Epidémie história

16.07.2020

Ako mor a cholera trápili Slovákov

Problematika epidémií a pandémií sa stala stredobodom spoločenského záujmu hlavne potom, čo bola vláda nútená prijať drastické opatrenia, aby zabránila šíreniu vírusu COVID-19. Do životov našich predkov však masovo rozšírené smrteľné choroby zasiahli už mnohokrát.

Mor
Na Slovensku dosiahol mor katastrofálne rozmery najmä v 18. storočí počas povstania grófa Františka II. Rákociho z rokov 1703 – 1711, no Európania mali s „čiernou smrťou“ skúsenosti už z predchádzajúcich období (na našom území sa preukázateľne vyskytoval od 14. storočia).

Ide o ochorenie, prejavujúce sa odumieraním ušných lalôčikov a končekov prstov, podkožným krvácaním, hnisavým zápalom lymfatických uzlín a vysokou horúčkou.

V hrozivých rozmeroch vypukol okolo roku 1709 v Košiciach, ktoré boli najvýznamnejším centrom Rákociho povstania. Košičania, ktorých Rákoci považoval za najvernejších spojencov, ako sa o tom zmienil vo svojich pamätiach s názvom Spoveď hriešnika, pritom doplatili na svoju oddanosť revolúcii naozaj tvrdo. Počas dvoch rokov vtedy umrelo takmer dvetisíc mešťanov, čo bola zhruba polovica populácie mesta.

Po skončení epidémie sa miestni veriaci s pomocou skupiny členov mestskej rady rozhodli vystavať kaplnku, nesúcu meno ochrankyne pred morovou nákazou, ktorou je podľa dávnej tradície talianska svätica Rozália. Pätnásť rokov po vysvätení kaplnky bola v jej blízkosti postavená aj pustovňa pre mníchov a nedlho nato pri nej vznikol i cintorín, ktorý bol v roku 1963, vzhľadom na množstvo tunajších vzácnych hrobiek, vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

No čierna smrť v tom čase ohrozovala tiež iné oblasti Slovenska. V Bratislave sa do roku 1714 nakazilo 5200 ľudí, pričom 3680 chorých, teda takmer takmer tretina obyvateľov mesta, umrelo. V Trenčíne podľahlo nákaze v tom istom období vyše 1000 ľudí, v Nitre pripravil v roku 1710 o život okolo 400 mešťanov a nevyhli sa mu ani obyvatelia Kysúc. Avšak hoci nastal útlm epidémie už začiatkom roka 1714, o necelé tri desiatky rokov (1738 – 1739) udrela znovu a v niektorých oblastiach Slovenska dokonca ešte intenzívnejšie. Napríklad v Nitre opakovane vypukla epidémia v roku 1739. Rozšírili ju ranení a chorí vojaci, ubytovaní v meštianskych domoch. Vzhľadom na rýchly priebeh nákazy bolo rozhodnuté o nútenej karanténe. Dňa 28. mája 1739 došlo k uzavretiu značnej časti Nitry - Dolného i Horného mesta a priľahlých bočných ulíc. Karanténa trvala až do 21. februára nasledujúceho roka. Len v Dolnom meste vtedy umrelo okolo tisíc ľudí. Najvyššie straty zaznamenali Nitrania v období od mája do septembra 1739, keď podľahlo nákaze mesačne viac ako 160 ľudí. Pre zosnulých bol zriadený aj špeciálny cintorín za tzv. Tureckou bránou.

O rozsahu morových epidémií na Slovensku však svedčia okrem zachovaných kroník najmä morové stĺpy, na ktorých výstavbu sa skladali mešťania z vďaky za prežitie. Nájdeme ich v Bratislave, Košiciach, Prešove, Nitre, Žiline, ako i v iných, menších mestách.

Cholera
Táto smrteľná choroba, ktorú sprevádzajú príznaky ako sú žalúdočné kŕče, prudké hnačky, dýchavičnosť a bolesti hlavy, potrápila našich predkov najmä v 19. storočí. Jej priebeh bol taký rýchly, že dokázala zahubiť už do dvoch dní a niekedy aj skôr. Z týchto čias sú známe prípady, keď pacient podľahol cholere už po dvanástich hodinách od nástupu prvých príznakov. Cholerová epidémia k nám prišla z regiónu Halič, ktorý sa rozprestiera v dnešnej severozápadnej Ukrajine a v juhovýchodnom Poľsku. Na naše územie ju zrejme zavliekli ruskí vojaci vyslaní na potlačenie poľského povstania z rokov 1830 – 1831.

Prvý záznam o výskyte tejto choroby na našom území pochádza z júla 1831. Epidémia cholery a prijaté preventívne opatrenia sa spolu so všeobecnou nespokojnosťou ľudu, vyvolanou zlou neúrodou a následným hladomorom v predchádzajúcom roku, stali zámienkou pre rozpútanie Východoslovenského roľníckeho povstania, ktoré vypuklo koncom júla 1831 v Zemplínskej stolici a rozšírilo sa aj do ostatných častí východného Slovenska. V snahe zabrániť šíreniu epidémie sa totiž vrchnosť rozhodla prijať niektoré opatrenia – predovšetkým dezinfekciu studní chlórovým vápnom, podávanie bizmutového prášku a karanténu obcí, v ktorých sa vyskytla nákaza. Poddaní si ale tieto nariadenia vysvetľovali po svojom a nazdávali sa, že ich chcú páni otráviť a izolovať, aby sa nemohli búriť. K prehĺbeniu ich nedôvery navyše prispeli i prípady ľudí, ktorí sa otrávili nadmernými dávkami bizmutového prášku. Práve ten bol totiž považovaný za účinný prostriedok proti cholere, avšak len málokto vedel, ako ju správne dávkovať. Preto sa objavili rôzne iné zaručené „liečivá“, ako napríklad odvar z ryže, jačmeňa, ibištekového koreňa alebo roztlčeného ľanového semena, zmiešaný s 20. až 30. kvapkami liehovej tinktúry ópia.

Povstanie, do ktorého sa zapojilo vyše 40 000 roľníkov, vzdelancov i nižších šľachticov, napokon ukončila v tom istom roku poprava vodcov vzbúrencov. Do 8. novembra 1831 bolo popravených 119 hlavných organizátorov povstania, okolo 4000 vzbúrencov bolo uväznených a palicovaných a hnev vrchnosti voči sedliakom sa prejavoval i desať rokov po povstaní, ako vieme vďaka cestopisu Cesta po Halické a Uherské Rusi od Pavla Jozefa Šafárika. Ten v uvedenej práci poukazuje na svoj zážitok, keď počas svojho putovania Zemplínskou stolicou natrafil pred obcou Ulič na tabuľku s maďarským nápisom: „Nem szabad pipázny!“ (Fajčenie nie je povolené!). Pri bližšom pohľade zistil, že je na tabuľke namaľovaný Slovák v tamojšom kroji, visiaci na šibenici. Až neskôr sa dozvedel, že cedule osadili ešte v čase takzvaného Cholerového povstania (1831) vo viacerých východoslovenských obciach, kde aj po potlačení rebélie obesili pomstychtiví husári mnoho sedliakov trebárs iba kvôli tomu, že fajčili.

Hoci epidémia spočiatku zasiahla iba východné Slovensko, postupne prenikla aj do ostatných častí krajiny, o čom svedčia dobové kroniky. Napríklad v Trnave zomieralo po 20. auguste 1831 denne 10 až 14 mešťanov a začiatkom septembra stúpol priemerný denný počet mŕtvych na 56 ľudí. V Trenčianskej stolici ochorelo 20 559 nešťastníkov, z ktorých prežilo len 11 679. V Nitre podľahlo ochoreniu 196 ľudí. Ale najhorší dopad mala cholera zrejme práve na obyvateľov východného Slovenska. Z farských záznamov gréckokatolíckych duchovných z oblasti dnešného Prešovského kraja vyplýva, že tu ochoreniu podľahlo 9041 veriacich a len v samotných Košiciach cholera zabila 1247 ľudí (z celkového počtu 12 042 obyvateľov).

Cholera však rovnako napadla v roku 1831 i ďalšie oblasti Uhorska. Podľa zachovaných úradných záznamov sa vtedy v Uhorsku celkovo nakazilo 536 517 osôb, z ktorých až 237 641 chorobe podľahlo. Jej vyčíňanie na Slovensku dodnes pripomína napríklad cholerová kaplnka sv. Kríža na okraji Trnavy, postavená na mieste bývalého cintorína. V rokoch 1872 – 1873 zasiahla Uhorsko aj druhá vlna cholery – infikovaných bolo 431 000 ľudí a vyše 180 000 z nich umrelo. Na Slovensku už vtedy boli vďaka preventívnym opatreniam a skúsenostiam z prvej cholerovej vlny o niečo nižšie straty na životoch ako pri prvej vlne.

Ďalšie epidémie
Slovensko následne postihlo viacero ďalších epidémií, spôsobených napríklad šarlachom, maláriou a brušným týfusom (tomu podľahol aj básnik Janko Kráľ), nedosahovali ale také rozmery ako morové a cholerové epidémie z predošlých čias. V minulosti (v rokoch 1918 - 1920) ešte Slovensko zasiahla tzv. Španielska chrípka, ktorá si podľa odhadov vyžiadala okolo 350 000 životov obyvateľov Habsburskej monarchie, z toho asi 80 000 Čechov a pravdepodobne i niekoľko tisíc Slovákov.


Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku