Mortuáriá
Mortuárium je pamiatka spojená s úmrtím alebo pohrebom, pohrebným obradom. V užšom význame sa tento pojem používa na označenie artefaktu súvisiaceho s pohrebom príslušníka šľachtického stavu, na ktorom je vyobrazený jeho erb a nápis.
Zbierka mortuárií Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici patrí počtom i časovým rozsahom medzi najväčšie zbierky hodvábnych a papierových pohrebných erbov v celom stredoeurópskom priestore. V rokoch 2013 – 2016 bol celý súbor náročne zreštaurovaný Mgr. Art. Štefanom Kockom z fondu Nadácie VÚB a Ministerstva kultúry SR. Po ukončení reštaurátorských prác bol celok vystavený v Slovenskom národnom múzeu na výstave Obnovený pôvab mortuárií od júna do septembra 2016. Informácie nám poskytla jedna z kurátoriek výstavy Martina Hrdinová.
Mortuárium. Tento výraz sa používa pre dve konkrétne skupiny pamiatok. V oboch prípadoch je centrálnym prvkom erb zomrelého, v nápise je uvedené meno, dosiahnuté rady a hodnosti, zastávané funkcie a úrady a nevyhnutným údajom je dátum úmrtia. V skratke sú tak predstavené kľúčové okamihy jeho pozemskej púte a najvýznamnejšie úspechy, ktoré v živote dosiahol.
Prvým typom funerálnej pamiatky je drevený alebo kovový pozlátený, postriebrený a maľovaný reliéf okrúhleho alebo oválneho tvaru, ktorý sa niesol v pohrebnom sprievode, počas pohrebu bol vystavený v kostole a po pohrebe sa zavesil na stenu v blízkosti posledného odpočinku zomrelého na jeho večnú pamiatku. Dodnes ich môžeme vidieť na stenách kostolov v Trnave, Štítniku, Levoči alebo Spišskej Kapitule. Mortuáriá z bratislavskej Katedrály sv. Martina sú dnes v zbierkach Slovenského národného múzea.
Druhú skupinu tvoria tzv. pohrebné erby (pohrebné štíty, smrtné štíty) – erby sprevádzané nápisom namaľované na papieri alebo hodvábe tvaru obdĺžnika, ktoré mali pôvodne slúžiť len v deň pohrebu ako identifikácia zosnulého, dekorácia scény smútočných obradov a na informovanie trúchliacej verejnosti. Vďaka svojej komemoratívnej a vysokej informačnej hodnote sa stávali predmetom zberateľského záujmu už vo svojej dobe.
O ich používaní máme informácie od začiatku 17. storočia do prvej polovice 20. storočia. V pohrebnom sprievode bývali pripevnené po niekoľkých kusoch na látke kryjúcej rakvu a členovia konduktu ich niesli pri rakve spolu s fakľami a sviečkami. Pohreb v kostole, hlavne významných cirkevných a svetských hodnostárov, prebiehal v čo najhonosnejšom štýle. Rakva bola vystavená na katafalku pod baldachýnom, ktorý bol ozdobený sochami, rôznymi emblémami a textami často so zložitým symbolickým programom pripomínajúcim život i smrť (tzv. castrum doloris). Truhla bola zahalená čiernym alebo tmavočerveným súknom prípadne zamatom, na ktorom boli pohrebné erby pripnuté v niekoľkých radoch, rovnako boli erby pripevnené na textílie zakrývajúcom oltár a na sviečkach, ktorých tu horelo veľké množstvo.
Na kontrast svetla a tmy sa hlavne v období baroka kládol veľký dôraz a pre celkové dramatické vyznenie scény sa pohreby odohrávali často až po zotmení, kedy osvetlenie pohrebného sprievodu fakľami a sviečkami a potom interiéru kostola prehlbovalo pôsobivosť obradu na ľudské zmysly. Dostatočné množstvo svietnikov sa zaisťovalo zapožičaním a prítomná bola aj „protipožiarna hliadka“, ktorá mala zaručiť včasný zásah pri prípadnom vzniku požiaru.
Pohrebné erby sa rozdávali tiež účastníkom pohrebu, ktorí ich mali spolu so sviečkami držať počas obradu, pričom veľkosť a kvalita rozdaných mortuárií bola odstupňovaná podľa urodzenosti a postavenia pohrebných hostí.
Čím išlo o dôležitejšiu osobu i použité materiály boli hodnotnejšie. V prípade pohrebu vysokopostaveného šľachtica mohla byť objednávka na vymaľovanie pohrebných erbov spolu s ďalšou funerálnou výzdobou zadaná známym umelcom, ale vo väčšine prípadov ide o bližšie neznáme miestne maliarske dielne. Pohrebné príhovory a kázne, ktoré predniesli významné osobnosti, mohli po pohrebe vyjsť v tlači a v niektorých prípadoch sa v nej tiež vyobrazoval pohrebný sprievod a castra doloris.
Pohrebné štíty žien majú určité špecifiká. Aj v prípade vydatej ženy sa až do konca 80. rokov 18. storočia maľoval na mortuárium len erb rodu z ktorého pochádzala, i keď v texte bol zmienený i jej manžel. V neskoršom období sa tam objavujú erby oba, tzv. manželská erbová aliancia, kde erb manželovho rodu je naľavo (heraldicky pravá strana) a erb jej rodu napravo (heraldicky vľavo). Vo veľmi málo prípadoch sa na mortuáriu vydatej ženy alebo vdovy objavuje iba erb jej manžela.
Ak zomrelo dieťa, erb a celé mortuárium sa prispôsobilo veľkosti detskej rakvy.
Mortuáriá, pôvodne zhromažďované v kostoloch a rodových archívoch, sa v priebehu 20. storočia dostali prevažne do štátnych archívov a muzeálnych zbierok. Zbierku mortuárií Stredoslovenského múzea tvorí 203 kusov, ktoré patria celkom 176 osobám zo 132 šlachtických rodov. Pohrebné erby žien tvoria o niečo menej než tretinu súborov (56 kusov). Podstatnú časť tvoria pohrebné štíty zo zbierok starožitností šľachtického rodu Radvanských z Radvane. Malá časť pochádza z evanjelických kostolov v Banskej Bystrici a v Hronseku. Datovať ich možno od prvých desaťročí 18. storočia, najstaršie hodvábne mortuárium Imricha Husára pochádza z roku 1700, najmladšie papierové mortuárium Antona Radvanského je z roku 1933. Najpočetnejšie zastúpenie má rod Radvanských, potom Benických, Podmanických, Bohušovcov, Gerambovcov, Kubínskych, Okoličianskych, Révaiovcov, Spielenbergovcov, Svätojánskych, Ujházijovcov a Wenckheimovcov.
Keď sa prenesieme do dnešnej doby, informácie o niekom kto zomrel sa tradične oznamovali v papierovej podobe a bol o ne vždy veľký záujem. V dnešnej modernej dobe pohrebné služby uverejňujú dokonca informácie o pohrebe na spomienkových stránkach, ktoré následne rodiny a priatelia zdieľajú na sociálnych sieťach a šíria spomienky aj digitálne.
Kým parte ako ho poznáme dnes má len informatívny charakter, mortuáriá minulosti mali aj úlohu estetickú a komemoratívnu.
V istom zmysle slova tak môžeme povedať, že historické mortuáriá si našli svoju novú podobu v digitálnej podobe. Sprítomňujú život zomrelej osoby, jej najdôležitejšie životné okamihy, od narodenia až po posledný výdych a ostávajú archivované v digitálnej podobe aj pre budúce generácie.
Mortuáriá nie sú len históriou, mortuáriá sa tak vo svojej podstate vrátili.
Pripravil Martina Hrdinová v spolupráci s Martinom Chudým, foto archív autora
© Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I.2017
Zbierka mortuárií Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici patrí počtom i časovým rozsahom medzi najväčšie zbierky hodvábnych a papierových pohrebných erbov v celom stredoeurópskom priestore. V rokoch 2013 – 2016 bol celý súbor náročne zreštaurovaný Mgr. Art. Štefanom Kockom z fondu Nadácie VÚB a Ministerstva kultúry SR. Po ukončení reštaurátorských prác bol celok vystavený v Slovenskom národnom múzeu na výstave Obnovený pôvab mortuárií od júna do septembra 2016. Informácie nám poskytla jedna z kurátoriek výstavy Martina Hrdinová.
Mortuárium. Tento výraz sa používa pre dve konkrétne skupiny pamiatok. V oboch prípadoch je centrálnym prvkom erb zomrelého, v nápise je uvedené meno, dosiahnuté rady a hodnosti, zastávané funkcie a úrady a nevyhnutným údajom je dátum úmrtia. V skratke sú tak predstavené kľúčové okamihy jeho pozemskej púte a najvýznamnejšie úspechy, ktoré v živote dosiahol.
Prvým typom funerálnej pamiatky je drevený alebo kovový pozlátený, postriebrený a maľovaný reliéf okrúhleho alebo oválneho tvaru, ktorý sa niesol v pohrebnom sprievode, počas pohrebu bol vystavený v kostole a po pohrebe sa zavesil na stenu v blízkosti posledného odpočinku zomrelého na jeho večnú pamiatku. Dodnes ich môžeme vidieť na stenách kostolov v Trnave, Štítniku, Levoči alebo Spišskej Kapitule. Mortuáriá z bratislavskej Katedrály sv. Martina sú dnes v zbierkach Slovenského národného múzea.
Druhú skupinu tvoria tzv. pohrebné erby (pohrebné štíty, smrtné štíty) – erby sprevádzané nápisom namaľované na papieri alebo hodvábe tvaru obdĺžnika, ktoré mali pôvodne slúžiť len v deň pohrebu ako identifikácia zosnulého, dekorácia scény smútočných obradov a na informovanie trúchliacej verejnosti. Vďaka svojej komemoratívnej a vysokej informačnej hodnote sa stávali predmetom zberateľského záujmu už vo svojej dobe.
 |
|
Výstavu sprevádzala odborná prednáška
|
Na kontrast svetla a tmy sa hlavne v období baroka kládol veľký dôraz a pre celkové dramatické vyznenie scény sa pohreby odohrávali často až po zotmení, kedy osvetlenie pohrebného sprievodu fakľami a sviečkami a potom interiéru kostola prehlbovalo pôsobivosť obradu na ľudské zmysly. Dostatočné množstvo svietnikov sa zaisťovalo zapožičaním a prítomná bola aj „protipožiarna hliadka“, ktorá mala zaručiť včasný zásah pri prípadnom vzniku požiaru.
Pohrebné erby sa rozdávali tiež účastníkom pohrebu, ktorí ich mali spolu so sviečkami držať počas obradu, pričom veľkosť a kvalita rozdaných mortuárií bola odstupňovaná podľa urodzenosti a postavenia pohrebných hostí.
Čím išlo o dôležitejšiu osobu i použité materiály boli hodnotnejšie. V prípade pohrebu vysokopostaveného šľachtica mohla byť objednávka na vymaľovanie pohrebných erbov spolu s ďalšou funerálnou výzdobou zadaná známym umelcom, ale vo väčšine prípadov ide o bližšie neznáme miestne maliarske dielne. Pohrebné príhovory a kázne, ktoré predniesli významné osobnosti, mohli po pohrebe vyjsť v tlači a v niektorých prípadoch sa v nej tiež vyobrazoval pohrebný sprievod a castra doloris.
Pohrebné štíty žien majú určité špecifiká. Aj v prípade vydatej ženy sa až do konca 80. rokov 18. storočia maľoval na mortuárium len erb rodu z ktorého pochádzala, i keď v texte bol zmienený i jej manžel. V neskoršom období sa tam objavujú erby oba, tzv. manželská erbová aliancia, kde erb manželovho rodu je naľavo (heraldicky pravá strana) a erb jej rodu napravo (heraldicky vľavo). Vo veľmi málo prípadoch sa na mortuáriu vydatej ženy alebo vdovy objavuje iba erb jej manžela.
Ak zomrelo dieťa, erb a celé mortuárium sa prispôsobilo veľkosti detskej rakvy.
Mortuáriá, pôvodne zhromažďované v kostoloch a rodových archívoch, sa v priebehu 20. storočia dostali prevažne do štátnych archívov a muzeálnych zbierok. Zbierku mortuárií Stredoslovenského múzea tvorí 203 kusov, ktoré patria celkom 176 osobám zo 132 šlachtických rodov. Pohrebné erby žien tvoria o niečo menej než tretinu súborov (56 kusov). Podstatnú časť tvoria pohrebné štíty zo zbierok starožitností šľachtického rodu Radvanských z Radvane. Malá časť pochádza z evanjelických kostolov v Banskej Bystrici a v Hronseku. Datovať ich možno od prvých desaťročí 18. storočia, najstaršie hodvábne mortuárium Imricha Husára pochádza z roku 1700, najmladšie papierové mortuárium Antona Radvanského je z roku 1933. Najpočetnejšie zastúpenie má rod Radvanských, potom Benických, Podmanických, Bohušovcov, Gerambovcov, Kubínskych, Okoličianskych, Révaiovcov, Spielenbergovcov, Svätojánskych, Ujházijovcov a Wenckheimovcov.
Keď sa prenesieme do dnešnej doby, informácie o niekom kto zomrel sa tradične oznamovali v papierovej podobe a bol o ne vždy veľký záujem. V dnešnej modernej dobe pohrebné služby uverejňujú dokonca informácie o pohrebe na spomienkových stránkach, ktoré následne rodiny a priatelia zdieľajú na sociálnych sieťach a šíria spomienky aj digitálne.
Kým parte ako ho poznáme dnes má len informatívny charakter, mortuáriá minulosti mali aj úlohu estetickú a komemoratívnu.
V istom zmysle slova tak môžeme povedať, že historické mortuáriá si našli svoju novú podobu v digitálnej podobe. Sprítomňujú život zomrelej osoby, jej najdôležitejšie životné okamihy, od narodenia až po posledný výdych a ostávajú archivované v digitálnej podobe aj pre budúce generácie.
Mortuáriá nie sú len históriou, mortuáriá sa tak vo svojej podstate vrátili.
Pripravil Martina Hrdinová v spolupráci s Martinom Chudým, foto archív autora
© Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I.2017
Späť na tému Z histórie
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 5 fotografií
