S prezidentom SČK
Prvýkrát sedel v záchranke v roku 1976, dva roky po promócii. Smrť na neho aj po rokoch dýcha niekoľkokrát za mesiac, keď mu pacient odchádza napriek všetkej snahe a on cíti bezmocnosť, ale zároveň aj pokoru pred majestátom prírody. Ale keď sa mu podarí zachrániť pacienta, ktorý by bez takejto pomoci zomrel, alebo mal trvalé následky, zostáva v ňom dobrý pocit na niekoľko dní aj týždňov. Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD., prezident Slovenského Červeného kríža, špecialista urgentnej medicíny a najmä človek, pre ktorého je práca celoživotným poslaním prezrádza v rozhovore pre magazín Slovenské pohrebníctvo viac.
Aký bol pre Slovenský Červený kríž (SČK) uplynulý rok? Skúste ho prosím zhodnotiť z vášho pohľadu. Na čo ste právom hrdý?
V oblasti darcovstva krvi, len počas Valentínskej a študentskej kvapky krvi, sme náborovali 57 000 darcov, z toho viac ako 11 000 prvodarcov. Je to prísľub do budúcnosti. Pokiaľ ide o propagáciu aktivít SČK: organizovali sme putovnú výstavu „Aj málo je veľa“, o 150-ročnej histórii Červeného kríža. V rámci krízového manažmentu sme pomáhali pri evakuáciách obyvateľov pri chemických nehodách a záplavách. Vo vzdelávaní sme vyškolili v 182 akreditovaných kurzoch opatrovania 3 004 opatrovateliek, ktoré už pomáhajú našim starým a chorým. Prebiehali dlhoročné pravidelné akcie v škôlkach o darcovstve krvi, prvej pomoci, pretože deti sú vďačné publikum a dokážu po besede v škôlke priviesť k pomoci svojich rodičov. Okrem vyzdvihnutých aktivít bežia sociálne služby, denné stacionáre pre starých a mentálne postihnutých, vývarovne pre dôchodcov aj s donáškou stravy do domácností a množstvo iných aktivít.
SČK robí v teréne neuveriteľné množstvo práce, dobrých skutkov, vynikajúcich aktivít. V istom rozhovore ste potvrdili, že len z prehnanej skromnosti sa o nich nehovorí. Slováci neradi počúvajú o dobrých skutkoch, alebo čím to bude?
Možno je to pozostatok socializmu, kedy sme počúvali v televízii a čítali v novinách len o plnení plánu, samé pozitívne informácie, či skôr klamstvá o šťastnej budúcnosti. Všetci mali prácu, nikto nekradol. Teraz máme slobodu a tak sa zrejme nevieme „nabažiť“ vrážd, nevier, lúpeží a všetkého negatívneho, čo bolo predtým skryté. Teraz o tom môžeme hovoriť. Verím, že táto doba zvrátených chúťok poslucháčov a čitateľov pominie a zatúžime po normálnych informáciách o spokojných rodinách, fungujúcich vzťahoch, o pomoci chudobným a nevládnym, že skutočné a nefalšované pozitívne informácie prevážia, aby ľudí povzbudzovali k dobrému.
Ktoré z aktivít SČK za posledné mesiace si ako prezident SČK osobne najviac ceníte?
Cením si kampaň „Krajina záchranárov“, ktorá je vďaka partnerom doteraz najväčšou propagáciou potreby vedieť a chcieť poskytnúť prvú pomoc svojim blížnym.
Čo je pre vás prioritou v SČK pre nasledujúce mesiace? Ktoré aktivity by ste radi rozvíjali?
Potrebujeme posilniť našu schopnosť reagovať na potreby zraniteľných skupín obyvateľstva, na sociálne aktivity pri stále stúpajúcich počtoch starých, chorých a nevládnych, na vzdelávacie aktivity a propagáciu prvej pomoci, darcovstva, oceňovania darcov krvi, na propagáciu medzinárodného humanitného práva a iné aktivity. Preto musíme zintenzívniť získavanie prostriedkov od podporovateľov a prilákať do našich radov ešte viac mladých ľudí, ktorí sa musia naučiť nielen dobrovoľníckym aktivitám, ale aj riadeniu, organizovaniu a plánovaniu, aby Slovenský Červený kríž mal silnú základňu aj v budúcnosti. Slovensko je už v porovnaní s väčšinou krajín vo svete dosť bohaté, aj keď sa to našim obyvateľom nezdá, a preto sa musíme viac zapájať aj do medzinárodnej spolupráce. Aj nezamestnaný, ak by si odriekol jedno pivo mesačne, za túto sumu by pomohol nasýtiť jedno dieťa v Afrike na celý mesiac.
SČK sa stará o zraniteľné skupiny obyvateľstva. Nová doba vytvára nové zraniteľné skupiny. Existuje nejaká možnosť, ako im pomôcť? Vám sa, napríklad, podarilo rozbehnúť bezplatnú asistenčnú službu pre seniorov a nevládnych. Ako to funguje?
Asistenčné služby v nemocniciach, pri doprave a formou poradenstva sú nesmierne dôležitou aktivitou, ktorá má za relatívne malé peniaze obrovský efekt. Osamelí, chorí a nevládni ľudia, často bez mladých príbuzných, nevedia nájsť cestu do odbornej ambulancie v nemocnici, nemajú sa ako dopraviť na úrad na vybavenie potrebných dokumentov a ani nevedia, na čo všetko majú v rámci svojho hendikepu nárok. Doprovod v nemocnici, prevoz sociálnym taxíkom alebo užitočná rada majú pre nich neoceniteľnú hodnotu.
Prejdime k vám osobne. Boli ste prezidentom Odbornej lekárskej spoločnosti spolu tri volebné obdobia. Od jesene minulého roka ste prezidentom SČK. V čom je to pre vás nová výzva? Sú tam nejaké spoločné prvky, na ktorých môžete „stavať“?
Spoločnými prvkami sú riadenie kolektívu, práca s ľuďmi, pedagogická činnosť. Ako lekár sa stretávam s chorými ľuďmi v ich domácom prostredí, a tak vidím aj to, čo je iným lekárom liečiacim vo svojej ambulancii skryté. Vidím ľudí v ich prirodzenom prostredí, často zanedbanom. Vidím ich popletených pri delení si 20 druhov liekov medzi manželmi, vidím ich zmätených, ako musia chodiť v zime a snehu na WC z izby na dvor, vidím starkých odložených na 2. podlaží rodinného domu ako nevládzu chodiť po schodoch, a tak vegetujú v jednej izbe zavretí medzi stenami v samote...
Vy sám ste sa začali zaujímať o Červený kríž ako študent medicíny. Čo vás k aktivitám tohto typu najviac priťahovalo? Ako vtedy fungoval SČK v porovnaní s dneškom?
Červený kríž prešiel za 40 rokov úžasným vývojom, tak ako celá spoločnosť. Z organizácie, kde prevažovali staršie vekové kategórie sa pretransformoval na organizáciu mladú. Neskutočne sa rozšírili aktivity, z darcovstva a prvej pomoci sme sa rozšírili o sociálnu pomoc, vzdelávanie. Úplne sa zmenila práca pri získavaní finančných zdrojov, kde musíme súťažiť s množstvom často pochybných organizácií s prívlastkom „humanitné“ v názve. Zvýšila sa efektivita zavedením mobilov, počítačov, internetu. Viac vieme, viac stíhame, ale potrebujeme aj viac sponzorov na viac aktivít.
Prvýkrát ste sedeli v záchranke v roku 1976, dva roky po promócii. Učili vás záchranári, s ktorými ste jazdili, priamo za „pochodu“. Čím si vás získala záchranka na dlhé roky? Rozhodol vtedy nejaký moment, ktorý vám utkvel v pamäti, kedy ste si povedali: „práve teraz som zachránil život“? Dýchala na vás niekedy smrť?
Práca v záchrannej službe je akčná, dynamická, mierne riziková, náročná na analytické schopnosti, kde treba spraviť diagnózu bez monumentálneho prístrojového vybavenia nemocnice, bez možnosti konzultácie s odborníkmi iných špecializácií. Je to výzva, ale aj relax v porovnaní s kľudnou prácou na univerzite. Smrť na mňa dýcha niekoľkokrát za mesiac. Keď mi pacient odchádza napriek všetkej snahe a ja cítim bezmocnosť, vtedy zároveň cítim aj pokoru pred majestátom prírody. Ale keď sa podarí zachrániť pacienta, ktorý by bez našej pomoci zomrel, alebo mal trvalé následky, tak je to dobrý pocit na niekoľko dní aj týždňov. A to napriek dlhým rokom praxe.
Venujete sa pedagogickej činnosti, ste súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. Ktorá z týchto aktivít je najviac blízka vášmu srdcu a prečo?
Som šťastný človek, lebo robím vlastne všetko to, čo ma baví. Tieto aktivity sa navzájom prelínajú. Pri znaleckých posudkoch vidím v čom sa robia chyby, a tak môžem svojich študentov varovať, aby ich v budúcnosti nerobili. Pri práci v záchrannej službe sa stále učím a svoje vedomosti môžem odovzdávať študentom. U nich cítim, že ich moje vedomosti zaujímajú a to ma povzbudzuje vtedy, keď som unavený. Mám krásny život, pomáham chorým, odovzdávam vedomosti, organizujem kolektívy, ktoré robia to isté, čo aj ja, vidím výsledky, cítim vďaku.
V urgentnej medicíne sa mladí lekári stretávajú s akútnymi stavmi všetkých typov, ktoré nie vždy skončia šťastne. Majú to dnes jednoduchšie vzhľadom k modernejšej prístrojovej technike a množstvu informácií aj zo zahraničia? Ako vnímajú toto poslanie?
Urgentná medicína je medzi mladými lekármi atraktívna, pretože sa denne stretávajú s akútnymi stavmi všetkých špecializácií, od novorodencov po umierajúcich starcov, s úrazmi, vnútornými chorobami srdcovými, dýchacími, poruchami žliaz a látkovej premeny, s neurologickými ochoreniami. Táto pestrosť a nečakanosť niekoho ľaká, iného naopak priťahuje. V urgente zažívame adrenalínové chvíle a mladí cítia, že pri tej pestrosti pacientov, vekových skupín, chorôb a úrazov odborne rastú. V nemocnici je všetko k dispozícii, je tam kolektív, teplo, svetlo. Ale v prednemocničnej starostlivosti na záchranke je často tma, dážď, sneh, nečakané choroby a stavy, občas nepríjemní príbuzní, ktorí si v domácom prostredí dovolia viac ako na cudzom území v nemocnici. Toto všetko zvládnuť s prehľadom dvíha sebavedomie, odbornosť aj dobrý pocit z práce.
Ktoré najčastejšie ochorenia, ku ktorým ako záchranár stále chodíte, sú najviac rizikové a ohrozuje ich úmrtie? Nastal tam nejaký posun za posledné roky?
Za posledných dvadsať rokov sa zmenilo zloženie pacientov. Kedysi boli psychiatrické ochorenia vzácne, bolo veľa astmatických záchvatov. Dnes je psychiatrie až až, ale vďaka lepším liekom astma takmer vymizla. Pribudli ale rozmaznaní pacienti, ktorí nevolajú záchranku kvôli život ohrozujúcim ochoreniam, ale z pohodlia. Ľudia zdegenerovali, a keď kedysi volali záchranku len pri život ohrozujúcich stavoch, pri amputovaných končatinách, zabodnutých nožoch v chrbte, dnes si myslia, že krvácanie z nosa by ich mohlo zabiť :-).
Kde si predstavujete sám seba o takých cca 5 rokov? Máte nejaké osobné výzvy, ktoré by ste radi dosiahli, alebo čo vás napĺňa po profesnej i súkromnej stránke? Vaše deti tiež idú vo vašich „šľapajách“...
O 5 rokov by som chcel byť zdravý a pracovať aspoň na polovičný úväzok (mám 64 rokov). Zatiaľ ma baví aj práca lekára, aj učiteľa, možno v budúcnosti budem menej pracovať a viac „dobrovoľníčiť“. Dve deti z troch sú darcovia krvi. Jedna dcéra pracuje v sociálnych službách, syn študuje za záchranára, staršia dcéra je síce právnička, ale počas štúdia robila v záchrannej službe. Manželka je dobrovoľníčka, ktorá sa o nás stará keď sme doma a o domácnosť, keď doma nie sme. Ale hlavne je koncertná umelkyňa, ktorá tiež pracuje viac ako len osem hodín denne.
Fakty o SČK
Slovenský Červený kríž má v súčasnosti 70 000 členov a približne 12 000 dobrovoľníkov. V rámci celého sveta je v národných spoločnostiach Červeného kríža a Červeného polmesiaca združených 15,5 milióna dobrovoľníkov.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP marec 2014
Aký bol pre Slovenský Červený kríž (SČK) uplynulý rok? Skúste ho prosím zhodnotiť z vášho pohľadu. Na čo ste právom hrdý?
V oblasti darcovstva krvi, len počas Valentínskej a študentskej kvapky krvi, sme náborovali 57 000 darcov, z toho viac ako 11 000 prvodarcov. Je to prísľub do budúcnosti. Pokiaľ ide o propagáciu aktivít SČK: organizovali sme putovnú výstavu „Aj málo je veľa“, o 150-ročnej histórii Červeného kríža. V rámci krízového manažmentu sme pomáhali pri evakuáciách obyvateľov pri chemických nehodách a záplavách. Vo vzdelávaní sme vyškolili v 182 akreditovaných kurzoch opatrovania 3 004 opatrovateliek, ktoré už pomáhajú našim starým a chorým. Prebiehali dlhoročné pravidelné akcie v škôlkach o darcovstve krvi, prvej pomoci, pretože deti sú vďačné publikum a dokážu po besede v škôlke priviesť k pomoci svojich rodičov. Okrem vyzdvihnutých aktivít bežia sociálne služby, denné stacionáre pre starých a mentálne postihnutých, vývarovne pre dôchodcov aj s donáškou stravy do domácností a množstvo iných aktivít.
SČK robí v teréne neuveriteľné množstvo práce, dobrých skutkov, vynikajúcich aktivít. V istom rozhovore ste potvrdili, že len z prehnanej skromnosti sa o nich nehovorí. Slováci neradi počúvajú o dobrých skutkoch, alebo čím to bude?
Možno je to pozostatok socializmu, kedy sme počúvali v televízii a čítali v novinách len o plnení plánu, samé pozitívne informácie, či skôr klamstvá o šťastnej budúcnosti. Všetci mali prácu, nikto nekradol. Teraz máme slobodu a tak sa zrejme nevieme „nabažiť“ vrážd, nevier, lúpeží a všetkého negatívneho, čo bolo predtým skryté. Teraz o tom môžeme hovoriť. Verím, že táto doba zvrátených chúťok poslucháčov a čitateľov pominie a zatúžime po normálnych informáciách o spokojných rodinách, fungujúcich vzťahoch, o pomoci chudobným a nevládnym, že skutočné a nefalšované pozitívne informácie prevážia, aby ľudí povzbudzovali k dobrému.
Ktoré z aktivít SČK za posledné mesiace si ako prezident SČK osobne najviac ceníte?
Cením si kampaň „Krajina záchranárov“, ktorá je vďaka partnerom doteraz najväčšou propagáciou potreby vedieť a chcieť poskytnúť prvú pomoc svojim blížnym.
Čo je pre vás prioritou v SČK pre nasledujúce mesiace? Ktoré aktivity by ste radi rozvíjali?
Potrebujeme posilniť našu schopnosť reagovať na potreby zraniteľných skupín obyvateľstva, na sociálne aktivity pri stále stúpajúcich počtoch starých, chorých a nevládnych, na vzdelávacie aktivity a propagáciu prvej pomoci, darcovstva, oceňovania darcov krvi, na propagáciu medzinárodného humanitného práva a iné aktivity. Preto musíme zintenzívniť získavanie prostriedkov od podporovateľov a prilákať do našich radov ešte viac mladých ľudí, ktorí sa musia naučiť nielen dobrovoľníckym aktivitám, ale aj riadeniu, organizovaniu a plánovaniu, aby Slovenský Červený kríž mal silnú základňu aj v budúcnosti. Slovensko je už v porovnaní s väčšinou krajín vo svete dosť bohaté, aj keď sa to našim obyvateľom nezdá, a preto sa musíme viac zapájať aj do medzinárodnej spolupráce. Aj nezamestnaný, ak by si odriekol jedno pivo mesačne, za túto sumu by pomohol nasýtiť jedno dieťa v Afrike na celý mesiac.
SČK sa stará o zraniteľné skupiny obyvateľstva. Nová doba vytvára nové zraniteľné skupiny. Existuje nejaká možnosť, ako im pomôcť? Vám sa, napríklad, podarilo rozbehnúť bezplatnú asistenčnú službu pre seniorov a nevládnych. Ako to funguje?
Asistenčné služby v nemocniciach, pri doprave a formou poradenstva sú nesmierne dôležitou aktivitou, ktorá má za relatívne malé peniaze obrovský efekt. Osamelí, chorí a nevládni ľudia, často bez mladých príbuzných, nevedia nájsť cestu do odbornej ambulancie v nemocnici, nemajú sa ako dopraviť na úrad na vybavenie potrebných dokumentov a ani nevedia, na čo všetko majú v rámci svojho hendikepu nárok. Doprovod v nemocnici, prevoz sociálnym taxíkom alebo užitočná rada majú pre nich neoceniteľnú hodnotu.
 |
|
doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD. Dlhoročný člen Slovenského Červeného kríža, anesteziológ, intenzivista a špecialista urgentnej medicíny. Venuje sa pedagogickej činnosti, je súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. Je držiteľom najvyššieho ocenenia za darovanie krvi – Medaily prof. MUDr. Jána Kňazovického, držiteľom Zlatého záchranárskeho kríža SR a Zlatého záchranárskeho kríža ČR
|
Spoločnými prvkami sú riadenie kolektívu, práca s ľuďmi, pedagogická činnosť. Ako lekár sa stretávam s chorými ľuďmi v ich domácom prostredí, a tak vidím aj to, čo je iným lekárom liečiacim vo svojej ambulancii skryté. Vidím ľudí v ich prirodzenom prostredí, často zanedbanom. Vidím ich popletených pri delení si 20 druhov liekov medzi manželmi, vidím ich zmätených, ako musia chodiť v zime a snehu na WC z izby na dvor, vidím starkých odložených na 2. podlaží rodinného domu ako nevládzu chodiť po schodoch, a tak vegetujú v jednej izbe zavretí medzi stenami v samote...
Vy sám ste sa začali zaujímať o Červený kríž ako študent medicíny. Čo vás k aktivitám tohto typu najviac priťahovalo? Ako vtedy fungoval SČK v porovnaní s dneškom?
Červený kríž prešiel za 40 rokov úžasným vývojom, tak ako celá spoločnosť. Z organizácie, kde prevažovali staršie vekové kategórie sa pretransformoval na organizáciu mladú. Neskutočne sa rozšírili aktivity, z darcovstva a prvej pomoci sme sa rozšírili o sociálnu pomoc, vzdelávanie. Úplne sa zmenila práca pri získavaní finančných zdrojov, kde musíme súťažiť s množstvom často pochybných organizácií s prívlastkom „humanitné“ v názve. Zvýšila sa efektivita zavedením mobilov, počítačov, internetu. Viac vieme, viac stíhame, ale potrebujeme aj viac sponzorov na viac aktivít.
 |
|
Š 1203 vo verzii sanitka. Tieto staré veterány, ktoré zachraňovali životy slúžia ešte dnes. Viac o sanitných vozidlách v galérii pod článkom. Foto Pavel Ondera
|
Práca v záchrannej službe je akčná, dynamická, mierne riziková, náročná na analytické schopnosti, kde treba spraviť diagnózu bez monumentálneho prístrojového vybavenia nemocnice, bez možnosti konzultácie s odborníkmi iných špecializácií. Je to výzva, ale aj relax v porovnaní s kľudnou prácou na univerzite. Smrť na mňa dýcha niekoľkokrát za mesiac. Keď mi pacient odchádza napriek všetkej snahe a ja cítim bezmocnosť, vtedy zároveň cítim aj pokoru pred majestátom prírody. Ale keď sa podarí zachrániť pacienta, ktorý by bez našej pomoci zomrel, alebo mal trvalé následky, tak je to dobrý pocit na niekoľko dní aj týždňov. A to napriek dlhým rokom praxe.
Venujete sa pedagogickej činnosti, ste súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. Ktorá z týchto aktivít je najviac blízka vášmu srdcu a prečo?
Som šťastný človek, lebo robím vlastne všetko to, čo ma baví. Tieto aktivity sa navzájom prelínajú. Pri znaleckých posudkoch vidím v čom sa robia chyby, a tak môžem svojich študentov varovať, aby ich v budúcnosti nerobili. Pri práci v záchrannej službe sa stále učím a svoje vedomosti môžem odovzdávať študentom. U nich cítim, že ich moje vedomosti zaujímajú a to ma povzbudzuje vtedy, keď som unavený. Mám krásny život, pomáham chorým, odovzdávam vedomosti, organizujem kolektívy, ktoré robia to isté, čo aj ja, vidím výsledky, cítim vďaku.
 |
|
Modernejšie vozidlá záchrannej služby sa cez deň v hlavnom meste prakticky nezastavia. Viac o sanitných vozidlách v galérii pod článkom. Foto Pavel Ondera
|
Urgentná medicína je medzi mladými lekármi atraktívna, pretože sa denne stretávajú s akútnymi stavmi všetkých špecializácií, od novorodencov po umierajúcich starcov, s úrazmi, vnútornými chorobami srdcovými, dýchacími, poruchami žliaz a látkovej premeny, s neurologickými ochoreniami. Táto pestrosť a nečakanosť niekoho ľaká, iného naopak priťahuje. V urgente zažívame adrenalínové chvíle a mladí cítia, že pri tej pestrosti pacientov, vekových skupín, chorôb a úrazov odborne rastú. V nemocnici je všetko k dispozícii, je tam kolektív, teplo, svetlo. Ale v prednemocničnej starostlivosti na záchranke je často tma, dážď, sneh, nečakané choroby a stavy, občas nepríjemní príbuzní, ktorí si v domácom prostredí dovolia viac ako na cudzom území v nemocnici. Toto všetko zvládnuť s prehľadom dvíha sebavedomie, odbornosť aj dobrý pocit z práce.
Ktoré najčastejšie ochorenia, ku ktorým ako záchranár stále chodíte, sú najviac rizikové a ohrozuje ich úmrtie? Nastal tam nejaký posun za posledné roky?
Za posledných dvadsať rokov sa zmenilo zloženie pacientov. Kedysi boli psychiatrické ochorenia vzácne, bolo veľa astmatických záchvatov. Dnes je psychiatrie až až, ale vďaka lepším liekom astma takmer vymizla. Pribudli ale rozmaznaní pacienti, ktorí nevolajú záchranku kvôli život ohrozujúcim ochoreniam, ale z pohodlia. Ľudia zdegenerovali, a keď kedysi volali záchranku len pri život ohrozujúcich stavoch, pri amputovaných končatinách, zabodnutých nožoch v chrbte, dnes si myslia, že krvácanie z nosa by ich mohlo zabiť :-).
Kde si predstavujete sám seba o takých cca 5 rokov? Máte nejaké osobné výzvy, ktoré by ste radi dosiahli, alebo čo vás napĺňa po profesnej i súkromnej stránke? Vaše deti tiež idú vo vašich „šľapajách“...
O 5 rokov by som chcel byť zdravý a pracovať aspoň na polovičný úväzok (mám 64 rokov). Zatiaľ ma baví aj práca lekára, aj učiteľa, možno v budúcnosti budem menej pracovať a viac „dobrovoľníčiť“. Dve deti z troch sú darcovia krvi. Jedna dcéra pracuje v sociálnych službách, syn študuje za záchranára, staršia dcéra je síce právnička, ale počas štúdia robila v záchrannej službe. Manželka je dobrovoľníčka, ktorá sa o nás stará keď sme doma a o domácnosť, keď doma nie sme. Ale hlavne je koncertná umelkyňa, ktorá tiež pracuje viac ako len osem hodín denne.
Fakty o SČK
Slovenský Červený kríž má v súčasnosti 70 000 členov a približne 12 000 dobrovoľníkov. V rámci celého sveta je v národných spoločnostiach Červeného kríža a Červeného polmesiaca združených 15,5 milióna dobrovoľníkov.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP marec 2014
Späť na tému Profesionáli
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 5 fotografií. Autor Pavel Ondera
