Skutočný príbeh

25.01.2015

Nedotýkajte sa (ani na zem spadnutého) starostu

Viete, kto je to vlastne verejný činiteľ a čo je to útok na verejného činiteľa? Táto kategória trestnej činnosti dosiaľ, zrejme ako dedičstvo socialistického zákonodarstva, patrí stále medzi nejasne definované, prípadne aj zle vykladané. Niet však pochýb, že tých, čo skutočne plnia povinnosti verejných činiteľov, náš zákon ešte stále výrazne chráni - a nemusí ísť iba o „papalášov“.

Z verejných činiteľov sú nám známi najmä policajti. Posledný somrák vie, že dať príslušníkovi Policajného zboru povedzme päsťou do zubov nie je to isté, ako to urobiť kolegovi somrákovi. Keby náš somrák ten rozdiel vopred náhodou nepoznal, veľmi rýchlo ho zistí na súde. Pritom nejde iba o príslušníkov „štátnej“ polície, ale pod prísnou ochranou zákona sú počas výkonu služby aj policajti mestskí, obecní, „železniční“... Dotknúť sa verejného činiteľa s úmyslom ublížiť mu je z pohľadu zákona veľmi nešťastná aktivita. Menej sa však už vie, že podobnú právnu ochranu v súvislosti s výkonom svojej funkcie požívajú aj bezmála štyri tisícky starostov a primátorov našich obcí a miest. Dnes prinášame názorný príklad toho, ako sa neoplatí mať starostu obce v zuboch...

Náš príbeh sa odohral v roku 1996 v obci, ktorej katastrálne územie nepresahuje 330 hektárov, má smutný názov a ešte menej obyvateľov ako hektárov. Navyše sa nachádza v okrese na východe Slovenska, kde prejde rok i viac a policajti nevedia, čo to je vražda. Tunajší skromný žandársky kolektív je skôr zvyknutý na bežné krčmové bitky či na počet účastníkov bohatšie ruvačky, hlučné rodinné hádky alebo krádeže sliepok a iných požívatín, vhodných. Preto, keď 20. augusta 1996 prišlo na obvodné oddelenie PZ oznámenie o napadnutí starostu obce, nepredpokladali, že môže ísť o niečo vážne. Veď telefonoval sám poškodený v roli oznamovateľa. Žije a to je hlavné....

NEROZHODNÝ SÚBOJ?
Hliadka sa okolo tretej popoludní vybrala do obce a zistila asi toto - tunajší občan Marián Kaprálik, narodený v roku 1949, po predchádzajúcich verbálnych vyhrážkach fyzicky a so sekerou v ruke napadol o desať rokov staršieho starostu obce Jozefa Hanáka. Rozbil mu okuliare i elektronický diár, potrhali si šaty, obaja utŕžili ľahšie zranenia.

Veľmi mladí policajti bezradne postávali na ulici pred rodinným domom, pri ktorom sa incident stal. Bolo príjemne teplo, fúkalo od juhu. Na zemi videli sekeru, zopár osobných vecí a asi tridsaťcentimetrovú kaluž krvi. Nezdalo sa, že vytiekla zo starostu, pretože ten bol čiperný a spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi i náhodnými svedkami vysvetľoval, čo sa vlastne stalo. „Počul som už predtým,“ začal starosta Hanák, „že sa mi Kaprálik vyhráža v krčme, že on nikomu platiť nebude. To vtedy, keď sme v zastupiteľstve určili poplatky za služby, ktoré obec pre našich obyvateľov zabezpečuje. Komu sa to už páči? Nevenoval som tomu pozornosť, aj keď Kaprálik je známy výtržník. Veď už zopárkrát sedel, každú chvíľu je opitý a robí problémy v dedine, i keď inak chlap je to riadny, neodťahuje sa od roboty, aj na družstve sú s ním vcelku spokojní. No ale dnes, keď som vchádzal cez bránku do svojho domu, zrazu sa len odkiaľsi zjavil a hneď na mňa. V ruke mal sekeru, tak som sa aj preľakol. Kričal ako besný, pohansky hrešil a ziapal, že on platiť nič nebude, radšej ma zabije. A celou silou sa rozohnal tou sekerou. Ako letela na mňa, akosi som sa stačil hlavou uhnúť, tak ma trafil iba poriskom, obšuchlo sa mi po líci a keď mi porisko buchlo do ramena, sekera mu tým nárazom vypadla z rúk. Hneď ma oboma rukami chytil za krk a začali sme sa váľať po zemi. No a potom sa mi podarilo akosi dostať sa naňho, zopár som mu aj priložil, mal som strašnú zlosť. Veď ma ten opilec mohol zabiť...“

„ZARUBAŤ SO SEKEROU“
Mladí policajti nevedeli, do akej miery sa majú vážne tváriť. Lebo vidieť bezmála šesťdesiatročného starostu v bojovej akcii - to si nevedeli dosť dobre predstaviť. Na mieste toho veľa neurobili. Veď ani veľmi nemali čo. Zabavili iba na asfalte ležiacu sekeru ako „doličný predmet“ lebo na nej bolo vidieť stopy krvi. A to ju ešte Hanák chvíľu držal v ruke, až keď ho vyzvali, tak ju vrátil približne na miesto, kde mala ležať predtým. Urobili zopár fotografií, náčrtok situácie, zobrali vzorky z krvných škvŕn na zemi a operatívne „vyťažili“ svedkov - najmä starostových rodinných príslušníkov, ktorí na krik vybehli z domu.

Tí však už videli iba koniec incidentu, keď starosta získal nadvládu, kľačal na ležiacom Kaprálikovi a bil ho päsťami, čo mu sily stačili. „Chcel ma so sekerou zarubať,“ oznámil im, ale nemuseli už robiť ringových rozhodcov, pretože bitka skončila. Obaja bez cudzej pomoci vstali. Aj Kaprálik, ktorému starosta udieral aj hlavu o zem. Krvácal, ale neišlo o nič vážne, odkráčal ďalej po svojich...

RELATIVITA
Mladí policajti tak zrejme nadobudli pocit, že sa tu dvaja chlapi, ako už býva zvykom na dedine, pobili bez vážnejších následkov. Vec sa v takejto podobe dostala pred vyšetrovateľa okresného úradu vyšetrovania a preto ju kvalifikoval ako útok na verejného činiteľa a ublíženie na zdraví. Ako dlho bude starosta práceneschopný, to v tej chvíli nikto nevedel. Čo iné mal vyšetrovateľ k dispozícii? Postoj, resp. výpoveď starostu bola jasná, ale z vypočutia Kaprálika nebolo nič, pretože ten tvrdil, že bol opitý ako čík a vôbec nič si nepamätá. Na tomto stanovisku, ostatne, zotrval aj vtedy, keď sa už obrátilo proti nemu. Iných priamych svedkov jednoducho nebolo.

Policajtom zo základného útvaru zrejme akosi unikol podstatný moment: útok sekerou na verejného činiteľa. Pretože keď sa spis dostal do rúk ďalším kompetentným, ukázalo sa, že zo zdanlivo nevinnej šarvátky môže byť i čosi vážnejšie. Prípadu sa ujal krajský vyšetrovateľ (v tom čase ešte z Košíc) a po konzultácii s prokurátorom bola udalosť prekvalifikovaná na trestný čin pokusu o vraždu! Nuž a to už je úplne iné „kafe“, pretože hrozí trest odňatia slobody až do 15 rokov!

PODIVNÉ DEDIČSTVO
Celá vec sa po čase začala vyšetrovať oveľa dôkladnejšie - navyše už na novej pôde, pretože po legislatívnom vzniku krajov Košičania bleskovo, ešte 31. 12. 1996 celý spis veľmi ochotne a bez nároku na odmenu odoslali novovzniknutej prešovskej krajskej prokuratúre. Bolo už neskoro niečo podstatné na dovtedajšom spôsobe vyšetrovania meniť. Prešovčania zistili, že niektoré neodkladné a neopakovateľné úkony policajti hneď po čine neurobili a čas bežal. Vždy hrá v prospech obvineného... Zistilo sa napríklad, hoci to znie neuveriteľne, že „ktosi“ zabudol odviesť zadržaného Kaprálika na odber krvi a tak neexistoval žiadne objektívny dôkaz, v akom stave sa obvinený v čase činu nachádzal. Chýbali aj ďalšie veci, ktorých absencia sa im v priebehu vyšetrovania mohli ešte vypomstiť. Viacerí sa vtedy zhodli v názore, že na prácu so závažnými trestnými činmi ešte „tamtí vidiečania“ nedorástli.

Čo sa stalo, neodstane sa. Bolo treba urobiť celkovú bilanciu prípadu a určiť ďalší postup. Čo vlastne mali v rukách? Výpovede niekoľkých svedkov a v podstate objektívne lekárske nálezy. Z nich bolo zrejmé, že celá udalosť sa mohla odohrať tak, ako uvádza poškodený starosta Hudák. Jeho práceneschopnosť nepresiahla šesť dní, ale zo všetkých zistení bolo zrejmé, že rovnako mohol aj nežiť. Mal pohmoždený chrbát z bitky na zemi, odreté hánky z toho, ako sa v záchvate zlosti vyvršoval na Kaprálikovi, nejasné stopy na krku možno po škrtení a najmä jasný „obšuch“, resp. popáleninu na líci od poriska sekery. Toto zranenie bolo zrejme rozhodujúce aj pre názor súdneho lekára, ktorý tak mohol dospieť k názoru, že nebyť náhody, resp. Hudákovej pohotovej reakcie, mohol byť mŕtvy, pretože ostrie sekery mu podľa popisu situácie a vyšetrovacieho pokusu mierilo akurát medzi oči „na rozhraní vlasatej a tvárovej časti“ hlavy. Keďže sekera nebola veľmi veľká, ani rozmach spoza hlavy našťastie nedal ostriu priveľkú rýchlosť.

O to rýchlejší bol starosta, zachránil si tak život. Aspoň v tej chvíli. Výpoveď starostu v tomto smere vhodne dopĺňali aj výpovede svedkov bezprostredne po incidente. Problém bol, ako sme už spomenuli, iba s Kaprálikom. Ten dostal advokáta ex offo, teda z moci úradnej a usilovne si nič nepamätal ďalej. Keďže vplyv alkoholu na ľudské konanie je aj v súdnom konaní veľmi dôležitým aspektom rozhodovania, rozbor jeho krvi veľmi chýbal. Nuž požiadali súdneho znalca aspoň následne o rekonštrukciu toho, koľko promile alkoholu mohol mať Kaprálik v krvi, pretože svedkovia tvrdili, že rozhodne nebol nepríčetný ani na mol opitý, keď kričal: Pánaboha, radšej ťa zabijem, ja ti žiadne dane platiť nebudem, ani za odvoz domového odpadu, radšej ťa zabijem!“ Riadne artikuloval a po bitke sa sám, bez pomoci iných zodvihol zo zeme. Ani ho neknísalo... Mal by si voľačo pamätať!

Znalkyňa Kaprálika vyspovedala a do spisu priložila svoje stanovisko. Ak by obvinený naozaj vypil všetko, čo uviedol, napísala, potom by v čase činu mal v krvi približne 8, 17 promile alkoholu! Samozrejme, aj najväčší slovenskí borci málokedy živí prekročia hranicu päť promile, o ôsmich sa teda ani východniarom, čo pijú prvú ligu, nesníva. Bolo zrejmé, že Kaprálik si vymýšľa, aby sa z trestného činu akosi vyvinil zdôvodnením, že o ňom vôbec nevie, lebo bol opitý na mol. Preto sa odmietol zúčastniť aj navrhovanej rekonštrukcie - vraj načo by tam išiel, keď nevie, ako to bolo.

Na niektoré otázky však predsa len musel odpovedať. Napríklad: ako a prečo sa vlastne ocitol pri starostovom dome? Pôvodne tvrdil, že išiel na pastviny a do lesa, preto si vraj zobral aj sekerku. Potom však musel pripustiť, že tadiaľ na pastviny nechodieva. Prečo práve v onen deň išiel, na to už odpovedať nevedel. Neskôr však na radu advokáta začal tvrdiť, že on predsa starostu vôbec nechcel zabiť, nemal taký úmysel, dokonca sa mu zdá, že to bolo celé opačne, veď on bol celý krvavý, nie starosta... „Ako viete, že ste nechceli starostu zabiť, keď zároveň tvrdíte, že si nič nepamätáte?“ pýtali sa ho a Kaprálik mal opäť problém s odpoveďou... Bolo jasné, čo Kaprálik, resp. jeho advokát sleduje - za každú cenu zmeniť kvalifikáciu trestného činu z pokusu o vraždu na ublíženie na zdraví, za čo by mu hrozil oveľa menší trest - tobôž, keď starostovi sa vlastne nič vážne nestalo...

VEĽKÁ PRÍŤAŽ
Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Prešove v januári 1997 podala na takmer 48-ročného Mariána Kaprálika obžalobu za pokus o vraždu a útok na verejného činiteľa. Mal na krku viaceré priťažujúce okolnosti. Napríklad jedna svedkyňa si pamätala, že už štyri dni pred útokom sa starostovi vyhrážal zabitím. Na základe získaných svedectiev a expertíz nebolo pochýb, že Kaprálik sa sekerou rozohnal a mieril ňou na starostovu hlavu. Nebyť Hanákovho reflexu, mohol byť po smrti. Nuž a Kaprálikovi na renomé nepridali ani predchádzajúce odsúdenia, najmä tresty za násilnú trestnú činnosť. Najpodstatnejšia však bola skutočnosť, že obvinený viedol útok na Hanáka jednoznačne a bez pochybností v súvislosti s jeho výkonom starostovskej funkcie, keď kričal, že ho zabije kvôli daniam...

Východisková pozícia obžalovaného bola teda na súde prabiedna, akokoľvek by sa bol advokát usiloval. A išlo o veľa. Aj keď by totiž prokurátorka žiadala pre neho trest pri danej kvalifikácii na dolnej hranici trestnej sadzby, ako sa aj stalo, stále hovoríme o najmenej dvanástich rokoch odňatia slobody! Keď advokát vyčerpal svoje pokusy o zmenu kvalifikácie a nebol schopný vyvrátiť tvrdenie prokurátorky, že Kaprálik jednoznačne chcel starostu zabiť, pokúsil sa aspoň o zníženie trestu, čo by bolo možné, ak by súd pristal na aplikáciu § 40 Trestného zákona. Ten umožňuje „ísť“ s trestom aj pod spodnú hranicu rozpätia sadzby.

ZÚFALÉ ÚSILIE
Krajský súd v júni 1997 po dôkladnom zvážení všetkých okolností a posúdení celkového profilu obžalovaného nemal pochybnosti o jeho vine a nevidel dôvod na akékoľvek zmierňovanie trestu. Rozhodol sa v plnej miere akceptovať návrh prokurátorky. Odsúdil Mariána Kaprálika na dvanásť rokov nepodmienečne v II. nápravnovýchovnej skupine a nariadil mu aj protialkoholické liečenie ústavnou formou počas výkonu trestu. Prokurátorka sa vzdala možnosti odvolania priamo na záver pojednávania. Advokát naopak - odvolal sa na najvyšší súd vo výroku o vine i vo výroku o treste.

Najvyšší súd znova všetko prehodnotil a nenašiel dôvod, prečo by mal prvostupňový rozsudok meniť. To už bol december 1997.

Kaprálik mal prosto smolu. Keď vyjde „von“, možno zmúdrie, bude platiť „dane“ a nebude sa na starostu zaháňať sekerou. Je však iróniou osudu, že smolu mal aj starosta Hanák. Nedožil sa ani vlastnej šesťdesiatky, ani záveru všetkých tých právnych peripetií. Sklátila ho zákerná choroba. Tá vyniesla definitívny ortieľ...
Späť na tému Zo života
 

 
Podporte náš článok