociálna vrstva má najbližšie k Bohu a prostredníctvom modlitby a orodovania u svätých môžu oveľa účinnejšie vplývať na duše v očistci.
 

fotografia - Jankovič

Dlhé stáročia fungovala viera v príchod duší zosnulých do domu pozostalých počas novembrových sviatkov. Naši predkovia chystali pre nich nielen nádoby s jedlom, pitím, ale ponechávali cez noc v oknách sviece, lampáše, aby duše našli cestu domov, dlho do noci kládli oheň, aby sa duše mohli v dome ohriať.  Podľa ľudovej viery sa duše v noci z 1. na 2. novembra zúčastňujú omše v miestnom kostole, ktorú vysluhuje mŕtvy kňaz z danej farnosti. V takýto moment nebolo vhodné chodiť do kostola, nakoľko vyrušené duše mohli živému uškodiť.
 
Slávenie tohto sviatku nabralo za posledné desaťročia nové rozmery a iný charakter. V súčasnosti ide o najmasovejšie slávený sviatok, a to či už veriacimi, ale i neveriacimi, členmi kresťanských či príslušníkmi viacerých ďalších cirkví. Predchádza mu zvýšená pozornosť spojená s úpravou hrobov rodinných príslušníkov, ich vyčistenie, úprava, dekorovanie. Niekdajšie obkladanie machom, čečinou, sušenými plodmi, doma vyrábanými papierovými kvetmi, stálo zelenými rastlinami, dnes nahradili najmä plastové vence, dekorácie, ale i za posledné desaťročia celoslovensky rozšírené dekorovanie hrobov živými kvetmi - chryzantémami, ktoré v súčasnosti možno pokladať za typický kvet spojený práve s priestorom cintorína a úctou k zosnulým.

V súčasnosti je veľmi intenzívne akcentovaný aj sociálny aspekt tohto sviatku. Ide o príležitosť na stretnutie rodiny, známych, rodákov, na istý moment sa vraciame ku svojim koreňom, k predkom, preto je u nás toto obdobie spojené s cestovaním do miesta rodiska. Tieto sviatky sa týkajú všetkých vekových a sociálnych vrstiev (aj detí, ktoré sú z mnohých iných slávností vylučované), pričom ich napĺňame spoločnými návštevami cintorína, modlíme sa, rozjímame nad hrobmi, spomíname na zosnulých, zapaľujeme sviečky, kahance, lampáše nielen na hroboch, ale i v bezprostrednom okolí centrálnych krížov na cintorínoch, kladieme vence a ozdoby na hroby, niekedy i rôzne ďalšie dary pre zosnulých (napr. v prostredí Rómov cigarety, alkohol) a rôzne spomienkové predmety.

Pripravila Margita Jágerová © Slovenské pohrebníctvo