Kolobeh života - občianske združenie

27.12.2016

Smrť o pár rokov môže vyzerať inak... Ako zmysluplný rozlúčkový rituál

Celý život sa jej zmenil v jedinej sekunde. Zomrela jej celá rodina, a tak sa nevedome stala adeptom na komplikované smútenie. Prechádzala všetkými fázami smútku —  šokom, slabosťou, neprijatím, odporom, negativizmom, pocitom obete. Hľadala zmysluplný spôsob, ako znova s týmto žiť, o čo sa oprieť. Už tri roky poskytuje smútkové poradenstvo zakladateľka Občianskeho združenia Kolobeh života PhDr. Jana Pitková, spolu s ambasádorkou Máriou Demitrovou. Ako priznáva v rozhovore, smrť každého strašne zaskočí a obnaží. „A my musíme hľadať v sebe silu prijať to a hľadať dôvod, prečo žiť ďalej.“

Vaše občianske združenie Kolobeh života vzniklo koncom roku 2013. Čo bolo podnetom na jeho založenie a s akými víziami ste do toho šli?
Cez vlastný životný príbeh, keď mi v jednej sekunde zomrela celá rodina a stala som sa nevedome, adeptom na komplikované smútenie, ktoré nastalo. Bez toho, aby som vedela, čo to je a vedela, čo s tým robiť. Zasiahla ma smrť, ktorá ma vystrašila na veľa rokov a dostala na samé dno smútenia a seba samej. Hľadala som spôsob, ako znova s týmto žiť, o čo sa oprieť. Nevedela som, či kvalita môjho života bude niekedy taká istá ako dovtedy. Bola to pre mňa veľmi dlhá cesta, trvalo to 18 rokov, kým som zistila, ako to zo seba dostať a ako s tým pracovať. A to už bol len krok k založeniu občianskeho združenia KOLOBEH ŽIVOTA, aby pomáhalo a šírilo osvetu v smútení, prostredníctvom smútkového poradenstva a smútkovej terapie. Založili sme ho spolu s Majkou Demitrovou, ktorá je jeho ambasádorkou.

Jana-Pitkova-IMG_7860
Zakladateľka Občianskeho združenia Kolobeh života PhDr. Jana Pitková
Ako v praxi funguje pomoc pre rodiny s nezaopatrenými deťmi, ktoré sa smrťou rodiča ocitli v krízovej životnej situácii? Ktoré formy pomoci cez vás môžu pozostalí využiť?
Rozhodli sme sa ponúknuť svoje skúsenosti, pomoc, podporu, informácie, poradenstvo a pocit spolupatričnosti rodinám, ktoré to práve veľmi potrebujú. Základnou formou pomoci je naša webová stránka, ktorej nosnou časťou je poradenstvo v smútení, ale aj časti podnecujúce k zamysleniu sa nad našou smrteľnosťou. Ďalej praktické rady, informácie, citácie aj texty piesní či odporúčania odbornej a populárnej literatúry.

Nemenej dôležitou formou pomoci je osobná práca s rodinami s nezaopatrenými deťmi, ktoré sa smrťou jedného alebo oboch rodičov ocitli v krízovej životnej situácii. Sú to cyklické víkendové stretnutia a pravidelná každoročná organizácia dvoch turnusov bezplatných letných táborov pre deti z celého Slovenska. Ďalej sme vytvorili projektovú stratégiu združenia prostredníctvom päť projektových aktivít: Uvedom si svoje talenty a dary, Komunikuj s láskou, alebo päť jazykov lásky, Pošli pomoc ďalej, Dajme si o sebe vedieť, aby sa mohla utkať sieť, Úplné rodiny pomáhajú neúplným. Tento rok sme ešte spustili nový projekt dramato-terapeutických dielní pre našu mládež a nacvičili sme divadelné predstavenie Päť jazykov lásky.

S kým v tomto smere spolupracujete? Tvoria váš tím ľudia, ktorí sami prešli osobnou skúsenosťou zo straty blízkeho človeka? Do akej miery to ovplyvnilo ich ďalšie smerovanie – pomoc v tejto oblasti?
V priebehu troch rokov našej práce sa sformoval tím spolupracovníkov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na našich aktivitách. Sú to odborníci ako psychologička, zážitková pedagogička, sociálni pracovníci, poradca v smútení, ale aj mnohí dobrovoľníci. Niektorí sú z našich rodín, ďalší sa k nám jednoducho pridali, lebo im naša práca dáva zmysel. Je veľmi motivujúce vidieť, ako sa rok čo rok rozrastáme a ako vznikajú a mobilizujú sa svojpomocné skupiny. Ako sa naši smútiaci učia stáť na vlastných nohách, ako ich utrpenie či smútok núti siahnuť si do vlastnej mobilizácie a nájsť spôsob, ako sa naučiť znova žiť, a keď majú dostatok síl aj pomáhať druhým.

Kedy človek spravidla vyhľadá vaše združenie a aké dôvody ho k tomu vedú? Kedy má potrebu podeliť sa o svoju bolesť s profesionálmi na smútkovú terapiu?
Zo začiatku, keď sa o nás ešte vôbec nevedelo, sme my aktívne oslovovali niektoré samosprávy, prípadne ponúkli pomoc mnohodetným vdovám, pestúnskym súrodencom či náhradným rodičom. Dnes už čoraz častejšie sme my oslovovaní vdovami, vdovcami alebo ich okolím, ktoré nás upozorní na danú rodinu na základe toho, že sa o nás niekde dozvedeli, napríklad z článku v novinách.

Keďže na Slovensku sa v oblasti osvety a vzdelávania v tejto téme ešte neurobilo takmer nič, tento rok Kolobeh života spolu s Ligou za duševné zdravie robí prvé kroky pre zviditeľnenie ľudí a organizácii, ktoré sprevádzajú zomieraním, rituálmi poslednej rozlúčky a smútením. Tieto postupne vyhľadávame, oslovujeme a sieťujeme. V súvislosti s jesennou edukačnou kampaňou pre verejnosť vydávame edukačný leták o smútení a v septembri organizujeme prednášku s diskusiou pre verejnosť Smrť ako súčasť života s podtitulom Náš návrat ku koreňom. Bude sa konať 26. septembra v bratislavskom Véčku so zaujímavými hosťami.

S čím majú klienti najčastejšie problémy, pokiaľ ide o to, ako sa vyrovnať so stratou blízkeho a čo ich najviac trápi?
Stretnutie so smrťou blízkeho človeka je pre nás veľmi, veľmi bolestivá skúsenosť. Najmä, ak zomrel nečakane, prípadne vo veku, kedy to ešte nepovažujeme za prirodzené. Každý človek je iný, preto aj každé smútenie je iné. Ak náš život bol priveľmi spätý so zomrelým, nevieme si predstaviť, ako budeme ďalej žiť bez tejto najbližšej bytosti. Alebo máme pocit zrady, ak by sme si dovolili prestať smútiť. Naše smútenie sa môže stať komplikovaným a prejsť až do depresie. Preto je veľmi dobré vyhľadať pomoc, lebo môžeme spolu hľadať cestu, ako s bolesťou a stratou žiť ďalej.

O osobných skúsenostiach so smútkovou terapiou

Fotka-Štrba-IMG_7602
V priebehu troch rokov našej práce sa sformoval tím spolupracovníkov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na našich aktivitách.
Ktoré dôležité momenty rozhodli, že ste sa stali odborníčkou na smútkovú terapiu? Prežili ste niečo podobné, ako vaši klienti?
Až po dlhých rokoch, keď som šla na terapie, pochopila som potrebu smútkovej intervencie. Lebo každý človek, nepripravene konfrontovaný so smrťou, potrebuje aspoň informácie. Nevie totiž, ako zareaguje jeho myseľ, emócie, telo. Symptómy smútku sa dejú na všetkých úrovniach a aj telo zvykne fyzicky ochorieť. Vykazuje smútok cez žalúdok, suchosť v krku či iné pocity na tele. Preto je dobré vedieť, čo sa s nami deje, aké sú príznaky smútenia a že je to prirodzená reakcia tela.

Aké boli vaše prvé roky po tragédii, ktorá vás postihla v súvislosti s úmrtím vašich blízkych? Čo vám najviac pomohlo v danej situácii?
Moje smútenie bolo vzhľadom na mnohonásobnú stratu komplikované a asi len vďaka trojmesačnej dcérke som to prežila bez jedinej tabletky, keďže som v tom čase dojčila. Trvalo ale veľmi dlho, malo charakter odsúvania, odkladania ozajstného smútenia, pretože som mala malé bábätko. Takže jedného dňa som sa mu predsa len musela postaviť „čelom“. Absolvovala som terapie, ktoré mi pomohli nanovo si to celé naplno odsmútiť a vnútorný pocit ma viedol ďalej v ústrety môjmu strachu zo smrti. Absolvovala som vzdelávanie a zážitkový seminár o smrti, až som postupne našla motív a potrebu pomáhať týmto spôsobom ďalej.

Jednou z úloh smútkovej terapie je jednoducho si smútok odsmútiť, nechať prechod svojim pocitom a emóciám. Fungovalo to aj vo vašom prípade, alebo ste zvolili inú cestu?
Ja som na terapii vyložila všetko to, čo u mňa bolo roky potláčané, a tak či tak som si tým musela prejsť odznova. Jednou z úloh terapie je odsmútiť a dovoliť si smútiť akokoľvek to človek potrebuje. Plakať, kričať, hocičo. Ale dávať to von, rozprávať o tom. Pracovať so smútkom aktívne, nebáť sa toho, neutekať, nezatvárať sa pred tým. Nemyslieť si, že keď matka plače pred svojimi deťmi, že je to nejaká slabosť, že sa to nepatrí. Práve naopak, toto všetko je to, čo robíme zle.

Ako dlho ste prekonávali smútok za blízkymi? Dá sa s tým vôbec vyrovnať? Prežívate smútok v inej forme aj dnes, po mnohých rokoch?
Keď mi v jednej sekunde zomrela celá rodina, stala som sa nevedome adeptom na komplikované smútenie, ktoré nastalo. Bez toho, aby som vedela, čo to je a vedela, čo s tým robiť. Prechádzala som všetkými fázami. Šokom, slabosťou, neprijatím, odporom, negativizmom, pocitom obete. Smútok často sprevádza aj zlosť, ktorá môže prejsť do nenávisti, keďže smútok je taká silná emócia, že ľudia naháňajú potenciálnych vinníkov alebo zlosť obrátia na seba a začnú sa ľutovať. No neuľaví sa im. Kým nepochopíme, že obeťou nie sme.

Deti vedia smútiť prirodzene. Ráno sa zobudia a keď im je smutno, plačú. Alebo kedykoľvek, keď si spomenú. A je to v poriadku. Ale zrazu ich zaujme hračka, tak sú plnou pozornosťou pri nej. Dospelý to nedokáže. Má tak zablokovanú myseľ smútkom, že nie je schopný sa od neho odpútať a topí sa v ňom. Aj ja som sa dlho „topila“ a bola vystrašená. A bola to pre mňa veľmi dlhá cesta, kým som zistila, ako to zo seba dostať a transformovať na inú, novú kvalitu. A dokonca aj veľa získať.
Ako prekonať ťažké chvíle, keď prídeme o blízkeho

Akými fázami prechádzame najčastejšie, keď nám zomrie blízky príbuzný? Závisí tiež na tom, či išlo o nečakané úmrtie, alebo o dlhodobé ochorenie, ktorému podľahli?
Existujú viaceré návody. Z mojej skúsenosti sú dôležité štyri úlohy smútenia. Treba nimi vedome prejsť, pričom čas je nepodstatný. Prvou je prijať smrť, čo sa väčšinou tak skoro nepodarí. Netreba si nahovárať, že ten človek iba niekam odcestoval. Mnohí ľudia hrajú so sebou túto hru. Preto je tu dôležitý rituál pohrebu vo forme obradu rozlúčky. Druhou úlohou je dovoliť si smútiť „plným prúdom“, plakať, kričať, vyzúriť sa, rozprávať o tom, aby to išlo von. Napríklad aj modlením, akokoľvek to odkomunikovať. Je to ako s ranou na tele, po čase sa urobí chrasta a zahojí sa. V tejto fáze je dôležité, aby niekto poradil príbuzným smútiaceho, ako sa k nemu správať, čo mu hovoriť, aby tie dobre mienené rady nespôsobovali smútiacemu ešte väčšiu traumu. Ja osobne som najdlhšie terapeuticky spracovávala vetu: „Teraz musíš žiť pre svoje deti.”

Dôležitý je prvý rok smútku, keď človek zažije prvé výročie narodenín a menín zomrelého, prvé Vianoce bez neho. Treťou úlohou je vytvoriť si nový život popri smútení, doslova rozhodnúť sa a dovoliť si prestať smútiť. Zamyslieť sa nad tým, čo nám robí radosť, dovoliť si ju a neviniť sa z radosti. Prichádza to pomaly, pozvoľna, v podobe drobných okamihov. Veď aj pred príchodom partnera či dieťaťa sme boli šťastní. Len sme preniesli svoju pozornosť na nich. Je potrebné si to prázdno po blízkom zaplniť. No a štvrtou úlohou je vytvoriť si pre pozostalého miesto, kde ho budeme mať uloženého symbolicky, rituálne, akokoľvek.

Pamiatka na blízkeho by nám nemala brániť nájsť si napríklad iného partnera, či tešiť sa zo života. Nejde o to, naučiť sa s tým žiť, ale aby sme sa cez utrpenie vedome transformovali a našli kvalitnú hodnotu života, bez výčitiek. Nezáleží na tom, či ide o nečakané úmrtie, alebo o smrť po dlhodobom ochorení. V druhom prípade však mnohokrát pomáha vedomie, že sa milovaná osoba už nemusí ďalej trápiť v chorobe.
 
Ambasádorkou vášho občianskeho združenia je Mária Demitrová. Pomohli ste jej prekonať tiež ťažké chvíle, alebo čo pomohlo jej najviac?
Smútiť by sme mali naplno, autenticky, tak ako to cítime, bez ohľadu na čas. Ale prvý rok smútenia je najťažší a najintenzívnejší, pretože počas neho všetko zažívame prvýkrát. Predovšetkým rodinné a výročné udalosti, ako sú narodeniny, meniny, Vianoce bez milovanej osoby.

Ako príklad môžem uviesť, ako sa so smrťou, okrem odbornej pomoci, intuitívne vyrovnávala a stále vyrovnáva Majka Demitrová. Napísala dve nádherné zbierky básní, v ktorých sa odrážajú všetky štyri úlohy smútenia. V prvej PD 38 vyliala všetok svoj žiaľ, vypísala sa z neho. Našla si nové záľuby, začala navštevovať hodiny hrnčiarskeho kruhu. To je dôležité pri hľadaní spôsobov, ktoré nám pomôžu nechať emócie tiecť plným prúdom, vysmútiť sa, otvoriť kohútik a pustiť emócie von.

V druhej knihe, ktorá sa príznačne volá Dobré ráno, život vidieť, ako u nej začína cez smútok a jeho tmu presvitať svetlo a slnečné lúče. Badať tu prvú aj tretiu úlohu smútenia, keď cez nový život prijala smrť. Paľka si dala na také miesto vo svojom živote, kde jej nebráni ďalej žiť medzi ľuďmi a znovu postupne sa otvárať novým úlohám, vzťahom a radosti.

Môže mať smútenie aj trochu nezvyčajné formy? Napríklad, ak niekto nestihne prísť na pohreb blízkeho, ide sa zabaviť do spoločnosti hneď po pohrebe, lebo dotyčný by si to možno prial, oblečie si hneď po pohrebe pestré oblečenie...
Tak ako sme rozdielni svojimi povahovými vlastnosťami, temperamentom, tak je odlišné aj naše smútenie, ktoré môže mať aj nezvyčajné formy. Dôležité je, aby sme boli autentickí a správali sa tak, ako to cítime. Nepozerali sa na to „čo sa má“, nedali na „dobré rady“ či „plané útechy“, ale dovolili si slobodne prejavovať to, čo naozaj cítime.
 
Podstatné je podľa vás vyskladať si svoj život po smrti blízkeho inak – zmobilizovať sily a venovať sa rôznym aktivitám. Zvyčajne však vtedy človek nemá silu pustiť sa do ničoho. Ako to teda riešiť?
Keď sa človek príliš upne na niečo alebo niekoho, potom zabudne, že na svete existujú vône, raňajší úsvit či tisíc iných momentov, ktoré vedia život urobiť krásnym. Aj to, že sa človek učí stáť na vlastných nohách, k čomu ho donúti utrpenie či smútok, siahne si len do vlastnej mobilizácie a musí nájsť spôsob, ako sa naučiť znova žiť. To je ten najväčší dar cez utrpenie, do ktorého človek dobrovoľne, bez vedomého motívu nepôjde. Smrť každého strašne zaskočí a obnaží. A on musí hľadať v sebe silu prijať to a dôvod žiť ďalej...

Rozlúčkové rituály môžu aj liečiť

Kolobeh-života
V priebehu troch rokov našej práce sa sformoval tím spolupracovníkov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na našich aktivitách.
Smrť nás desí bez ohľadu na to, ako práve žijeme, všetko sa jedného dňa môže zmeniť. Viete odhadnúť, ako budeme smútiť povedzme o 20 rokov, zmení sa niečo? Budeme prežívať smútok stále skôr doma, alebo aj na sociálnych sieťach?
Nie je to náhoda, že nás smrť desí. Lebo okrem strachu z neznáma sa ešte vytratila aj z našich životov. Umierame za anonymnými múrmi nemocníc. Neberieme ju prirodzene, ako súčasť kolobehu života. Kedysi bola smrť absolútnou súčasťou našich životov, zomieralo sa doma, truhla bola súčasťou rodinného obradového cyklu: narodenie, svadba, pohreb. Bralo sa to ako niečo prirodzené. Úplne sme sa odcudzili smrti, neodprevádzame svojich blízkych vo svojom náručí. A preto nás potom vystraší do takej miery, ako to urobila so mnou.

Najbližších 18 rokov po pohrebe som obchádzala pohrebníctva, nemohla som vidieť truhly, mala som fóbiu, obrovský strach pred všetkým, čo sa týkalo pohrebov. Pre mňa to bola na dve desiatky rokov nočná mora. Je v poriadku, že sa bojíme neznámeho, ale potrebujeme o tom rozprávať a pomáhať ľuďom pracovať so smútkom. Pritom naše náboženstvo aj východné filozofie nevnímajú smrť ako konečno, ale iba ako prechod do inej dimenzie. Ale naše pohreby sú plné plaču, temna, desov, čiernej farby či spevu o tom, ako nás obkľúčili „smrteľné muky úzkosti záhrobia“. Na všetkých padne obrovská ťažoba.

No môže to vyzerať aj inak. A ja verím, že o niekoľko rokov to aj inak bude. Napríklad vo forme zmysluplných rozlúčkových rituálov, ktoré samotné nielen liečia, ale aj pomáhajú stmeľovať komunitu pozostalých. Príkladom toho je organizácia ekologického pochovávania Ke kořenům v Prahe, ktorá rozvíja pochovávanie ku koreňom stromov či iných rastlín. Založili prvý český prírodný cintorín Les spomienok v Prahe, kde sa popol zosnulých ukladá ku koreňom urastených stromov. Len nedávno, v auguste, som sa zúčastnila zážitkového seminára, rituáolov posledného rozlúčenia a spomienkových stretnutí, ktorý organizovali spolu s austrálskou sprievodkyňou umieraním Zenith Virago. Bolo to úžasné, inšpiratívne a hlboké trojdňové stretnutie s umieraním, smrťou a rituálmi poslednej rozlúčky. Veľmi by som si priala, aby sa naše rituály posunuli do takej zmysluplnej a liečivej podoby, ako som to mala možnosť zažiť.

Pripravila Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2016

 
  Ostatné témy
Zvyklosti v Nepále
Strážcovia tajomstva života a smrti
Pamätníčky popri cestách
Plnia želania detí
O živote a smrti, Ivan Tuli Vojtek
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Dobré umieranie?
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok