Ing. arch. Ferdinand Milučký o bratislavskom krematóriu.

02.09.2011

Krematórium bolo pre mňa výzvou

Vo chvíľach veľkého bôľu viac ako inokedy vnímame duchovné hodnoty a pominuteľnosť nášho bytia. Bratislavské krematórium je skvostom, ktoré prispieva k jednote architektúry, priestoru a pocitu previazanosti s prírodou.

Ferdinand Milučký: „Krematórium bolo pre mňa výzvou...“

Je to úžasný pocit, sledovať pri rozlúčke s blízkym človekom okolitú prírodu a preciťovať plnými dúškami priestor a hmotu a rešpektovať zákonitosti života. Zrod bratislavského krematória sa nerodil v ľahkých časoch. Mnohí ho označujú za najlepšie architektonické dielo postavené na Slovensku po druhej svetovej vojne...


Viac už nechajme hovoriť nestora povojnovej slovenskej architektúry – Ing. arch. Ferdinanda Milučkého. Práve toto kultové dielo prispelo najväčšou mierou k tomu, že mu v roku 2001 udelili prestížnu Herderovu cenu za architektúru od Viedenskej univerzity.

Projektom prvého slovenského krematória ste sa začali zapodievať v polovici šesťdesiatych rokov. Ako si spomínate na tie časy?
mil1wV roku 1956 bola zverejnená súťaž na prvé Krematórium v Bratislave, v lokalite Slávičie údolie, no vtedy sa nenašlo dostatok financií na jeho realizáciu. Táto myšlienka sa dostala k slovu o pár rokov neskôr, v roku 1962, pričom v tom čase som pracoval na Stavoprojekte v Rajci. Keď prišla ponuka na zabezpečenie projektu výstavby tohto diela, nezaváhal som. Ťahalo ma to k realizácii architektonických projektov. Hľadala sa vhodná lokalita, ktorá by splnila náročné požiadavky na danú výstavbu.

Ktoré bratislavské lokality boli v tom čase „v hre“?
Uvažovalo sa o Dúbravke, kde sa však plánovala sídlisková výstavba a kombinácia bývania a krematória sa ukázala ako nie veľmi vhodná. Vtedajší riaditeľ podniku, Vladimír Fašang, si spomenul na krásnu prírodnú lokalitu, kam chodil s rodinou víkendovať. Bolo to kúsok od Lamača, do starého kameňolomu v borovicovom lese. Dnes, po štyridsiatich dvoch rokoch, sa to ukázalo ako výborná myšlienka - krematórium našlo svoje miesto na svahoch Malých Karpát. Navrhoval som ho s veľkým citom v duchu severskej moderny, ktorá sa podobným spôsobom spájala s prírodou. Staré duby a borovice tvoria kontrast s jeho vodorovnými líniami, umiestnenými nad lúkou na kopci.

Inšpirovali ste pri projektovaní krematória aj projektami v zahraničí?
IMG_8089wÚlohou mňa ako architekta bolo vdýchnuť krematóriu dušu, svoje vnútro, dostať ho do hmoty. Návrh bol vyjadrením mojej filozofie o priestore. Toto bola ponuka, ktorá sa často v živote nevyskytuje a šťastie mi prialo získať ju. Mám dôslednú a zodpovednú povahu, čo sa prejavilo aj pri tomto projekte. Inšpiroval som sa krematóriami v zahraničí, na skvelých dielach európskej moderny v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, či v Anglicku. V Česku mali v tom čase už trinásť krematórií, boli progresívnejší ako my na Slovensku, a to aj v názoroch na posmrtný život. Česi boli v týchto záležitostiach liberálnejší, Slováci viac konzervatívnejší, čo pretrváva dodnes. Vo Švédsku a Fínsku sa začal drať do popredia nový pokrokový princíp, ktorým dali jeho tvorcovia istú mystickosť celému procesu rozlúčky so zosnulým.

Na aké kritériá ste museli v procese prihliadať? Jednota a harmónia objektu v kontexte s prírodou sa nedá prehliadnuť...
Najviac ma priťahovala škandinávska úcta k prírode, stelesnená v štokholmskom lesnom cintoríne od E. G. Asplunda, alebo v kaplnke s výhľadom do lesa vo fínskom Otaniemi od manželov Sirénovcov. Osobne mi učarovalo drobné dielo velikána moderny Miesa van der Roheho - výstavný pavilón v Barcelone s voľnými stenami. Z týchto rôznych zahraničných štúdií som si musel vyabstrahovať svoj názor na celkový vizuál krematória, ktoré malo vzniknúť v Bratislave. Zvážil som celý morfologický priestor a premyslel si takú realizáciu návrhov, ktorá by sa čo najviac približovala podstate mojich myšlienok. Okolo novostavby krematória sa nesadili stromy, ale architektúra vznikala zasadená medzi starými stromami. V tom sme boli výnimoční.

Krematórium je dielom, ktoré oceňovali mnohí odborníci a spisovatelia. Na čo ste ako autor projektu kládli pri jeho vzniku najväčší dôraz?
Krematórium si vyžadovalo prostredie, ktoré nemalo s konvenčným ponímaním cintorína nič spoločného. Prostredie malo byť upokojujúce, vyvážené, harmonické, čo sa nám aj podarilo zrealizovať.

Spisovateľ Dominik Tatarka to veľmi krásne vystihol slovami v Kultúrnom živote: „Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále, prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál: Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš." Poukázal na to, že nie iba v osudovosti jeho funkcie, ale v majstrovskom a súčasne sebaisto striedmom prístupe k jeho výtvarnému formovaniu tkvie neobyčajnosť, ktorá ho robí európsky pozoruhodným. Vo svojom abstraktnom výsledku krematórium predstavuje synonymum pojmu bolesť, strata najdrahšieho, večný kolobeh života, prírody a absolútna.

Čím bola bratislavská lokalita, v ktorej malo vzniknúť krematórium výnimočná oproti iným krematóriám?
Objekt poslednej rozlúčky so zosnulým som vytvoril ako sériu pozdĺžnych múrov, medzi ktorými sú sklené steny, umožňujúce voľný pohľad do okolitého lesa. Snažil som sa dať priestor nehmotnej architektúre a umožniť pozostalým vizuálny kontakt s okolitou zeleňou. Po rozsiahlej študijnej príprave moje tvorčie dielo našlo vyústenie do zaujímavého kompozičného zoskupenia niekoľkých kamenných stien rôznej dĺžky a výšky, s presne vymedzenými väzbami a jednoduchým zámerom. Slovom, mojim zámerom bolo nechať plynúť priestor v tomto smere a umožniť previazanosť interiéru s exteriérom o zmysle večného plynutia času. Kým ostatné krematóriá boli realizované v uzavretých hmotách, ja som dal priestor otvoreného interiéru s exteriérom. Bezozvyšku som naplnil danosti lokality, aby to bolo v jednote a harmónii s prírodou.

Poďme sa teraz bližšie pozrieť do priestorov samotného bratislavského krematória. Na čo ste kládli pri jeho tvorbe dôraz?
IMG_8094wHlavná stavba sa skladá zo sústavy bielych vodorovných stien. Tie vymedzujú základné vnútorné priestory a z priečnych celozasklených stien z číreho skla. Zložená je z dvoch častí, zo suterénu (prevádzková časť) a tzv. „čistá" časť sa nachádza v hornom podlaží, pričom terasa je zdvihnutá nad terén. V obradných priestoroch sa nachádza predsieň (čakáreň), obradná miestnosť rozlúčky blízkych príbuzných a hlavná obradná sála. Mojou myšlienkou bolo, aby horné priestory boli oddelené od spodnej časti krematória, pričom pozostalí sa môžu nerušene lúčiť so svojimi blízkymi a preciťovať radosť z dôstojnej atmosféry. Zvláštnosťou pri tomto projekte je komín, ktorý tvorí organickú súčasť krematória, nie je ničím „maskovaný" a je v absolútnej jednote s celým objektom. Napríklad v Čechách boli komíny zapasované do hmoty, pričom z nej vyčnievali len o pár metrov.

Z hlavnej obradnej sály je pôsobivý pohľad do lesa so starými borovicami a dubmi. Z exteriéru prechádza drevená stena do interiéru, ako znak spojenia človeka s prírodou. V areáli, na hlavnej lúke, sa nachádza aj totemová plastika od Vladimíra Kompánka, ktorý sa inšpiroval drevenými krížmi dedinských cintorínov a hálkami slovenských ľudových dreveníc.

Bratislavské krematórium vzniklo ako prvé na Slovensku. Zrejme u vás hľadali inšpiráciu aj ostatní architekti pri ďalších dielach ...
Na Slovensku postupom času vznikli ďalšie krematóriá, v Žiline, Banskej Bystrici, Košiciach, Nových Zámkoch a už aj v Leviciach. Krematórium zvyčajne býva monumentálne riešenou samostatnou budovou. Jadrom stavby je obradná sieň s miestom na vystavenie rakvy, s ľavicami pre zhromaždených a s chórom pre organ či hudobníkov. Veľmi dôležité je dispozičné riešenie aj ostatných miestností vzhľadom na dôstojnosť prípravy na rozlúčku so zosnulým, návštevnosť priestorov a iné úkony. Žiadne z krematórií však podľa názorov mnohých odborníkov už nedospelo k takej jednote architektúry, priestoru a pocitu naplnenia s prírodou. Rôzne náboženstvá uznávajú, že fyzická stránka človeka je pominuteľná a duchovno ostáva. Každý z nás sa raz ocitne na druhej strane brehu ... Sme tu len malý okamih vesmíru.

Za štyridsaťdva rokov sa v krematóriu odohralo všeličo urážlivé aj nekultúrne. Čo vás v poslednej dobe ako autora projektu mrzí najviac?
Je pravdou, že v priebehu troch desaťročí mnohí prevádzkovatelia krematória nemali žiadnu úctu – ani k architektúre, ani k autorským právam. Lenže akým iným spôsobom by mali byť architektonické diela chránené - než dôsledným uplatňovaním autorského zákona? Zásahy, ktoré sa v objekte robili, nie vždy rešpektovali jeho vyhranený charakter.

Čiastočným zadosťučinením v ťažkých časoch bolo, že v januári 2003 bolo bratislavské krematórium vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, a to aj voči námietkam správcu krematória – organizácie Marianum – pohrebníctva mesta Bratislavy.

Technických problémov, ktoré bolo treba operatívne riešiť, postupom rokov pribúdalo. Napríklad kvôli presakovaniu vody z terasy do opravených priestorov spaľovania sa menil kompletný strešný terasový plášť za nový, avšak nezaobišlo sa to bez viacerých nedostatkov (nekvalitná úroveň dlažby), zo strany stavebných firiem. Správca objektu mal aj ďalšie zámery, napríklad chcel postaviť na danom území objektu reštauračné zariadenie, ktoré by slúžilo na pohostenie trúchliacich pozostalých. Tieto jeho plány sa však nestretli s pochopením pamiatkárov, keďže ide o zákonom chránený areál, kde sú chránené nielen budovy, ale aj stromy či plastiky.

Ešte roku 2008 som vypracoval projektovú dokumentáciu, v ktorej som navrhol postup a zásady vybudovania bezbariérového vstupu k obradom. Do definitívnej podoby návrhu som zakomponoval aj existujúcu zeleň, vrátane majestátneho duba, starého 120 rokov (20 metrov vysoký, 15 metrov koruna). Šokovalo ma, keď som 19. septembra pred dvomi rokmi zistil pri výkone autorského dozoru, že majestátny dub bol zrezaný, ostalo po ňom dvadsať porezaných kusov na príjazdovej ceste. Je to nenahraditeľná strata! Podal som sťažnosť na Krajský pamiatkový úrad s tým, že vyše storočný dub vyrúbali nezákonne.

Dnes už je známe, že Krajský pamiatkový úrad vyslovil svoje rozhodnutie a uložil správcovi krematória finančnú pokutu ...
Áno, pamiatkári uznali vážne porušenie Zákona o ochrane pamiatkového fondu č. 49/2001 Z. z. v znení ďalších doplnkov, autorského zákona č. 618/2003 Z. z., ako aj ďalších zákonných predpisov. Z možného rozpätia od 200 do 400 000 eur udelili za správny delikt právnickej osobe Marianum - pohrebníctvo mesta Bratislavy, pokutu 500 eur. Podal som odvolanie voči tomuto rozhodnutiu, chcem prstom poukázať na pravých vinníkov a trvám na prísnom potrestaní zodpovedných osôb. Budem bojovať za krematórium ďalej ...každý musí niesť zodpovednosť za svoje skutky ...

Je smutné, že niektorí ľudia si nevážia rokmi overené hodnoty a nemajú pocit, že treba ochraňovať toto vzácne dielo architektúry. Zlo však aspoň v symbolickej rovine neostane nepotrestané. Na mieste dnešného pňa chcem osadiť korunný vertikálny valec s priemerom 0,8 metrov z oceľových tyčí spájaných po 0,5 metroch formou skruží, nastriekaných tmavšou farbou. V nike oddychu by bola situovaná kovová doska s informačným textom o hlavných aktéroch tohto bezohľadného činu.

 

 



Citácie slávnych:
Dominik Tatarka, spisovateľ o bratislavskom krematóriu:

„Vážnosť a dôstojnosť tohto diela nie je chladná, ale srdečná a vľúdna, tak by sa mohol charakterizovať výsledný efekt celého diela. Les, jeho večné šumenie, rozlúčenie sa zo zosnulým, les, ktorý všetkým preniká, všetko objíma, to bol asi vrúcny motív architektovej práce. V architektúre Krematória snáď ani nepozorujete rozdiel medzi vonkajškom a vnútrom. Vnútrajškom preniká navonok a vonkajšok sa stráca vo vnútrajšku. V kompozícii krematória nie je okrem priestorov prevádzkových, nič uzatvorené, všetko vyúsťuje von, do prírody. V obradnej sieti za veľkou zasklenou stenou sa cítite ako v lese. Bratislavské krematórium svojím umiestnením, riešením a výtvarným domyslením môže byť príkladom pre ďalšie krematóriá, ktoré sa budú stavať. Kremácia sa rozmohla aj vďaka krematóriu, bez akejkoľvek propagácie, lebo ju ani nepotrebuje. Je to dielo vzácne a rýdze..."

Životopis autora
- Ing. arch. Ferdidand Milučký je rodákom z Rajca.
- Vyštudoval Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave.
- Po absolvovaní sa v roku 1953 stal odborným asistentom.
- Od roku 1958 pracoval ako vedúci a hlavný projektant v spoločnosti Stavoprojekt Bratislava.
- V rokoch 1970 - 1971 bol vedúcim ateliéru v Združení projektových ateliérov v Bratislave.
- Ďalšie dva roky pôsobil v Projektovej organizácii spoločenských stavieb Bratislava ako hlavný projektant.
- Od roku 1992 bol Ferdinand Milučký autorizovaným architektom v Slovenskej komore architektov.
- V roku 1993 zrealizoval slovenský architekt výstavu celoživotného diela v Slovenskom národnom múzeu.
- Venoval sa architektúre, tvorbe v pamiatkovom prostredí, urbanizmu, interiéru, občianskej a bytovej výstavbe, ako aj výstavníctvu.
- Je nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1. september 2005).
- Je autorom krematória v Bratislave, spoluautorom sídliska Trávniky v Bratislave, Domu umenia v Piešťanoch, ale aj budovy bývalého česko-slovenského veľvyslanectva v Ríme.

 

Milučkého krematórium je príkladom geniálnej myšlienky už viac ako štyridsaťdva rokov.



Mgr. Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo

 



Späť na tému Architektúra
Podporte náš článok