Z histórie Slovenska

02.03.2021

Umučení pre vieru

Beštiálna vražda troch jezuitov vyvoláva hrôzu a pohoršenie aj po viac ako štyristo rokoch.

Búrlivé sedemnáste storočie
Sedemnáste storočie bolo poznačené stavovskými povstaniami, bojmi s Osmanmi i morovou epidémiou. V tej dobe tiež prebiehala Tridsaťročná vojna, násilná rekatolizácia obyvateľstva a na dennom poriadku boli náboženské konflikty medzi katolíkmi a protestantmi.

Ako ochrancovia nekatolíkov vystupovali hlavne vodcovia stavovských povstaní – na území dnešného Slovenska to boli Štefan Bočkaj, Gabriel Betlen, Juraj I. Rákoci, Imrich Tököli a v rokoch 1703 až 1711 viedol poslednú ozbrojenú výpravu za slobodu vierovyznania a proti vládnucim Habsburgovcom aj František II. Rákoci.


Druhá strana sa pri prinavracaní ľudu ku katolíckej viere opierala najmä o cisársku armádu a jezuitských kňazov, známych svojich horlivosťou a oddanosťou cirkvi. V snahe priviesť Košičanov späť do „lona“ katolíckej cirkvi boli v rokoch 1618 – 1619 do mesta vyslaní traja jezuitskí kňazi: Marek Križin, Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki.

Traja klerici
Najstarším z trojice kňazov bol Štefan Pongrácz. Narodil sa pravdepodobne v roku 1582 v mestečku Alvinc v Sedmohradsku (dnes Vinţu de Jos v Rumunsku). Keďže pochádzal z významnej šľachtickej rodiny, jeho rodičia predpokladali, že bude pokračovať v rodinnej tradícii a zameria sa na kariéru a zveľaďovanie majetku. Pongrácz si ale vyvolil inú cestu.

Jeho pevné odhodlanie vstúpiť do rehole jezuitov dokumentuje i zachovaný list, ktorý adresoval svojim rodičom: „Nebol by som pravdovravný, keby som Vám nepovedal, že by som bol i voči sebe nanajvýš nespravodlivý, keby som nepočúvol hlas svojho svedomia. Preto Vás prosím, nevyhrážajte sa mi, lebo verte, aj tak sa nad tým len usmejem. A hoc by ste ma chceli uvrhnúť do väzenia len preto, aby som zmenil svoje rozhodnutie stať sa kňazom-jezuitom, neodradilo by ma to. Väzenie by sa mi stalo noviciátom, kde by som sa utužoval v kresťanskej viere a v láske k vyššiemu cieľu – ku kňazskému povolaniu. A keby ste mi dali aj reťaze a chceli by ste ma nimi pripútať k tomuto svetu a tým odvrátiť od môjho cieľa, ešte lepšie by ste ma spútali s Ježišom Kristom, po ktorom tak veľmi túžim.“

Napriek vyhrážkam a prosbám rodičov vstúpil Pongrácz v júli 1602 ako novic do kláštora v Brne. O dva roky neskôr sa stal riadnym rehoľníkom a po zložení rehoľných sľubov študoval filozofiu v Prahe, odkiaľ sa išiel ďalej vzdelávať na kolégium do Ľubľany (terajšie Slovinsko), kde získal magisterský titul.

V rokoch 1608 – 1611 pôsobil ako učiteľ latinčiny a humanitných vied v Klagenfurte (dnes Klagenfurt am Wörthersee v Rakúsku), v rokoch 1611 – 1615 pokračoval v štúdiách teológie v Štajerskom Hradci (Graz v Rakúsku). Následne bol vysvätený za kňaza a vyslaný na nové jezuitské učilisko v Humennom, kde sa už po ročnom pôsobení stal riaditeľom (v r. 1616). Ale keďže sa v tom čase v Košiciach pridávalo na stranu protestantizmu čoraz viac obyvateľov a nekatolícky veriaci dokonca mali v rukách aj monumentálny Dóm svätej Alžbety, v lete 1618 odovzdal správu školy pátrovi Jurajovi Moysesovi a prišiel do vtedajšej metropoly Horného Uhorska, aby tu uplatnil svoj kazateľský talent v prospech katolicizmu. Krátko po jeho príchode vyhlásil miestny kalvínsky kňaz Peter Alvinci, blízky priateľ sedmohradského kniežaťa a vodcu povstania z r. 1619 – 1626 Gabriela Betlena, že kým bude tento jezuita žiť, protestantizmus sa neuchytí, čím de facto spečatil Pongráczov osud.
 
bockaj
Pamätná tabuľa trom košickým mučeníkom na Hlavnej ulici v Košiciach. (foto: archív Pavla Iča)

Druhým umučeným jezuitom bol Melichar Grodziecki. Rovnako ako Pongrácz pochádzal zo šľachtického rodu a k jeho príbuzným patrili viacerí vysokopostavení cirkevní činitelia. Jedného z nich, svätého Jána Sarkandera, postihol i podobný osud ako Grodzieckeho, keď bol v roku 1620 utýraný v Olomouckej väznici.

Grodziecki sa narodil v roku 1584 v poľskom Tešíne. Zrejme od roku 1595 študoval na jezuitskom učilišti vo Viedni. Pre vstup do rehole sa rozhodol v roku 1603, keď ho prijali ako novica v Brne, kde sa zoznámil so Štefanom Pongráczom. Rehoľné sľuby zložil v roku 1605. Najskôr vyučoval na brnenskom kolégiu, neskôr pokračoval v štúdiách v Jindřichovom Hradci a v Prahe. Bol zbehlý v rétorike, gramatike, filozofii, v hudobnom umení, aj teológii. Kňazom sa stal v roku 1614, pričom pôsobil v Prahe ako správca domova pre chudobných študentov a kazateľ na pražskom predmestí Kopanina (dnes mestská časť Prahy – Přední kopanina). Po pražskej defenestrácii v máji 1518 museli jezuiti z Čiech odísť. Tak sa Grodziecki dostal niekedy v rozmedzí od konca roka 1618 až po leto 1619 do Košíc, kde bol pridelený ako kaplán k cisárskym vojakom a zároveň tu vykonával misijnú i pastoračnú činnosť.

Najmladším z trojice svätých mučeníkov bol diecézny kňaz Marek Križin. Pôvodom bol Chorvát z mesta Križevac. Narodil sa v roku 1589 (možno už 1588) v šľachtickej rodine. V roku 1600 nastúpil na jezuitské kolégium vo Viedni, v roku 1610 získal titul magistra filozofie v Štajerskom Hradci (Graz).

V rokoch 1611 - 1615 študoval teológiu na Nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme, kde bol po ukončení štúdií vysvätený za kňaza. Krátko po príchode do Uhorska ho ostrihomský arcibiskup Peter Pázmáň, sídliaci v Trnave, poveril vyučovaním na trnavskej kapitulnej škole. Neskôr zastával funkciu kanonika ostrihomskej kapituly a v roku 1618 sa stal správcom opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach (dnes mestská časť Košice – Krásna). Odtiaľ Križin často chodieval do Košíc, kde sa zoznámil s Grodzieckim a Pongráczom.

Umučenie
Hrozné utrpenie tejto trojice začalo potom, čo začiatkom septembra 1619 do Košíc pritiahol Juraj I. Rákoci so svojím vojskom, ktoré bolo predvojom mohutnej povstaleckej armády Gabriela Betlena. Celej tragédii sa pritom dalo vyhnúť, ak by mestská rada poslúchla rozkaz kráľovského miestodržiteľa a kapitána Ondreja Dóczyho, ktorý zakázal otvoriť brány Košíc. Avšak protestantizmu naklonení predstavitelia mesta brány otvorili a umožnili tak vzbúrencom vstúpiť. Tí ihneď obkľúčili dom kapitána Dóczyho (tzv. Levočský dom) a obsadili aj vtedajší príbytok Križina, Grodzieckeho a Pongrácza – dnes už neexistujúci Kráľovský dom. Dóczyho odviedli do Sárospataku v súčasnom severovýchodnom Maďarsku, kde onedlho podľahol krutému zaobchádzaniu. Potom sa pozornosť vzbúrencov upriamila na trojicu jezuitov.

Spočiatku sa im iba vyhrážali a nechali ich hladovať. Pod rôznymi hrozbami ich nútili, aby opustili katolícku vieru a stali sa protestantmi. Keď to nezaberalo, pokúsili sa ich nalákať sľubmi. Kňazom ponúkali zhabané majetky katolíckej cirkvi, ak prestúpia na protestantskú vieru, ale tí o ne neprejavovali záujem. Následne sa ich pokúšali vydierať – žiadali výkupné za ich životy, avšak jezuiti sa svojich majetkov už dávno vzdali a okrem duchovnej služby im nemali čo ponúknuť. Po troch dňoch o hlade a smäde, v noci zo 6. na 7. septembra 1619, začali Rákociho hajdúsi pod vedením istého Jána Lajoša klerikov mučiť. Najprv ich kopali a bili palicami a pažbami pušiek. Keď však videli, akí sú kňazi pokojní a že sa vôbec nebránia ani neprosia o milosť, rozzúrili sa a pritvrdili. Jezuitov opaľovali fakľami, bodali do nich a odrezávali im časti tela. Potom sťali hlavu Križinovi a mnohonásobne dobodanému Grodzieckemu.

Pongráczovi sťahovali lebku povrazom, odrezali genitálie a sekerou mu zaťali do krku a do hlavy. Keď už nejavil známky života, hodili ho do žumpy k telám jeho rehoľných bratov. Ako sa však ukázalo neskôr, napriek nevýslovnému utrpeniu ešte Pongrácz mŕtvy nebol. Jeho ston počulo viacero mešťanov, vrátane kostolníka Štefana Eperješiho. Z výpovedí vyplýva, že naposledy vydýchol až po niekoľkých hodinách.

Správa o krutom umučení jezuitov sa onedlho rozniesla po celom meste. K popularite protestantského hnutia však nepridala, práve naopak. Udalosť vyvolala pohoršenie a mnohých Košičanov sa zmocnil strach, či nebudú Bohom potrestaní za smrť týchto nevinných ľudí. Budova Kráľovského domu, v ktorej podľahli mučeniu, bola neskôr zbúraná a na jej mieste vyrástol jezuitský kostol (dnes známy ako Premonštrátsky kostol), ktorého výstavba bola ukončená v roku 1681. Tento chrám nechala postaviť manželka Juraja II. Rákociho, syna Juraja I. Rákociho, Žofia Báthory, ktorá sa prostredníctvom výstavby kostola snažila vyhnúť božiemu trestu a vymôcť pre Rákociovcov odpustenie. Už v tých časoch totiž umučených jezuitov začali viacerí obyvatelia Košíc a okolitých miest uctievať ako svätcov a prebiehali aj pokusy o ich kanonizáciu.

Traja košickí mučeníci boli napokon blahorečení pápežom Piusom X. v roku 1905 a v roku 1995 ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých.

 

Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 02. 2021
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku