Ako žiť po strate blízkeho?

Smrť si nevyberá

Potlačiť svoje pocity po strate blízkeho človeka, alebo si tieto chvíle odplakať, odsmútiť a vykričať do sveta? Spýtali sme sa na to psychologičiek PhDr. Andrei Križanovej a Mgr. Lucie Alakšovej, ktoré pacientom v Onkologickom ústave svätej Alžbety v Bratislave pomáhajú dôstojne zvládať boj s ťažkou chorobou.

Smútiť je prirodzené
Fungovať v ďalších dňoch po smrti zosnulého tak ako predtým, to jednoducho nejde. Život sa stratou blízkeho raz a navždy definitívne zmení. Niekto sa potrebuje vyplakať, niekto vykričať, niekto vyrozprávať, niekto chce byť ticho a sám – každý smútime inak. Dá sa vôbec na takúto situáciu pripraviť?

Psychologička Lucia Alakšová tvrdí, že to nie je jednoduché a pri každej strate si musíme prejsť procesom smútenia. „Smútok je prirodzená a neodmysliteľná súčasť nášho života, ktorá sa však dá zvládnuť ľahšie, pokiaľ máme okolo seba výraznú pomoc a podporu našich najbližších. Tá niekedy spočíva jednoducho v prítomnosti blízkeho, hoci aj bez slov. Mnohí z pacientov už nemôžu dosiahnuť najvyššie méty. No napriek tomu je pre nich nádej silným motivátorom k tomu, aby vo svojom živote naďalej nachádzali miesta, ktoré ich obohacujú svojou krásou, jedinečnosťou, zmysluplnosťou a poslaním. Práve v tom spočíva sila pacienta, zmysel života a víťazstvo nad osudom.

V prípade straty blízkeho reakcie príbuzných závisia aj od toho, či ide o očakávanú smrť, alebo náhlu, ktorá všetkých zaskočí. Taktiež podľa slov psychologičky Andrei Križanovej závisí aj od vzťahu, aký bol medzi nimi. „Pokiaľ to bol človek veľmi blízky, o to je ťažšie vyrovnať sa s jeho stratou. Pamätám si na pacientku, ktorej zomrela mama. Pacientka nemala nikoho v živote v okruhu blízkych a to bolo ťažké. Musela nanovo hľadať zmysel svojho života a svoju užitočnosť. Čiže, zvládnutie úmrtia závisí aj od vzájomnej podpory rodiny, priateľov." Dlhodobé problémy s vyrovnávaním sa so stratou majú aj ľudia, ktorí so zomrelým mali problémový vzťah a zostalo viac vecí nevypovedaných.

Zármutok má rôzne podoby
Prežívanie smrti sa nedá rozdeliť podľa veku. Nezáleží pritom na tom, či išlo o staršieho človeka, alebo o niekoho v mladšom veku – každý z nich mal svoju rodinu, okruh priateľov a ľudí, ktorým na nich záležalo. „Ak zomrie mladý človek je to veľmi ťažké pre všetkých, pre príbuzných, ale aj lekárov a psychológov. Človek niekde v sebe má pocit, že to tak nemá byť. Pre rodiča je obzvlášť ťažké zvládnuť smrť svojho dieťaťa, pretože v deťoch vidí nesmrteľnosť a môže mať pocit, že je to proti prírode. Smútenie za mladým človekom môže trvať roky, je dôležité mať ďalej pre koho žiť," dodáva Andrea Križanová (na obr. vpravo).

Ako Lucia Alakšová poznamenáva, každá strata človeka poznačí, možno ho aj zmení v určitom zmysle. Tak ako strát a smútkov existuje viac, tak aj spôsoby ich zvládania sa líšia od človeka k človeku. Nemožno predpokladať, ako sa smútiaci človek bude cítiť. Každý z nás smúti po svojom. „Okrem smrti nás môže hlboko zasiahnuť rozvod, rozchod, nutnosť presťahovať sa, strata priateľov. Je to ukončenie príležitosti byť v spojení, hovoriť, milovať, dotýkať sa, mať spoločné zážitky, byť v blízkosti milovanej osoby."

Smrť si nájde všade ...
Pred desiatkami rokov ľudia zomierali v domácom prostredí, pred zrakmi svojich príbuzných. Rodina bola pokope. Smrť nebola taká cudzia. Nevýhodou bola nedostatočná zdravotná starostlivosť. Ďalším extrémom, ktorý prišiel, boli nemocnice, kde sa totálne vytesnená smrť schovala za plentu. Chýba blízkosť človeka. Dnes mnohí pacienti dožívajú svoje posledné chvíle v nemocniciach či v paliatívnej starostlivosti zdravotníkov.

Cieľom takejto starostlivosti nie je predĺženie života chorého, ale najmä zlepšenie jeho kvality pred smrťou nielen po stránke fyzickej, ale predovšetkým psychickej a duchovnej. Zvládnuť finále svojho života v cudzom prostredí nie je pre zomierajúcich, ale ani pre ich rodinu, jednoduché. V minulosti bola podľa Andrei Križanovej úplne iná situácia, ľudia nemali hypotéky, aj v práci sa viac tolerovalo. „Treba si uvedomiť, že starať sa o umierajúceho pacienta je veľkou psychickou záťažou a niekedy sa môže stať, že ochorie aj ten, kto sa o chorého stará. Na druhej strane, ak si rodina rozdelí úlohy a nezostane to na jednom človeku, môže to byť ľahšie. Samozrejme, že každý chorý chce zomrieť doma , ale treba si uvedomiť či sme schopní zabezpečiť potreby chorého v domácom prostredí," zamýšľa sa psychologička.

Dôležité je mať pre koho žiť
Vyrovnať sa so smrťou je pre príbuzných zosnulého neraz veľmi ťažké. Stratili predsa človeka, ktoré milovali .... Otvorenou otázkou však zostáva - dá sa však takýto smútok liečiť?

Recept" na to, ako môže smútiaci spracovať svoj smútok za milovaným človekom, či už to bol partner, manžel, rodič či dieťa, nie je jednodnoduché objaviť. Recept na to nemá ani Andrea Križanová. „Vyrovnať sa so smrťou blízkeho si asi musí každý odtrpieť po svojom. Odporúčam emócie uvoľniť hneď na začiatku, nepotláčať ich. Veľmi účinná je psychoterapia. Ako ďalej psychologička upresňuje, dôležité je nezostávať v smútku príliš dlho. „Emóciám je treba dať voľný priebeh - vykričať sa, vyplakať sa. Je dôležité, aby smútok nepohltil celý váš deň, ale aby ste vedeli ďalej fungovať. Odporúčam si dať hodinku až dve denne na spomienky a prežívané emócie.

Nepopierajte vlastné emócie
Nepotláčať smútok a slzy a neignorovať svoje pocity zo straty odporúča aj Lucia Alakšová. Prežiť blízkosť smrti otvára nové cesty života. „Nápomocné je, ak smútiaci môže hovoriť o svojich pocitoch s inými ľuďmi, ktorí si prešli rovnakou stratou.“ Nechať priechod emóciám je prostriedkom, ako vyventilovať napätie, stres a úzkosť, či zármutok. No nie každý človek je však toho schopný.

Mnohí ľudia sa boja plakať, alebo to nevedia. V týchto prípadoch je vhodné nájsť si iný spôsob, ako dostať emócie zo seba von. Niekomu pomáha šport, priatelia, záhradkárčenie... Jedným zo spôsobov je „vypísať sa". Napísať list, odkaz milovanému zosnulému na rozlúčku, alebo iba sám pre seba. Vyhľadať pomoc vo svojom trápení, ak človek cíti, že bolesť a utrpenie sú neznesiteľné, poprosiť o pomoc, nie je zlyhanie. Človek by nemal dlhodobo zostávať s veľkou vnútornou bolesťou sám. Aj rozhovor pomáha," radí Lucia Alakšová (na obr vpravo).

Čas zahojí rany ...
Pri strate blízkej osoby trvá intenzívne obdobie smútenia približne jeden rok, z toho prvé dva mesiace najsilnejšie. Platí aj v tomto prípade, že čas všetko zahojí?

Andrea Križanová upresňuje, že je to u každého individuálne. Všetko závisí od osobnosti človeka, aj od toho, ako sa so smrťou vyrovnávajú ostatní príbuzní v rodine, pretože aj tomu sa učíme. „Smútok si musíme prežiť a ak sa nám to nedarí, treba vyhľadať odbornú pomoc. Človek prechádza štádiami šoku, popretia, emócií , zmenami vo vnímaní straty a prijatím choroby. Každá strata má aj svoje pozitíva." Psychológ by mal dokázať citlivo človeka sprevádzať v jeho smútení, pomôcť mu uvoľniť jeho emócie, podporovať ho v hľadaní cesty ako ďalej.

A ako so smútkom pozostalých pracuje v psychologickej praxi?
„Rozprávame sa o zomrelom, riešime jeho vzťah so zomrelým. Niekedy píšeme list zomrelému. Pomôcť blízkemu môžeme tak, že mu povieme, že v tom nie je sám a že ak bude mať potrebu, vypočujeme si ho. Do ničoho ho netlačíme, ale ani sa netvárime že sa nič nestalo. V rodine je dôležité naučiť sa spoločne smútiť," dodáva Križanová.
(zv)

Otázka na telo
Na koho spomínate vo svojej praxi aj s odstupom času so smútkom v duši?

Mgr. Lucia Alakšová
So smútkom si spomínam, na mladé dievča (25 rokov), onkologickú pacientku. Bola odhodlaná žiť, mala veľa plánov, nádejí, no rakovina bola silnejšia ako ona.

Raz som navštívila vitálneho pacienta, pána po 60-tke, ktorý mal úsmev na perách a optimizmus v očiach, aj napriek terminálnemu štádiu ochorenia. Nebavilo ho len nečinne ležať v posteli a čakať, kým mu dotečie chemoterapia. Preto som pri ďalšej návšteve priniesla karty a „človeče nehnevaj sa" a strávili sme spolu veselé chvíle počas jeho liečby. Ťažko som však znášala, keď ho hospitalizovali znova po dvoch mesiacoch a z veselého pána bol zrazu vetchý starček so smutným a unaveným pohľadom. Lekári ho prepustili domov na dožitie.

Najťažšie sa mi vyrovnávalo so stratou kamaráta. Bolo to obdobie pred maturitami, obaja sme sa začínali pripravovať na skúšku z dospelosti. Bolesť žalúdka, návšteva lekára a začal sa dvojmesačný proces liečenia rakoviny. Bohužiaľ, Martin svoj boj prehral už v osemnástich rokoch.

PhDr. Andrea Križanová
Spomínam si na smrť mladej slečny, ktorá zomrela pri autonehode. Na druhý deň prišli obaja rodičia. Matka plakala a otec len pozeral do zeme. Nič nehovoril. Jeho reakcie boli neprimerané a uvedomovala som si, že potrebuje pomoc. Bolo to ťažké pre všetkých. Matka si veľmi vyčítala, že pustila dcéru na diskotéku, pocity viny ju sprevádzali dlhé roky. Bol to zásah pre celú rodinu.

(zv)© Slovenské pohrebníctvo