Hrobár v tradičnej vidieckej kultúre Slovenska

20.01.2014

Hrobár kedysi a dnes

Osoba, ktorá mala kedysi na starosti kopanie hrobov a pochovávanie mŕtvych sa nazývala, a podnes sa v mnohých oblastiach nazýva, hrobár. Išlo o funkciu, ktorá bola zastúpená v mnohých lokalitách Slovenska, prípadne podľa potreby v jednej obci fungovali aj viacerí hrobári. Neraz hrobár zapájal do tejto činnosti svojich synov, tí postupne od neho preberali danú funkciu, ktorá sa potom v rodine mohla tradovať aj počas niekoľkých generácií.

Hrobári bývali spravidla volení cirkevnou alebo obecnou samosprávou, pričom neraz sa v osobe hrobára kumulovalo viacero funkcií, ktoré plnili vo vidieckom prostredí. Okrem správy celého cintorína, jeho údržby (kosenie trávy, vykášanie porastov), rozhodovania o tom, kde bude jama vykopaná, samotného kopania hrobu, spúšťania truhly, následnej úpravy hrobového miesta po pochovaní, bývali hrobári neraz aj nočnými strážnikmi a hlásnikmi – vachtári, vartáši (tí, čo vartovali, strážili a obchádzali počas noci dedinu v pravidelne stanovených časových intervaloch a zároveň ohlasovali čas). Vartovanie počas noci bola v minulosti veľmi dôležitá a zodpovedná činnosť, nakoľko počas spánku obyvateľov upozorňovali nielen na prípadné požiare a iné nečakané udalosti ale aj na krádeže majetku.

hrobar_rovinka_4769
Dnešní pracovníci PS reprezentujú firmu
Foto vo väčšom rozlíšení si môžte pozrieť vo fotoprílohe na konci článku.
Hrobári mali rôzne označenia v rôznych oblastiach Slovenska, napr. v Honte, ale i inde, ich nazývali jamiari, jamári, nakoľko boli platení od vykopania hrobu, hrobovej jamy. Ak boli zároveň aj strážnikmi a hlásnikmi, okrem odmeny od pozostalých za vykopanie a úpravu hrobu, dostávali od samosprávy dohodnutú odmenu, súčasťou ktorej boli aj naturálie a dary vyzbierané od jednotlivých obyvateľov obce. Hrobári (strážnici) ich vyzbierali v rôznych termínoch obchádzaním jednotlivých domácností (v domoch im dávali najčastejšie obilniny, chlieb a iné naturálie). Súčasťou odmeny hrobárov za výkop a úpravu hrobu bolo aj pozvanie pozostalými na pohrebnú hostinu – kar, ktorá bola dokonca v niektorých oblastiach Slovenska organizovaná len pre „cudzích“, nie najbližšiu rodinu, ako to poznáme dnes. Pohostenie po pohrebe niekde organizovali len pre tých, ktorí boli zainteresovaní na priebehu pohrebu – od kopáčov jamy, cez tých, ktorí niesli a spúšťali truhlu, zástavy, kríž a pod.

Bežným zvykom, ktorý sa praktizuje podnes v mnohých lokalitách Slovenska, je prinesenie jedla na cintorín hrobárom, ktorí kopú hrob. Zaužívanými sú dnes štangľa salámy, horčica, chlieb a alkohol (v minulosti klobása, slanina, chlieb). Aj keď v podstate na cintorínoch v našom kultúrnom priestore platilo a podnes platí tabu ohľadom konzumácie potravín, netýkalo sa to hrobárov – tí sa mohli počas práce na cintoríne občerstviť. Hrobár mal taktiež za svoju službu obci právo zužitkovať nakosenú trávu z cintorína, prípadne tam mohol pustiť pásť svoj dobytok, alebo dokonca užívať voľnú pôdu na pestovanie plodín. V prípade absencie hrobárov v lokalite bol výkop hrobov zabezpečený rôznymi spôsobmi. Jednak sa o to starala samotná rodina pozostalých (buď to urobili oni sami, alebo si niekoho na túto činnosť najali), ale poznáme aj model kopania hrobov podľa poradia čísla domov, resp. podľa poradia jednotlivých domov. Preto neraz kopali hroby aj ženy, ak nemali v rodine mužov, resp. museli si niekoho na túto činnosť najať.

hrobar_narodny_0149
Ilustračné foto
Foto vo väčšom rozlíšení si môžte pozrieť vo fotoprílohe na konci článku.
Náradie si hrobári ukladali v provizórnych drevených búdkach, resp. murovaných márniciach na cintoríne. Išlo o lopaty, čakany, povrazy, boli tam neraz zložené i máry (drevený stojan s nožičkami na prenášanie truhly), drevené drúky (palice) pod truhlu na nosenie truhly, laná na spúšťanie truhly a taktiež umrlčia doska, ktorá sa v mnohých lokalitách používala spoločná pre celú obec na vystretie mŕtveho v jeho dome bezprostredne po úmrtí, kým ešte nebola hotová truhla. V mnohých lokalitách bola zaznamenaná povera, že pred blížiacim sa úmrtím v obci hrobárovi zaštrngoce náradie, lopata, ako predzvesť blížiaceho sa pohrebu (v blízkej dobe bude mať prácu).

Z dôvodu zainteresovania na aktivitách súvisiacich so smrťou, s mŕtvymi a rôznymi poverami spájajúcimi sa s touto oblasťou, boli neraz hrobári vnímaní svojím okolím rozporuplne. Hoci ich činnosť bola pre spoločnosť potrebná a osožná, často boli považovaní za „nečisté“ osoby, s ktorými nemali mať bežní obyvatelia akýkoľvek kontakt. Zo starších historických záznamov poznáme napríklad aj prísne zákazy pre členov cechu akýmkoľvek spôsobom prichádzať do kontaktu s hrobárom (samozrejme okrem zadania práce – vykopať jamu). Ak by sa tak stalo, mohlo podľa vtedajších predstáv dôjsť k zneucteniu celého cechu. Podobne to platilo aj v prípade napr. šarhov, kočišov, katov, pastierov a i. V mnohých lokalitách boli hrobári príslušníkmi najchudobnejších sociálnych vrstiev, takže v dedinskom spoločenstve vo väčšine prípadov zaujímali v očiach obyvateľov nízky status. Vôbec, s osobou „tradičného“ hrobára sa podnes v hodnotení starších generácií neraz objavuje predstava podnapitého, ufúľaného, v starých šatách oblečeného muža, ktorý patril na okraj spoločnosti.
 
Najmä v druhej polovici 20. storočia sa v mnohých lokalitách začali objavovať problémy so zabezpečením tejto funkcie, neraz ju suplovali starší, chudobnejší muži, rôzni „asociáli“, neskôr poberatelia sociálnych dávok, nezamestnaní, ktorí svoju prácu neodviedli vždy kvalitne. V poslednom desaťročí 20. storočia aj v obciach, kde bola táto funkcia dlhodobo obsadená stabilnými hrobármi vykonávajúcimi si zodpovedne danú prácu, sa pozostalí začali obracať na servis novovznikajúcich pohrebných služieb, ktoré ponúkali komplexné činnosti súvisiace s organizáciou a zabezpečením pohrebu. Funkcia hrobára v staršom ponímaní tak vo vidieckom spoločenstve postupne zanikla, resp. neraz sa zlúčila s funkciou správcu cintorína a domu smútku v danej lokalite, ktorého začala zamestnávať miestna samospráva.
 
Za posledné desaťročia sa predstava o hrobároch značne pozmenila v súvislosti s nástupom profesionálnych pohrebných služieb, ktoré aj vo vidieckom prostredí prezentovali iné spôsoby realizácie úkonov súvisiacich s pochovaním človeka. „Mestskí hrobári“ prišli na pohreb slávnostne ustrojení, v čistom, dôstojnom oblečení, dokonca niektoré služby používali počas obradov biele rukavičky, kultivovane sa správali, v porovnaní s domácimi vidieckymi hrobármi, čo malo vplyv na zmenu vo vnímaní hrobárov.

Na dokladovanie zmien vo vnímaní hrobárov uvádzam citát z konca 90. rokov 20. storočia, v ktorom majiteľ nemenovanej pohrebnej služby hovoril o začiatkoch svojho pôsobenia:
„Keď sme po prvý raz pochovávali v nemenovanom meste, išli sme sa pred pohrebom napiť, lebo vtedy bolo veľmi teplo. Keď nás domáci videli v tých našich oblekoch, hneď sa pýtali, či sme muzikanti, že či ideme dakde hrať. No a ja im vravím, že nie, že sme hrobári. Oni sa začali smiať a jeden vykríkol, že sa s nami staví o fľašu pálenky, že nie sme hrobári. Potom išli na pohreb pozrieť a fľašu prehrali... Všade, kde prídeme si myslia, že sme buď muzikanti alebo čašníci, či dáki barmani. Ľudia na dedine ešte aj po toľkých rokoch čo fungujú tieto služby, nevedia pochopiť, že sa to dá aj inak, než v zablatených bagandžách a roztrhaných montérkach.“
 
Pripravila PhDr. Margita Jágerová PhD., © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP december 2013

 
  Ostatné témy
Zvyklosti v Nepále
Večerné bdenie pri mŕtvom
Pamätníčky popri cestách
Plnia želania detí
Zvyklosti v gréckokatolíckej cirkvi
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Dobré umieranie?
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu

 

Podporte náš článok
Fotogaléria k článku