Pre samosprávy a občanov
Z výstavy Slovak Funeral 2016 - video

Prejsť na video
 


servis
Anketa pre vás
Staňte sa reportérom!

Pošlite nám svoje foto zo zaujímavých pohrebísk vo svete. Môžete pridať aj vlastný sprievodný text. Vhodné príspevky uverejníme na tomto portáli alebo v tlačenej forme časopisu. Je možná aj dlhodobá spolupráca.


effs



Partneri a sponzori
logosapaksweb

 

 

Erbpngweb2

 



 

prihovory banner

 


olca_web

 

Po smrti sa stanem lesom

Ekocintoríny

Po smrti sa stanem lesom 25.09.2017 -
Takúto predstavu najčastejšie vyvoláva na prvé počutie pojem prírodné pohrebníctvo. Niekedy sa mu hovorí aj ekopohrebníctvo, ale tento prívlastok zužuje kvality tohto alternatívneho smeru len na jeho šetrnosť k životnému prostrediu. Prírodné pohrebníctvo má však omnoho bohatšiu podstatu. Prepája v sebe šetrnosť k prírode s citlivosťou k ľuďom a kladie dôraz na zmysluplnosť pohrebného obradu.

Ekológia samotná ani nebola motívom k vzniku tejto alternatívy. Na začiatku stáli obavy starších obyvateľov britských ostrovov o to, že ich hroby budú zanedbané a zabudnuté. Poznáme to aj u nás – mladšie generácie prestávajú vidieť zmysel v udržiavaní rodinných hrobov a tie pomaly chátrajú. Ako teda vytvoriť cintoríny, ktoré sa ideálne o seba postarajú samy?

Základom je ľudsky tvoriť čo najmenej a nechať starostlivosť na prírodu. Tak vznikli prvé prírodné cintoríny – lúky, mladé alebo staršie lesy, kde pamätnú funkciu náhrobkov prebrali rastliny či malé ceduľky. Kosenie na nich prebieha maximálne dvakrát ročne a používanie pesticídov či herbicídov je úplne obmedzené. Dnes v Británii nájdeme viac než 300 takýchto miest. Myšlienka prírodného pohrebníctva sa za posledných dvadsať rokov rozšírila do celého sveta.
 
V prostredí prírodných cintorínov, len s minimálnym zásahom ľudí, môžeme jasnejšie pozorovať to, akú úlohu smrť zohráva v prírode. Keď obraciame pozornosť na cyklus vzniku a zániku, otvárame v sebe priestor pre prijatie smrti v celej jej prirodzenosti. Človek je súčasťou prírody a jej premien. Rovnako ako všetko živé, aj on vzniká, mení sa a zaniká.

Prírodné prostredie má uvoľnenejšiu atmosféru, dovoľuje nám voľne sa nadýchnuť a je nám dôverne známe. Prirodzené bolo pre nás ešte donedávna i starať sa o svojich zosnulých. Omývať telo, bdieť pri ňom, vyprevadiť ho na poslednú cestu. Prírodné pohrebníctvo ctí múdrosť komunity pozostalých a podporuje ju v samostatnosti. Prečo by sa vôbec mal o telo človeka, s ktorým sme mali blízky vzťah my, starať niekto cudzí? A ako môže niekto, kto zosnulého vôbec nepoznal, o ňom na obrade hovoriť tak, aby jeho slová nezneli prázdne? Tieto a mnoho podobných otázok dláždia cestu k jemnej podstate prírodného pohrebníctva – k terapeutickému potenciálu poslednej rozlúčky.
 
DSC03552_20140623 Monika Suchanska autor Michal Jenčo
Mgr. Monika Suchánska
Monika je dnes doktorantkou na Ústave antropologie Masarykovej univerzity v Brne. Už viac než 5 rokov sa venuje téme prírodného pohrebníctva. Je spoluzakladateľkou organizácie Ke kořenům a jednou zo správkyň prírodného cintorína Lesa vzpomínek. Zároveň je študentkou Sokratovho inštitútu, v rámci ktorého rozvíja prvé aktivity alternatívneho pohrebníctva i na Slovensku.
Pri vytváraní obradov v prírodnom pohrebníctve sa v prvom rade dbá na to, čo je pre pozostalých zmysluplné, aké majú preferencie a potreby. Je pre nich vytvorený priestor na to, aby si oni sami určili mieru zapojenia sa do príprav a priebehu obradu. Skrz vlastné zapojenie sa zoznamujú s touto skutočnosťou, priamo sa jej dotýkajú a teda ju nemôžu v sebe poprieť. Práve to sa často stáva. V šoku zo straty blízkeho je našou prvou reakciou potláčanie toho, čo sa práve stalo a to nám ďalej môže skomplikovať naše trúchlenie. Preto je podpora aktivity pozostalých jednou z najdôležitejších kvalít prírodného pohrebníctva.
 
Rovnako ako preberanie starostlivosti o našich blízkych zosnulých, v prírodnom pohrebníctve je dôležité i preberanie zodpovednosti za záver svojho vlastného života. Tým, že o svojich posledných prianiach vopred premýšľame a zdieľame ich so svojimi blízkymi, vytvárame pre nich manuál, podľa ktorého môžu po našej smrti postupovať. Dostať do rúk návod k situácii, v ktorej sme ponorení v emóciách, ale čaká nás veľa praktických rozhodnutí, je nesmierne nápomocné.
 
Otvorene sa o smrti medzi sebou rozprávať znamená podporovať otvorenejšie vnímanie tejto témy v celej spoločnosti. Keď veci pomenujeme a nevyhýbame sa im, je to akoby sme namierili baterku do tmavého kúta a prestali sa báť.

Prvou iniciatívou prírodného pohrebníctva v našich končinách je česká nezisková organizácia Ke kořenům. V spolupráci so Správou pražských hřbitovů založila prvý český prírodný cintorín Les vzpomínek v Prahe. Ten sa nachádza v centre Ďáblického cintorína a tvoria ho dospelé stromy, prevažne javory a lipy. V doposiaľ nevyužívanom lesíku je popol zosnulých ukladaný ku koreňom stromov buď priamo, teda vsypom, alebo v rozložiteľných urnách. Srdcom lesa je obradné miesto s umeleckým dielom, ktoré je možné naplniť vodou a na jej hladine zapaľovať plávajúce sviečky. Obrady, ktoré sa tu odohrávajú, vytvárajú s pozostalými správkyne Lesa vzpomínek Monika Suchánska a Blanka Dobešová z organizácie Ke kořenům. Smútoční hostia sa tu stretávajú v kruhu a menej formálna atmosféra i dostatok času im umožňujú aktívne sa zapojiť, zdieľať svoje spomienky a príbehy. Les vzpomínek je duchovne otvorený, obrad môže a nemusí byť cirkevný, môže ho viesť ktokoľvek z pozostalých.
 
Jednotlivé miesta sú na kružnici okolo stromov, mená zosnulých a letopočty nesú drevené ceduľky z recyklovaných paliet umiestnené na stromoch. Kvetiny, ktoré sem pozostalí prinášajú, sú živé, bez obalov a stúh. Sviečky v umelohmotných obaloch nie sú potrebné – plávajúce sviečky sú pre pozostalých pripravené pri každom obrade a sami si ich môžu priniesť pri každej návšteve. Ďalšou hodnotou, ktorá je v Lese vzpomínek dôležitá, je dostatok času. Pozostalí tu môžu pobudnúť tak dlho, ako potrebujú, nie sú limitovaní 15 – 20 minútami ako v sieňach krematórií.
 
Prehliadky pre verejnosť sú dobrou príležitosťou na rozhovory o posledných prianiach a konkrétne miesto si môžu záujemcovia rezervovať vopred.

Les vzpomínek je teda priestorom pre posledné priania, osobité rozlúčky, spomienky, ale aj priestorom pre živú prírodu. Mimo Lesa vzpomínek sprevádza Ke kořenům pozostalých pri vytváraní rozlúčok prakticky kdekoľvek – napríklad v kaviarni, na lodi či na brehu rieky. V prvom rade združenie podporuje pozostalých vo svojej samostatnosti, ale zároveň vďaka svojim spolupracovníkom môže pomáhať i s vytvorením oznámení, kvetinovou výzdobou, hudbou alebo hostinou.
 
Ďalej Ke kořenům vytvára rôzne kurzy (napríklad o Rituáloch poslednej rozlúčky, Ako sprevádzať deti pri stretnutiach so smrťou) a poskytuje konzultácie mestám a obciam pri zakladaní prírodných cintorínov.

Text a foto Mgr. Monika Suchánska © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2017
 


Ostatné články v téme
Budúcnosť urnových stien
Druhý najväčší cintorín v Európe
Obnova vojnových hrobov
Staré hroby adopcie nezachránia
Cintorín pri Kozej bráne
  Slávičie údolie má 104 rokov
Obetiam Vysokých Tatier
Najväčší cintorín sveta
V Šenkviciach majú tri cintoríny
Ondrejský cintorín

Späť na tému O cintorínoch