Pohreby v gréckokatolíckej cirkvi

08.10.2013

Gréckokatolícke pohrebné zvyklosti

Gréckokatolícka cirkev, resp. katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu je súčasťou katolíckej cirkvi. Svoju prítomnosť na Slovensku gréckokatolícka cirkev odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad.
 

grkat1 Na Slovensku sú gréckokatolíci metropolitnou cirkvou usporiadanou v troch biskupstvách. Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, kde je relatívne málo farností, presne 15. Liptovský Mikuláš, Martin, Žilina, Trenčín, Trnava, Bratislava (Petržalka, Staré Mesto), Telgárt, Šumiac, Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, Nitra, Komárno, Prievidza sú farnosti špecifické vo všetkých ohľadoch. Okrem Telgártu a Šumiacu (resp. Bratislavy, kde bola farnosť založená r. 1934) ide o farnosti, kde tradične nežili gréckokatolíci a nie sú v nich vybudované gréckokatolícke chrámy, ani farské budovy. Vo väčšine prípadov sa bohoslužby slávia v rímskokatolíckych chrámoch či kaplnkách. Bratislavská eparchia vznikla roku 2008 a hlási sa v nej ku gréckokatolíkom 16 500 obyvateľov, podľa trvalého bydliska žijúcich v týchto častiach Slovenska. Podľa sčítania ľudu z roku 2011 žije na Slovensku 206 871 gréckokatolíkov, 3,8 % z celkového počtu obyvateľov. Ku gréckokatolíkom sa hlásia veriaci slovenskej, rusínskej, ukrajinskej a aj maďarskej národnosti.

Gréckokatolícku a rímskokatolícku cirkev spája spoločná viera a jurisdikcia (majú spoločného pápeža). Rozlišujú sa obradom (liturgiou), cirkevnou disciplínou a tradíciou. S pravoslávnou cirkvou majú gréckokatolíci spoločný zase obrad a liturgické tradície (obrad byzantsko-slovanský, pričom rímskokatolíci latinský), ale odlišnou je jurisdikcia. Čo sa týka ostaných protestantských cirkví, sa gréckokatolícka cirkev od nich odlišuje aj vierou aj obradom.

Samgrkat_1390otný obrad pohrebu sa slúži v slovenskom, cirkevnoslovanskom, rusínskom alebo maďarskom jazyku. Začína sa tým, že kňaz vstupuje k rakve (spravidla otvorenej), okiadza mŕtveho kadidlom, pokropí svätenou vodou telo zosnulého. Spieva sa panychída, ktorá je tzv. modlitbou Cirkvi za zosnulého. V druhej časti pohrebu sa spievajú pohrebné spevy zložené zo slov 119. žalmu a z pohrebných spevov od cirkevného otca sv. Jána Damascenského. Nasledujú čítania: prvé čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Solúnčanom a Evanjelium podľa svätého Jána. Táto časť je akoby modlitba samotného zosnulého. Po skončení evanjelia sa kňaz prihovára pohrebnou kázňou k pozostalým. Ďalšou, treťou časťou je posledná rozlúčka, ktorá sa nazýva v cirkevnoslovanskom jazyku „cilovanije“ – tzv. posledný bozk pozostalému, pretože vyjadruje nádej na vzkriesenie, a tiež nádej pozostalých na stretnutie sa vo večnosti. V minulosti príbuzní dávali bozk priamo na telo zosnulého alebo na rakvu, v súčasnosti počas spevov poslednej rozlúčky sa bozkáva kríž, ktorý drží v rukách kňaz.

grkat_1595Po tomto obrade sa telo odprevadí v sprievode k hrobu. Zaujímavosťou u gréckokatolíkov je, že nad hrobom sa číta evanjelium o vzkriesení Lazára. Po spustení truhly do hrobu kňaz zapečaťuje hrob, pričom prednáša modlitbu. Lopatou alebo ručným krížom urobí znak kríža na všetky svetové strany v hrobe. Zapečaťuje tento hrob, ale nie navždy, len do druhého a slávneho Kristovho príchodu. Tým sa vyjadruje viera vo všeobecné zmŕtvychvstanie – teda veria, že Kristus príde na konci časov druhýkrát na túto Zem. Zvyčajne býva po pohrebných obradoch pohrebná hostina, tzv. kar, kde pozostalí v dobrom spomínajú na zosnulého. V niektorých obciach je dodnes zvykom ukladať telá do hrobov tak, aby tváre zosnulých boli uložené na východ, podobne ako sú poväčšine orientované aj gréckokatolícke chrámy. Čo sa týka samotných pomníkov, symbolikou je len kríž a najlepšie trojramenný, ktorý je charakteristický pre gréckokatolícku cirkev. Obrad pohrebu sa končí spevom Večná pamiatka, blažený pokoj (Vičnaja pamjať), ktorý sa spieva v smútočnom tóne.

Okrem samotného pohrebného obradu sa u gréckokatolíkov slúžia aj liturgie počas spomienkových dní na zomrelých. Sú to dni, cirkevnoslovansky nazývané: tretiny, devjatiny a četyredesjatiny. Dnes ich poznáme pod názvom pohrebná, týždňová a štyridsaťdňová svätá liturgia. Je to starý zvyk sláviť na tretí, deviaty a štyridsiaty deň po smrti svätú liturgiu za zomrelého. Pôstna trióda (bohoslužobná kniha na pôstne obdobie) v synaxári (v duchovnom poučení) na mäsopôstnú zádušnú sobotu dáva nasledujúci výklad týchto dní: „Spomíname tretí deň, lebo na tretí deň sa mení tvár zosnulého, deviaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá telo okrem srdca a štyridsiaty deň, lebo v tento deň sa rozkladá aj srdce.“ Trebník (obradná kniha) Petra Mohyly vysvetľuje aj duchovný zmysel týchto dní: „Spomienka na tretí deň nám naznačuje, že zosnulý veril v Krista, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych a tiež, že zosnulý sa v celom svojom živote snažil napĺňať tri teologálne čnosti: vieru, nádej a lásku. Pri spomienke na deviaty deň prosíme Boha, aby na príhovor deviatich anjelských činov daroval odpočinutie zosnulému so svätým na mieste anjelov. Spomienka na štyridsiaty deň je na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Pána Ježiša a na pamiatku jeho štyridsaťdňového prebývania na zemi po zmŕtvychvstaní. Tiež je to na pamiatku štyridsaťdňového pôstu Mojžiša a proroka Eliáša.“
   
U gréckokatolíkov býva zvykom, ako prejav úcty a lásky zosnulým, aj spomienka na výročia ich smrti. Je dobrým kresťanským zvykom dávať v tieto dni sláviť sv. liturgiu, parastas alebo panychídu za zosnulých. Ľvovská synoda (konaná v roku 1891) hovorí, že po dni sviatku, ktorému je zasvätený chrám, sa má sláviť sv. liturgia za zomrelých. Ak by sa však v tento deň nemohla liturgia za zomrelých sláviť, treba tak urobiť v najbližšom možnom čase. V gréckokatolíckom prostredí sa ešte aj dnes v niektorých farnostiach dodržiava zvyk na druhý alebo tretí deň po Pasche (Veľkej noci), prípadne na Tomášovu nedeľu, robiť sprievod na cintorín. Tam sa potom na hroboch slúži panychída s paschálnymi spevmi. Táto prax obsahuje v sebe bohatú symboliku. Živí v čase Vzkriesenia odchádzajú k zosnulým, aby sa s nimi podelili o radostnú zvesť: Kristus vstal z mŕtvych. Namiesto smútočného spevu Večná pamiatka sa vtedy spieva radostné Kristu vstal z mŕtvych (Christos voskrese).

Vlastným miestom spomienky a modlitieb za zosnulých je vo Východnej cirkvi byzantsko-slovanského obradu päť zádušných sobôt. Hoci v gréckokatolíckej cirkvi sa, podľa vzoru Západnej cirkvi, slávi s veľkou dôstojnosťou aj pamiatka zosnulých (2. novembra). Zádušné soboty sa slávia každý rok v súvislosti so slávením Paschy. To znamená, že prvá zádušná sobota je vždy pred mäsopôstnou nedeľou. Druhá, tretia a štvrtá zádušná sobota sú zároveň 2., 3. a 4. sobotou Veľkého pôstu a posledná, piata zádušná sobota, pripadá na sobotu pred sviatkami Svätej Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha. V tieto soboty sa slúžia zádušné sv. liturgie a po nich býva panychída s čítaním hramoty (zoznam mien zomrelých členov gréckokatolíckych rodín, kde sa živí modlia za svojich zosnulých).

Spomienka na jeden z pohrebných obradov o. Igora, s ktorým som robila interview:

„Po pohrebných obradoch sme sa s pozostalými a zosnulým presunuli k hrobu uložiť rakvu do zeme a zapečatiť hrob. Zastavili sme sa pri pripravenej hrobke a šli vykonať posledné ceremónie obradu, keď pozostalá poznamenala, že nie sme pri ich hrobke. Pohrebná služba prichystala iné miesto posledného odpočinku. To správne miesto bolo o dva rady ďalej, kde hrobka nebola pripravená. A tak všetci pozostalí čakali približne hodinu, pokiaľ pohrebná služba prichystala správne miesto na uloženie zosnulého do hrobu. Pomýlili sa v hrobe, ale meno zosnulého na hrobke bolo správne. Zaujalo ma to, že napriek tomu, že obrad pomaly končil a stačilo len zapečatiť hrob, z piety pozostalí počkali až do konca a rozlúčili sa s milovaným zosnulým napriek čakaniu.“
 
Pripravila Helena Schusterová © Slovenské pohrebníctvo publikované v SP tlač jún 2013


  Ostatné témy
Smútok zahaľujeme do čiernej
Hrobár kedysi a dnes
Pamätníčky popri cestách
Kauza sociálne siete
Zvyklosti v Islame
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Rusínske rituály pochovávania
Syndróm zlomeného srdca
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok