Bojnický zámok

30.04.2017

Gróf Pálfi prestal plakať

Záhada vytekajúcej tekutiny z hrobky grófa Pálfiho v Bojnickom zámku je, zdá sa, vyriešená. Mnohí návštevníci si dlhé roky mysleli, že záhadná tmavá kvapalina sú slzy grófa Jána Františka Pálfiho, ale odborníci na základe výskumov dospeli k záveru, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o konzervačné látky, ktoré boli použité pri balzamovaní.

Tmavá vytekajúca kvapalina, konzistenciou pripomínajúca med, bola na stenách sarkofágu grófa Pálfiho spozorovaná už na prelome 80-tych a 90-tych rokov minulého storočia. Podľa výskumnej správy z roku 1992 nie je konkrétne známy dátum prvého objavenia tejto tekutiny, jej spozorovanie sa však predpokladá už okolo roku 1950. „Výskumom pomocou sondážnej kamery sa zistilo, že truhla je uložená na dvoch oceľových nosníkoch v hornej časti sarkofágu. V dôsledku elektrokorózie došlo k poškodeniu kovového obalu truhly (k procesu prispel aj chlorid zinočnatý ako súčasť konzervačnej látky), čím sa uvoľnili skvapalnené zvyšky ľudského tela s piatimi litrami konzervačnej látky, ktorá bola použitá na konzerváciu telesných pozostatkov,“ informovala nás kultúrno-propagačná manažérka z Oddelenia múzejnej komunikácie, marketingu a služieb návštevníkov Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice Ing. Petra Gordíková s tým, že podľa výsledkov výskumu možno predpokladať, že zásoba kvapaliny vo vnútri truhly je už vyčerpaná.

Z výskumu ďalej vyplynulo, že bočné steny sarkofágu sú hrubé asi 37 cm, pričom veko váži 5 ton. Na veku sarkofágu sa taktiež nachádza uvedený text, ktorý v preklade znamená: Erdödy gróf Pálffy János, právny minister tajnej vnútornej správy, dedič kráľovskej Bratislavskej komory, ako jej bývalý hlavný župan, ako aj jediný šľachtický dedič svätojurského a pezinského grófstva.

Gróf Ján František Pálfi zomrel 2. júna 1908 vo Viedni, avšak v Bojnickom zámku bol pochovaný až potom, čo bol dokončený jeho sarkofág. Jeho pozostatky boli prevezené železnicou do Prievidze, odtiaľ pohrebným kočom ťahaným koňmi na bojnický zámok. Gróf Pálfi je pochovaný vo vrchnej časti, a práve s tým súvisí legenda o vytekajúcej tekutine.

Zámocká hrobka
V zámockej hrobke sa celkovo nachádzajú štyri sarkofágy zhotovené z červeného mramoru. Ako ďalej povedala Ing. Petra Gordíková, v sarkofágu v predsieni je pochovaný nitriansky biskup a uhorský kancelár Tomáš Pálfi. Tento síce nepatril k majiteľom zámku, ale bol to významný predok, ktorého si gróf Pálfi natoľko vážil, že nechal previesť jeho telesné pozostatky na Bojnický zámok.

bojnice-vyhliadka_6241
Perla Hornej Nitry, zámok Bojnice.
Tu odpočíva gróf Pálfi, viac v galérii
pod článkom
Podľa výkladu lektorov SNM – Múzea Bojnice, v menších sarkofágoch pri stene sú pochovaní rodičia grófa – otec František V. Alojz a matka Natália Erdődy. V sarkofágu uprostred je pochovaný posledný šľachtický majiteľ, gróf Ján František Pálfi. Jeho životná púť sa skončila 2. júna 1908 vo Viedni, dva roky pred ukončením veľkolepej prestavby zámku. Zomrel bez potomkov ako najbohatší občan Uhorska. Hodnota jeho majetku bola vyčíslená na sumu 90 miliónov korún. Podľa jeho testamentu rakvu s telesnými pozostatkami previezli do Bojníc a uložili dočasne 6. júna večer do spodnej časti krypty pri svetle pochodní „primerane jeho stavu, ale bez zbytočného vyhadzovania peňazí“. „Podľa želania grófa Pálfiho malo byť usporiadanie sarkofágov v hrobke nasledovné: biskupova rakva mala byť uložená uprostred – pred oltárom, naľavo od nej mal byť umiestnený jeho sarkofág, napravo sarkofág jeho matky,“ vysvetľuje ďalej vedúca Oddelenia múzejnej komunikácie, marketingu a služieb návštevníkom Slovenského národného múzea – Múzeum Bojnice RNDr. Mgr. Kamila Píšová.
Sarkofágy priviezli do Bojníc na jeseň v roku 1912. Podľa správy z archívu najťažší z nich vážil 80 metrických centov (8 ton). Do krypty ich sťahovali parkanom, aby sa vyhli doprave cez schodisko. Drevený model sarkofágu zhotovila firma Colli a podľa neho vysekala innsbrucká firma Sieber sarkofág z červeného Adnetského mramoru (lom neďaleko Salzburgu).

Prírodná travertínová jaskyňa
Zámocká hrobka nie je jediné miesto na Bojnickom zámku, kde boli pochovaní zosnulí, nakoľko kostrové ostatky sa našli aj pri razení chodieb do prírodnej travertínovej jaskyne, ktorá sa nachádza 26 metrov pod úrovňou 4. nádvoria. V kráteri studne kedysi vyvieral termálny prameň, ktorého činnosťou bola vytvorená i samotná jaskyňa. Jaskyňa má na výšku 6 metrov, priemer 22 metrov a celoročnú stálu teplotu približne 8°C. Po mnohých stáročiach zostala na jej dne dnes už len dažďová voda. Jazierka po obvode jaskyne dosahujú na niektorých miestach hĺbku 8 až 12 metrov. Sú pravdepodobne spojené s inými v ďalších podzemných priestoroch, na ktoré je táto travertínová kopa bohatá. Obyvatelia zámku, podľa vedúcej Oddelenia múzejnej komunikácie, marketingu a služieb návštevníkom Slovenského národného múzea – Múzeum Bojnice RNDr. Mgr. Kamily Píšovej, vedeli o existencii jaskyne pravdepodobne už v dávnych dobách, kedy im slúžila ako úkryt pred nepriateľom v čase nebezpečenstva a zároveň zásobáreň vody. Postupom času sa na jej existenciu zabudlo. Znovuobjavená bola v roku 1888 pri poslednej neogotickej prestavbe, keď čistili studňu na 4. nádvorí. Pre verejnosť je sprístupnená od roku 1967.

Bojnický zámok pre verejnosť
O tom, že gróf Pálfi chcel Bojnický zámok sprístupniť širokej verejnosti, svedčí i fakt, že už za jeho života navštívili jeho komnaty viaceré významné osobnosti, čo dokazuje návštevná kniha v knižnici múzea. Ako vysvetlila vedúca Oddelenia múzejnej komunikácie, marketingu a služieb návštevníkom Slovenského národného múzea – Múzeum Bojnice RNDr. Mgr. Kamila Píšová, ušľachtilý zámer grófa prekazili viacerí dedičia, ktorí nerešpektovali testament v bode, aby umelecké diela nahromadené v Bojnickom zámku, vo viedenskom a budapeštianskom paláci, v kaštieli v Kráľovej boli zachované na svojich pôvodných miestach a ich prehliadka umožnená všetkým záujemcom. Uzavreli tzv. „priateľskú dohodu“ so štátom, na základe ktorej bola časť zbierok určená štátu a väčšia časť rozpredaná na šiestich dražbách v rokoch 1924 – 1926. Na Slovensku zostala tak len nepatrná čiastka umeleckých zbierok grófa Jána Františka Pálfiho. Týmto sa ziskuchtivé snahy dedičov neskončili, nakoľko chceli predať i samotné bojnické panstvo. Predaj sa naťahoval a v roku 1940 sa majiteľom bojnického panstva a zámku stala firma Baťa.

„Dedičia chceli bojnické panstvo predať už v roku 1918. V roku 1935 bolo bojnické panstvo – lesy, kúpele, záhradníctvo a zámok na predaj za cenu 20 miliónov korún. V roku 1937 Firma Baťa ponúkla 16 miliónov korún za bojnické panstvo s podmienkou, že predávajúca strana zabezpečí 100 % súhlas všetkých vlastníkov. V roku 1939 firma Baťa, akciová spoločnosť Zlín, odkúpila od rôznych majiteľov časť bojnického panstva za takmer 10 miliónov korún. Tento majetok, zväčšený ešte kúpou ďalších podielov od vlastníkov, predala v októbri 1940 firme Baťa účastinná spoločnosť v Batizovciach za viac ako 14 miliónov korún,“ dodala vedúca Oddelenia múzejnej komunikácie, marketingu a služieb návštevníkom Slovenského národného múzea – Múzeum Bojnice RNDr. Mgr. Kamila Píšová s tým, že po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol majetok firmy štátu a v roku 1950 definitívne prešiel pod správu štátu a stal sa sídlom múzea, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

Pripravil Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2017
Späť na tému Súčasnosť
 

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 13 fotografií
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku