Smrť je zbytočne tabuizovaná

 Ak ste prišli o svojho blízkeho príbuzného, určite viete, že nie je jednoduché vyrovnať sa so svojím zármutkom a bolesťou, ktorá po odchode „na večnosť“ zostala. Smrťou strácate milovaného človeka navždy. Ako tvrdí v rozhovore PhDr. Mgr. Nadežda Špatenková, Ph.D. z Asociácie poradcov pre pozostalých v susednom Česku, smútenie je dlhý a bolestný proces vyrovnávania sa so smrťou milovaného človeka. Trendy smútenia sa za posledné roky výrazne menia. „Hoci smrť blízkeho človeka predstavuje extrémny zásah do života pozostalých, pre smútenie nie je v súčasnej dobe miesto. Už tam prirodzene nepatrí. Smrť je tabuizovaná, popieraná, vytesnená. Pestuje sa kult krásy, mladosti, zdravia a úspešnosti. V takejto spoločnosti sa naozaj nesmúti ľahko.“

Prezraďte nám začiatky vašej Asociácie poradcov pre pozostalých, i to, čo vás primälo k jej založeniu? Skúste si na to spätne zaspomínať.
Asociácia poradcov pre pozostalých, z. s. je pomerne mladá organizácia, ktorá bola vrchným súdom v Prahe zapísaná 5. januára 2015. Hlavným impulzom k jej vzniku bola snaha zabezpečiť určitý profesionálny štandard a garantovanú kvalitu poskytovaných poradenských služieb pre pozostalých. Postupná profesionalizácia poradenstva je v súčasnosti takmer „kľúčovým trendom“. Organizácie a inštitúcie pôsobiace v celoeurópskom kontexte, napríklad OECD alebo Európska komisia, považujú zvyšovanie kvality v poskytovaní informačných a poradenských služieb za jednu zo zásadných úloh. Vyššie uvedené tendencie sú sprevádzané úsilím definovať kvalitu poradenských služieb a jej hranicu, ktorá zahŕňa aj definíciu osobnostných predpokladov poradenských pracovníkov, vrátane ich kvalifikácie, čo sa premietlo aj do štandardizácie a profesionalizácie poradcov pre pozostalých v Českej republike.

Poradcovia by mali byť schopní zvládať širokú paletu činností, ako je komunikácia v širšom slova zmysle. Napríklad diagnostikovanie, vyhľadávanie informácií a prácu s nimi, orientáciu v štatistických súboroch, pomoc, podporu, poradu, intervenciu, organizovanie, konzultácie, sprostredkovanie, výcvik, školiace a psychoterapeutické zručnosti. To všetko, v teoretickej aj praktickej rovine, v rovine práce s individuálnym klientom, aj v skupinovej práci, sami, prípadne tiež s oporou tímu. V tomto zmysle je práca poradcu nesmierne náročná a vyžaduje, rovnako, ako v iných oblastiach sociálnych aktivít, čiže pri práci s ľuďmi, špecializovanú a špecifickú odbornú prípravu.

Nadežda Špatenková, Asociácia poradcov pre pozostalých, Česko

Významnú úlohu v procese profesionalizácie zohrala Národná sústava kvalifikácií a tiež Národná sústava povolaní. Aký význam to malo v rámci poradenstva pre pozostalých?
Národná sústava kvalifikácií (NSK) vznikla v spolupráci Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy Českej republiky a Národného ústavu odborného vzdelávania. Prostredníctvom kvalifikačných a hodnotiacich štandardov je v nej popísaná nielen úplná kvalifikácia, ktorú človek zvyčajne získa v škole, ale aj kvalifikácia čiastková, ktorá je časťou určitého povolania. Okrem vzdelania ide teda aj o získané odborné zručnosti, ktorými je potrebné disponovať. V rámci danej NSK bol vytvorený aj kvalifikačný štandard Poradca pre pozostalých, pričom bol prakticky vôbec prvým hodnotiacim štandardnom založeným na „soft skills“, teda na mäkkých zručnostiach. Typová karta povolania Poradca pre pozostalých (alternatívne názvy Poradca v poradenstve pre pozostalých/Bereavement Facilitator) popisuje toto povolenie ako „kvalifikovaného pracovníka, ktorý samostatne a systematicky, pod dohľadom supervízora sprevádza klientov prostredníctvom poradenského vzťahu, vytvoreného v priebehu umierania im blízkych osôb, pri príprave pohrebných obradov a pri ich práci so smútkom.

Viete nám uviesť aj príklady prác, ktoré môže poradca pre pozostalých vykonávať?
Poradca môže samostatne zabezpečovať poradenstvo pre pozostalých so smútiacimi rodinami, skupinami alebo jednotlivcami. Tiež môže sledovať jeho potreby a riešiť záležitosti spojené s poskytovanou službou, napríklad sprostredkovať kontakt klienta s kompetentným psychológom. V neposlednom rade poskytuje sociálno-právne poradenstvo pozostalým, zabezpečovanie spolupráce a vzájomnej informovanosti medzi poskytovateľmi rôznych služieb, vyhľadáva a organizuje voľno časové aktivity zamerané najmä na prácu so spomienkami a ventilovanie emócií. Všetko, prirodzene, prebieha podľa osobných cieľov pozostalých, ich potrieb a schopností.

Aká je vlastne kvalifikácia poradcov pre pozostalých a kto skúma ich reálne znalosti či skúsenosti?
V zmysle zákona č. 179/2006 Sb. O uznávaní výsledkov ďalšieho vzdelávania nie je dôležité, akým spôsobom uchádzač predpísané kompetencie získal (napríklad absolvovaním nejakého kurzu). Rozhodujúce je, či týmito kompetenciami v skutočnosti disponuje alebo nie. Hodnotiaci štandard profesie Poradcu pre pozostalých jasne nastavuje kritériá, čo všetko musí poradca pre pozostalých spĺňať, tzv. autorizovaná osoba to pri skúške žiadateľa overuje. Naša Asociácia poradcov pre pozostalých je združením poradcov, ktorí disponujú touto profesionálnou kvalifikáciou. Tiež spolupracujeme s orgánmi verejnej správy a samosprávy, robíme výskumnú činnosť, pripomienkujeme legislatívne normy z oblasti pohrebníctva. Tiež neustále vzdelávame poradcov pre pozostalých, či už formou seminárov, konferencií, či poskytovaním supervízie.

Prečo je dobrou voľbou poradiť sa s poradcom pre pozostalých, keď prídeme o niekoho blízkeho? Nepomôžu nám v takých chvíľach zvyčajne rodina a priatelia?
Smrť blízkeho človeka predstavuje extrémny zásah do života pozostalých. V jedinom okamihu sa radikálne mení celý ich život. Doteraz existujúce istoty sa z ich života náhle vytratia, ich svet je smrťou milovaného človeka nečakane a navždy zmenený. Keď vám zomrie niekto blízky, je to ako by sa vám zrútil celý svet, ako by váš život zrazu stratil zmysel. Smrťou strácate milovaného človeka navždy, definitívne. Už nikdy sa s ním nestretnete, už nikdy vás nepohladí, nepochváli, už nikdy nič nebude tak ako predtým. Máte pocit, že už nikdy nemôžete byť šťastný. Vaše srdce bolí a hrozí, že pukne žiaľom, oči pália od potokov sĺz. Ste hlboko zarmútený, smútite...
 

Strata blízkeho človeka nevyvoláva u pozostalých iba silné emočné reakcie, nabúrava tiež ich:
– pocit vlastnej identity(„Som ešte manželka, keď mi zomrel manžel? Nie, už nie som, som vdova.“),
– pocit vlastnej integrity („Niečo vo mne zomrelo, ako by som stratil kus svojho ja.“),
– vzťahy s inými ľuďmi („Nie je mi dobre samotnému, ale nie je mi dobre ani medzi ľuďmi.“),
– presvedčenie o stabilite a bezpečnosti sveta („Ako to len Boh mohol dopustiť?“).
 

Pozostalí v takejto situácii potrebujú pomoc a podporu. Tej sa im ale často nedostáva. Ako si pomôcť?
Hlavným zdrojom pomoci pozostalým by mali byť predovšetkým ich najbližší, teda rodina, príbuzní, priatelia, známi. Lenže, aj ostatní členovia rodiny môžu byť zasiahnutí zármutkom. Smrť významným spôsobom zasahuje do štruktúry a fungovania celej rodiny. Rodinný systém môže byť niekedy smrťou a smútením natoľko narušený, že sa stáva dysfunkčným. Úmrtie člena rodiny nielenže vyvoláva úplne nové, špecifické problémy, ale môže tiež znovu otvoriť skôr existujúce a doteraz nevyriešené problémy, alebo vyhrotiť problémy existujúce. V takom prípade nemôže byť rodina zdrojom účinnej pomoci, pretože sama potrebuje pomoc.

Vychádzate z nejakých konkrétnejších prieskumov, alebo to pozorujete priamo v praxi? 
Napríklad Abram Rosenblant vo svojom výskume z roku 1991 potvrdil, že rodina nemusí byť pre pozostalých vždy zdrojom opory, ba práve naopak. Jeho respondenti uvádzali ostré konflikty s inými členmi rodiny. Príčinou týchto problémov bol najmä pocit pozostalých, že im ostatní príbuzní neposkytujú dostatočnú útechu a oporu. Ďalej dochádza často k obviňovaniu príbuzných, že pozostalý smúti príliš málo, alebo naopak, prehnane, je ambivalentný, má teda protikladný vzťah pozostalých k zosnulému, prípadne k iným príbuzným. Iní autori poukazujú na to, že rodina je sama o sebe v kríze a nemôže byť dostatočnou oporou svojim členom, niekde sa akcentujú napríklad mocenské ambície – boj o dedičstvo a podobne. V tejto súvislosti tiež hodno pripomenúť, že Česká republika je v podstate nenáboženskou krajinou, preto pozostalí nenachádzajú útechu ani v cirkevnom spoločenstve či rituáloch, biblických textoch a ani nádej na ďalšie stretnutie „tam, na druhom brehu“ pre nich nie je dostačujúca.

Nemôžu byť tou oporou v našom smútení napríklad blízki priatelia či známi?
Ani iní ľudia zo sociálneho okolia, napríklad priatelia a známi, nebývajú niekedy pozostalým dostatočnou oporou. Zvyčajne totiž nevedia, ako sa k pozostalým správať, čo urobiť alebo povedať, preto sa stretnutiu s nimi radšej vyhýbajú. Správanie a prežívanie pozostalých ich znepokojuje. Znepokojujú ale tiež samotných smútiacich, ktorí si kladú otázky typu: „Čo so mnou teraz bude?“, „Prečo sa to muselo stať práve jemu? A prečo mne?“ Chcú a potrebujú na svoje otázky nájsť odpovede, ostatní im ale zvyčajne dávajú najavo, že im pri hľadaní odpovedí nemôžu, či nevedia (alebo nechcú?) pomôcť. A tak pozostalý často počuje „útechy“ typu:
 

– „Netráp sa tým!“ To je predsa absurdné! Ako sa nemajú pozostalí trápiť, keď navždy stratili milovaného človeka?!
– „Nesmieš na to myslieť, život ide ďalej!“ Lenže pozostalí majú pocit, že sa ich svet práve zrútil, že ich život stratil zmysel...
– „Všetci tam musíme...“ To je síce pravda, ale pre pozostalých to nie je žiadna veľká útecha.
– „Čo sa stalo, stalo sa...“ Ale toto sa stať nemalo!
– „Teraz sa nemôžeš zrútiť.“ A kedy sa človek môže zrútiť, keď nie po smrti niekoho blízkeho?
– „Vzmuž sa trochu!“ Ako sa má pozostalá žena „pochlapiť“?
– „Všetko musí raz skončiť...“ Lenže prečo práve teraz? A prečo práve takto?!
– „Už o tom nehovor, aj tak to nikomu nepomôže...“ Naopak, pozostalým môže veľmi pomôcť, ak môžu o tom, čo sa im stalo a čo prežívajú, s niekým hovoriť.

Kde teda hľadať pomoc v situácii, keď smútime za niekým blízkym, keď nie priamo u rodiny či priateľov? Zrejme aj v literatúre vidieť rôzne formy zármutku.
Preto smútiaci radšej vyhľadávajú pomoc inde. U pracovníkov v pomáhajúcich profesiách, napríklad u lekárov, sociálnych pracovníkov, duchovných, najrôznejších „poradcov“, pracovníkov hospicových či iných poradní, alebo u psychológov. Práve psychológovia sa vraj smútenia podľa Bradburyovej (1999, in: Baštecká, 2003, s. 160) zmocnili a popísali jeho fázy a príznaky, určili, čo je zdravý a nezdravý zármutok a aké sú známky „zotavenia“.

Bradburyová žiada, aby sa smútenie vrátilo tam, kam patrí – do bežného života v spoločenstve. Lenže ako sa zdá, pre smrť a smútenie nie je v súčasnej spoločnosti miesto, už tam prirodzene nepatrí. Smrť je tabuizovaná, popieraná, vytesnená. Na smrť sa prestalo myslieť („zabudlo sa na ňu ako na smrť“). Pestuje sa kult krásy, mladosti, zdravia a úspešnosti. Smrť je vnímaná ako niečo negatívne, neprimerané, strašné, čo treba skryť pred zrakom verejnosti. V takejto spoločnosti sa naozaj nesmúti ľahko.

Tiež Thomas Edison (obdobne aj iní autori, napríklad Norbert Elias) hľadajú odpoveď na otázku, prečo je v našej spoločnosti tak ťažké smútiť. Podľa nich je príčinou predovšetkým zmena charakteru sociálnych väzieb v rodine. Súčasná moderná rodina je veľmi malá a nemá zakotvenie v širšej príbuzenskej sieti. Príslušnosť k rodine teda nie je zdrojom takej kvality a predovšetkým kvantity možnej pomoci, ako v minulosti. Druhým dôvodom je odklon od náboženstva. Tretím dôvodom je podľa Edisona nedostatok iných prirodzených sociálnych sietí, napríklad blízkych vzťahov k susedom. Zvlášť u obyvateľov miest tak prevláda silný pocit osamelosti, sociálna izolácia sa stáva každodennou realitou. Štvrtým dôvodom je tabuizácia smrti, ktorá spôsobuje, že vonkajšie prejavy trúchlenia nie sú prijímané, ba dokonca sú odmietané (Edison, in: Margolis, 1981).

To však zrejme neznamená, že pozostalí neprežívajú zármutok, že nie sú zasiahnutí žiaľom po smrti milovaného človeka.
Naopak, ich zármutok je zdrvujúci, pretože sú naň sami a sú v ňom zúfalo osamelí. Pozostalí sa môžu domnievať, že dať priechod svojmu žiaľu je „morbídne“ a „nezdravé“, preto sa snažia svoj zármutok potlačiť alebo skrývať. Nevedia, čo majú so svojim zármutkom robiť, ako s ním zaobchádzať, „ako sa z toho nezblázniť“. Tradičné zdroje sociálnej opory zlyhávajú. Pozostalí ale potrebujú podporu, potrebujú niekoho, kto ich na „ceste žiaľu, náreku a sĺz aspoň kúsok odprevadí“. Preto čoraz častejšie vyhľadávajú pomoc formalizovaných inštitúcií, kontaktujú napríklad niektorú z poradní alebo liniek dôvery. Pre pozostalých môže byť oveľa prijateľnejšie hovoriť o bolestivých a zraňujúcich záležitostiach s cudzím človekom, s expertom na danú problematiku (teda s poradcom pre pozostalých), ako s členom vlastnej rodiny.

Ani u niektorých odborníkov, napríklad lekárov alebo psychológov, ale nemusia pozostalí vždy nájsť pochopenie. Prečo? Mali by sa smútiaci „obzerať“ po radu inde?
Jedným z dôvodov je citlivosť problematiky umierania a smrti. Smrť desí. Pripomína všetkým ich bezmocnosť, neschopnosť čeliť smrti a bojovať s ňou, ale aj pocit vlastnej konečnosti. Okrem toho je každé stretnutie s niekým, koho zasiahla smrť blízkeho človeka, bolestivou konfrontáciou s možnosťou, že by sa to mohlo stať aj nám. Ďalším dôvodom môže byť aj nedostatočná skúsenosť s tým, ako pracovať so smútením a smútiacimi ľuďmi. Nezáleží na tom, či pomoc pozostalým poskytuje školený dobrovoľník alebo vysoko vzdelaný psychoterapeut. Ide o to, aby to bol človek citlivý voči potrebám pozostalých, aby to bol niekto, kto je oboznámený s tým, čo pozostalí prežívajú a ako je možné im pomôcť.

Ak sa pýtate, prečo je poradca pre pozostalých dobrou voľbou, je to podobné, ako by ste sa pýtali, prečo si najímať výživového poradcu, keď chcete schudnúť, alebo prečo si vyhľadať osobného trénera, keď si chcem zvýšiť kondíciu. Redukciu váhy a cvičenie by sme tiež predsa zvládli sami, ale môžeme sa riadiť mýtmi, ktoré v tejto oblasti máme, urobiť zbytočné chyby, ktoré sa nám neskôr vypomstia. S niekým, kto problematike rozumie, to ide všetko jednoducho všetko ľahšie.

Na čo by smútiaci ľudia, ktorí prišli o niekoho blízkeho, podľa vás nemali zabúdať?
Na to, že vo svojom zármutku nie sú sami, že sú tu ľudia (a dokonca profesionáli), ktorí im radi pomôžu. Ktorí im na ich dlhej a náročnej ceste smútením môžu, chcú a vedia pomôcť, respektíve „odprevadiť ich“. Osvedčenie o odbornej kvalifikácii Poradca pre pozostalých je potom priamym oznámením, priam výzvou k pozostalým: SOM TU PRE VÁS. CHCEM A MÔŽEM s týmito témami PRACOVAŤ. Smútočné poradenstvo je poskytované pozostalým, ktorých zármutok má neklinický priebeh, kým terapia je akýsi „vyšší level“ – určená klientom, ktorých zármutok sa skomplikoval. To sa často nedá povedať ani o všetkých pracovníkoch v pomáhajúcich profesiách, dokonca ani o lekároch.

Mnoho zúfalých pozostalých totiž vyhľadáva v prvom rade lekársku pomoc. Smútiaci kontaktujú svojho praktického lekára možno preto, že nevedia, kam inam by sa mali obrátiť, pretože v našej krajine stále ešte pretrváva neoprávnené tabu voči psychologickým a psychiatrickým službám. Ak ale pozostalý vyhľadá pomoc lekára, s najväčšou pravdepodobnosťou sa lekár uchýli k tomu, čo pozná – k medicinalizácii a medikalizácii, teda k liečeniu tela liekmi. Pozostalý tak dostane „neschopenku“, nejaké lieky (na spanie, na upokojenie, proti bolesti) a vlastne aj „nálepku“, že je chorý. Táto „nálepka“ je ale z poradenského hľadiska veľmi nebezpečná. Smútenie nie je choroba, nedá sa len tak vyliečiť. Je to práca a pozostalý, ak chce svoj zármutok „ošetriť“, musí pre to niečo urobiť, nie pasívne čakať, že to prejde samo. Neprejde. Zármutok je ťažká práca – fyzická aj psychická.

Z koho je zložený váš tím poradcov a aké nároky kladiete na vašich spolupracovníkov? Objasnite nám to bližšie.
Členom nášho spolku sa môže stať každá fyzická osoba staršia ako 18 rokov, ktorá úspešne získala Osvedčenie o Profesijnej kvalifikácii poradcu pre pozostalých kód 69-020-M, podala si riadnu prihlášku do nášho spolku a ktorej prijatie bolo schválené členskou schôdzou. Náš tím je tak zložený predovšetkým z pracovníkov v pomáhajúcich profesiách – psychológov, psychoterapeutov, sociálnych či zdravotných pracovníkov, duchovných, policajtov, koučov, právnikov, ale aj z pracovníkov pohrebných služieb. Všetci títo ľudia vnímajú poradenstvo pre pozostalých ako neoddeliteľnú súčasť, prehĺbenie svojej práce, skvalitnenie a rozšírenie ponuky služieb pre svojích klientov, nerobia  „len“ poradenstvo pre pozostalých.

Aké najčastejšie problémy pozostalých riešite v praxi? V čom im viete poradiť podľa vašich doterajších skúseností?
Vnímame poradenstvo pre pozostalých naozaj skôr ako akúsi špecializáciu, doplnenie odborných kvalifikovaných poradenských služieb. Aké problémy naši poradcovia riešia, sa odvíja od ich pôsobenia, respektíve zamestnania. Niektorí pôsobia v hospicoch ako sociálni pracovníci a poradcovia pre pozostalých, takže tu poskytujú individuálne i rodinné poradenstvo pozostalým po zosnulých v hospici, organizujú svojpomocné stretávanie, spomienkové akcie a podobne.

Zdravotníci v nemocniciach odovzdávajú pozostalosť príbuzným, teda veci, ktoré po zosnulom ostali na oddelení, kde sa liečil a zomrel. Sú tak jedni z prvých, ktorí so smútiacimi prichádzajú do kontaktu. Príslušníci polície pôsobia ako krízoví interventi – oznamujú pozostalým úmrtia pri dopravných nehodách, intervenujú v prípade veľkých nešťastí a katastrof, členovia fungujúci v Bielom kruhu bezpečia poskytujú oporu pozostalým po obetiach trestných činov, napríklad vrážd. Nemocniční kapláni poskytujú sviatosť umierajúcim, krstia mŕtvonarodené deti v pôrodniciach, modlia sa s umierajúcimi či s ich rodinou. Zamestnanci pohrebných služieb pripravujú a vedú obrady, sprevádzajú pozostalých nielen pohrebom, ale následne aj smútením.

Ak by sme hovorili priamo o vás – aká je vaša profesia? S akými ťažkosťami za vami prichádzajú klienti?
Ja pracujem ako psychologička v zdravotníctve na akútnom príjmovom oddelení psychiatrickej nemocnice, vykonávam potom poradenstvo pre pozostalých, čiže terapiu ako neoddeliteľnú súčasť mojej psychologickej praxe.  Mojimi klientmi sú napríklad ľudia, ktorých smútok sa skomplikoval, prepadli depresii, pokúsili sa o samovraždu, alebo prežívajú posttraumatickú stresovú poruchu, napríklad v dôsledku toho, že videli svojho milovaného človeka zomrieť, našli jeho mŕtve telo, alebo sa nedokážu sa skutočnosťou straty vôbec vyrovnať. Pôsobím taktiež v pozícii odborného garanta a supervízora nemocničných kaplánov, ktorí fungujú v poradni pre pozostalých Horec vo Fakultnej nemocnici v Olomouci. Je to vlastne prvá (a zatiaľ jediná) poradňa pre pozostalých v Českej republike, fungujúca priamo v nemocnici.

Ako to funguje, keď komunikujete vy, alebo vaši kolegovia, s rodinou pozostalých? Objasnite nám to bližšie.
Uvediem príklad. Na Emergency, kam sa privážajú akútne a veľmi vážne prípady, je pacientom a ich rodinám k dispozícii náš kolega, nemocničný kaplán. Ten má výcvik v krízovej intervencii, skúšku z poradenstva pre pozostalých a dlhoročné skúsenosti z humanitárnej práce. Vstupuje do kontaktu s rodinou pacienta, je im oporou v ich náročnej životnej situácii, sprevádza ich, je s nimi napríklad počas operácie pacienta. Ak pacient zomrie, prichádza lekár oznámiť úmrtie pacienta (to je jeho zákonná povinnosť, nikto iný to urobiť nemôže). Nemocničný  kaplán, ktorý má už vybudovaný vzťah s príbuznými, je im v tejto chvíli veľkou oporou, pomáha im prijať informáciu a zariadiť všetko potrebné. Lekár oznámi úmrtie a odchádza zachraňovať ďalšie životy. Nemocničný kaplán s pozostalými zostáva, pomáha im akceptovať danú informáciu, podporuje ich, ak chcú vidieť telo zosnulého, je s nimi, keď  preberajú pozostalosť, teda veci, ktoré mal zosnulý pri sebe v okamihu smrti (napríklad doklady, okuliare a podobne). Poskytuje im, čo v danej chvíli potrebujú – poradenstvo pre pozostalých, pastoračnú starostlivosť, krízovú intervenciu, informácie, je tam s nimi a pre nich. Nezostávajú vo svojom zármutku opustení a osamelí.

Máte za sebou už nejaké konkrétnejšie výsledky ohľadom starostlivosti o pozostalých? Kde vidíte najväčšie možnosti či rezervy, ktoré by ste v tomto smere radi realizovali?
Analýzou agendy Poradne Horec, ktorá sa nachádza priamo v areáli veľkej fakultnej nemocnice v Olomouci, sme zistili, že tento typ služby vyhľadávajú klienti s pomerne veľkým odstupom od úmrtia blízkeho človeka – nezriedka aj rok po jeho smrti. Nemôžu sa napríklad zmieriť s odchodom blízkeho človeka, nevedia, čo s jeho urnou, kam a ako ju uložiť a podobne. Toto zistenie tak búra akúsi mylnú predstavu, že pozostalí vyhľadávajú služby poradcu pre pozostalých bezprostredne po smrti svojho blízkeho, ešte pred vlastným smútočnom rozlúčkou. Naopak.

Pozostalí automaticky kontaktujú pohrebné služby, ak sú spokojní, väčšinou dokážu svoj zármutok sami prekonať a zvládnuť. Ak však nastanú akékoľvek problémy, napríklad absencia pohrebu ako takého, pochybenie na strane pohrebnej služby a podobne, vyhľadávajú pozostalí signifikantne častejšie odbornú pomoc. Naša analýza – tú sme mimochodom robili na základe invektív istej pohrebnej služby, ktorá nás obviňovala z toho, že „dohadzujeme“ klientov ich konkurencii. Pozostalí nemajú požiadavky na zabezpečenie takýchto služieb priamo od nás. Ihneď po úmrtí  zosnulého pomáhajú pozostalým iné intervenčné zložky, napríklad polícia či zdravotníci. My sa zameriavame najmä na to, aby sme tieto zložky adekvátne vyškolili tak, aby pomoc pozostalým prebehla citlivo, eticky a nanajvýš kompetentne. A kde vidíme najväčšie rezervy? Vo väčšej informovanosti, zdieľaní dobrej praxe a kooperácie.

Jednou z vašich aktivít je výskumná činnosť v oblasti poradenských služieb pre pozostalých. Aké zaujímavé fakty ste za posledné obdobie zistili?
Vzhľadom na to, že členmi našej asociácie sú aj vedecko-výskumní pracovníci, zameriavame sa aj týmto smerom. Organizujeme konferencie zamerané na túto problematiku, napríklad O posledných veciach človeka vo Vysočanských záhradách v Hrušovanoch, vydávame publikácie či články takto orientované. Jednou z oblastí, na ktoré sme sa zamerali, bola napríklad identifikácia potrieb umierajúcich a pozostalých v súvislosti s kvalitou života. Štandardizovali sme pre českú populáciu dotazník PNAP, vďaka empirickému výskumu, so zameraním na onkologických pacientov.  V inom prieskume sme zistili predstavy seniorov o dôstojnom umieraní aj ich očakávania vo vzťahu k smrti a pochovávania.

Čím je špecifický český trh pohrebných služieb?
Rastie počet tzv. pohrebov „bez obradov“, teda tzv. ekonomických pohrebov. Avšak, my sa ako poradcovia pre pozostalých snažíme tento trend zvrátiť a informovať verejnosť o tom, že pohreb je príliš cenný rituál na to, aby bol ignorovaný. Plní rad psychologických, sociálnych, spirituálnych, ale aj iných funkcií. Tým, že pohreb pozostalí nerealizujú, rozhodne neznamená, že sa vyhnú svojmu utrpeniu – práve naopak. Smútiaci potrebujú priestor, aby sa so svojím zosnulým riadne rozlúčili, zvládli svoje pocity viny, ventilovali svoje emócie, získali dostatok sociálnej opory – tento priestor im prirodzene ponúka a poskytuje pohreb. Ak sa však pohreb z rôznych dôvodov nezrealizuje, o to viac potrebujú smútiaci služby poradcu pre pozostalých. Keby ho však vyhľadali včas, je vysoko pravdepodobné, že by ich viedol k tomu, aby využili všetky existujúce možnosti ritualizovanej rozlúčky, vrátane prípravy a realizácie pohrebu. Nemali by sme tiež zabudnúť na trend tzv. ekologického pohrebníctva, ktorý sa v Česku rozmáha a je určitou protiváhou tradičných smútočných obradov v krematóriu, ktoré nemusia všetkým vyhovovať.

Aké sú najbližšie plány Asociácie pre pozostalých do ďalších mesiacov či rokov? Vidíte tam nejaké možnosti, ktoré vás inšpirujú napríklad pri porovnaní so zahraničím?
Budeme pokračovať v našich aktivitách. Robiť svoju prácu, poskytovať poradenstvo pozostalým, prehlbovať svoje vedomosti a zručnosti v rôznych oblastiach. Napríklad, nedávno bola v Prahe austrálska sprievodkyňa umierajúcich a pozostalých Zenith Virago, ktorá organizovala semináre a spomienkovú akciu za zomrelých v Lese spomienok. Okrem toho, máme už aj dvoch certifikovaných poradcov pre pozostalých na Slovensku.

Pripravila Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. a IV. 2016

 

  Ostatné témy

Späť na tému Tvárou v tvár smútku