Pre samosprávy a občanov
Z výstavy Slovak Funeral 2016 - video

Prejsť na video
 


servis
Anketa pre vás
Staňte sa reportérom!

Pošlite nám svoje foto zo zaujímavých pohrebísk vo svete. Môžete pridať aj vlastný sprievodný text. Vhodné príspevky uverejníme na tomto portáli alebo v tlačenej forme časopisu. Je možná aj dlhodobá spolupráca.


effs



Partneri a sponzori
logosapaksweb

 

 

Erbpngweb2

 



 

prihovory banner

 


olca_web

 

Drevo a jeho využitie na náhrobkoch

Súčasná cintorínska kultúra

Drevo a jeho využitie na náhrobkoch 06.04.2017 -
Drevo bolo na našom území ešte pred niekoľkými desaťročiami jedným z najčastejšie využívaných materiálov na označenie miesta posledného odpočinku. Jeho výhodou bola dostupnosť, tvárnosť, ľahká opracovateľnosť a v prípade použitia na označenie hrobu malo doslova symbolickú funkciu. Jeho životnosť v tejto forme bola silne prepojená s ľudskou schopnosťou fixovania určitej osoby v pamäti, a to nielen v prípade pozostalých, ale aj ostatných členov lokálneho spoločenstva. Tradičný drevený náhrobok mal aj vďaka určitým formám úpravy zhruba porovnateľnú životnosť so schopnosťou pamätať si na konkrétneho zosnulého. Vo viacerých slovenských vidieckych lokalitách fungovala norma, podľa ktorej ak náhrobok odhnil, vyvalil sa či rozpadol, spravidla sa už neobnovoval. So zánikom označenia zanikalo fixovanie konkrétneho človeka v kolektívnej pamäti, taktiež realizácia spomienkových úkonov na niekdajšom mieste pochovania. V mnohých lokalitách sa takto prirodzene vytvárali možnosti pre pochovanie ďalších zosnulých.
 
Popri dreve bol využívaný aj kameň, neskôr, s rozvojom železiarskeho priemyslu, liatinové kríže, tabule, náhrobníky. Okrem dlhšej trvácnosti poskytovali oveľa väčší priestor na údaje, dekorácie, zvýraznenie jednotlivých detailov. Všetky spomínané označenia, bez ohľadu na použitý materiál, disponovali fondom určitých, pre celé spoločenstvo zrozumiteľných znakov, symbolov, nápisov. V jednotlivých lokalitách boli zdokumentované viaceré varianty jedného typu náhrobníkov, odlišovali sa veľkosťou, výzdobou, hrúbkou materiálu, škálou symbolov, znakov, celkovým prevedením.

lteplicka2
Štylizované drevené kríže. Liptovská Teplička (Poprad), r. 2009, (dátum úmrtia na kríži r. 1975), archív autorky
Aké je však miesto dreva v súčasnej cintorínskej kultúre Slovenska? Na základe dlhoročných výskumov vo viacerých lokalitách možno za posledné vyše polstoročie hovoriť o radikálnom ústupe dreva z priestoru súčasných pohrebísk, výnimkou je len ústredný centrálny kríž v katolíckych cintorínoch, ktorým sa však nevenujeme. Dominantným sa stal v prípade označenia hrobu umelý alebo prírodný kameň. Vďaka svojej trvácnosti zodpovedá požiadavkám spotrebiteľov a zaručuje podstatne dlhšiu trvanlivosť ako drevo. Kamenný náhrobník s obrubou, často aj s platňami, je už niekoľko desaťročí štandardnou normou aj vo vidieckom prostredí. Stal sa predmetom prestíže, posudzovania „úrovne“ rodiny, jej majetkových možností, ale aj vyjadrením úcty pozostalých voči zosnulým. Vizáž súčasných cintorínov je poznačená jednotným, uniformným až gýčovým štýlom, poväčšine bez akýchkoľvek lokálnych, regionálnych znakov, rozdielov, nakoľko ide o sériovú priemyselnú výrobu. Po formálnej stránke súčasné označenia hrobov a doplnky s nimi súvisiace (písmo, formy kríža, dekorácie, vázy, lampáše...) vychádzajú zo zahraničných predlôh, vzorov. Mnoho hrobov je tak nielen v rámci jedného cintorína, ale aj desiatky kilometrov od seba vzdialených lokalít, doslova identických, až na osobné údaje.
 
Svoje opodstatnenie už dlhšie obdobie strácajú aj drevené kríže s menom zosnulého (resp. dosiek či iných foriem označovania hrobu), nakoľko neraz majú súčasníci najstaršej, ale čiastočne aj strednej generácie, hrob aj s náhrobníkom pripravený ešte počas života. Pri tejto príležitosti treba uviesť vo viacerých oblastiach Slovenska platný úzus – ak má mŕtvy už vopred pripravený pomník so svojim menom (často aj s obrubou, platňou či fotografiou, portrétom), drevený kríž (doska), kedysi nosievaný v pohrebnom sprievode pred truhlou a osadený na hrob bezprostredne po pochovaní, sa v značnej časti prípadov už nepoužíva. Stratil svoje opodstatnenie nielen kvôli tomu, že dotyčný zosnulý má hrob so svojim menom pripravený už vopred, ale aj z dôvodu zániku formovania pohrebných sprievodov prechádzajúcich priestorom lokality, v ktorej sa pohreb koná. Výnimkou sú obce bez domu smútku či ojedinelé prípady vyprevádzania zosnulého z jeho vlastného domu na cintorín. Je nutné však konštatovať, že ani tento stav ešte nezaručuje použitie spomínaného dreveného kríža (dosky).
 
Na základe zrealizovaných výskumov vo viacerých lokalitách okolia Nitry, Liptova, Horehronia, Detvy, Hontu a Novohradu možno konštatovať, že okrem centrálneho cintorínskeho kríža sa drevo na označenie miesta pochovania využíva ojedinele. V prípade súčasných hrobov (zhruba za posledné dve desaťročia) ide o nasledovné prípady:
1. Používanie jednoduchého dreveného označenia hrobu (kríž u katolíkov, doska v prípade protestantských cirkví) zakúpeného v pohrebníctvach. Ide o sériovo vyrábaný typ, označený len menom a dátumami narodenia a úmrtia. Ten môže byť využívaný v dvoch prípadoch – najčastejšie ako dočasný, provizórny spôsob označenia hrobu. Mnohí dodržiavajú staršiu normu „nehýbať“ s hrobom zosnulého zhruba rok (t. j. neupravovať ho formou osadenia pomníka, obruby...). Až potom nasleduje zhotovenie obruby, inštalovanie kamenného pomníka, prípadne zakrytie platňou. Vtedy sa tento drevený kríž vkladá pod platne do hrobu dotyčného, nakoľko sa pokladá za jeho „vlastníctvo“.
 
Druhou možnosťou používania týchto jednoduchých drevených výrobkov sú situácie, keď ide o jediné možné riešenie označenia hrobu z dôvodu zlej finančnej situácie zosnulého (pozostalých), ktorá nedovoľuje zakúpenie náhrobníka z kamenného či iného materiálu. Životnosť týchto drevených označení je pozostalými neraz predlžovaná rôznymi formami povrchových úprav. Často sa vyskytujú v prípade najnižších sociálnych skupín, napr. aj u rómskeho obyvateľstva, čo však v žiadnom prípade nemožno zovšeobecňovať na všetkých členov tejto minority.

Untitled-1
Tradičný náhrobník so symbolikou kalicha z evanjelického cintorína v D. Lome (V. Krtíš), r. 2001 (náhrobník bez vročenia), archív autorky
Ďalšou možnosťou sú drevené, po domácky vyhotovené označenia hrobu rozličných podôb a foriem (kríže, náhrobníky, tabuľky...), s rôznou mierou umeleckej hodnoty a technického prevedenia. Objavujú sa v prípadoch, ak niektorý člen rodiny zosnulého disponuje určitou zručnosťou a potrebným náradím, prípadne je remeselník pracujúci s drevom či amatérsky alebo profesionálny umelec, resp. si rodina objedná takýto výrobok u výrobcu. Aj v tejto skupine je prevažujúcou, nie však jedinou motiváciou výberu dreveného materiálu, hlavne finančná situácia pozostalých (zosnulého) a nemožnosť zakúpiť si v súčasnosti značne rozšírenú formu – kamenný pomník s obrubou a platňou. V sledovaných prípadoch sa taktiež objavili situácie, kedy aj tieto drevené výrobky, neraz umelecky hodnotné, boli časom nahradené trvácnejšími kamennými, priemyselne vyrábanými označeniami.
 
2. Na základe zozbieraných údajov možno hovoriť o diskontinuite lokálnych tradičných foriem drevených náhrobníkov, prevláda vlastná invencia a tvorivý prístup, resp. imitovanie či približovanie sa k forme súčasných kamenných náhrobníkov. Ešte ku koncu 90. rokov 20. storočia sa objavovali doma vyrábané drevené kríže v tradičnej forme v horehronských skúmaných lokalitách (Šumiac a Telgárt), v súčasnosti sa však už nevyrábajú. Výnimku v tomto smere zo sledovaných lokalít tvorí Detva a okolité lokality, kde by si špecifickosť situácie v danej problematike zasluhovala detailnejšiu pozornosť. Zo skúmaných oblastí ide o jediný príklad kontinuity tradičných foriem označenia hrobu, nadväzujúci a rozvíjajúci tradičné predlohy, s využitím dreveného materiálu.

Drevo ako materiál na výrobu označenia miesta posledného odpočinku má v dnešnej cintorínskej kultúre marginálne zastúpenie. Dominantným v tomto smere je už niekoľko desaťročí umelý a prírodný kameň, ktorý vlastníkom hrobových miest zabezpečuje dlhšiu trvácnosť miesta pochovania. Na základe výskumov vo viacerých lokalitách sa drevo ako materiál na označenie miesta pochovania vyskytuje najčastejšie v prípadoch zosnulých pochádzajúcich zo sociálne slabších vrstiev alebo len ako dočasné označenie hrobu, pokým pozostalí nevybudujú „riadny“, t. j. kamenný pomník s obrubou. Ojedinele sa stretneme aj so snahami niektorých jedincov, zručnejších výrobcov a majstrov, vyhotoviť originálne označenie hrobu z dreva, ktoré nemusí byť motivované nedostatkom financií, ale aj snahou individuálneho odlíšenia sa, taktiež aj určitou formou revolty proti súčasnému prevažujúcemu modelu označovania hrobov. V takýchto prípadoch neraz dominuje invencia samotného autora, absentuje nadväzovanie na tradičné typy a formy označenia hrobov, kedysi využívané symboly, znaky, esteticko-umelecké prvky či iné regionálne a lokálne osobitosti. Ako však vyplýva z výskumov, aj tieto originálne, jedinečné náhrobníky neraz po čase vystrieda umelý, či prírodný kameň. Osobitosťou v tomto smere je zo skúmaných lokalít len oblasť Detvy, kde tradičné drevené kríže ako spôsob označenia hrobov kontinuálne fungujú v koexistencii s „modernými“ kamennými náhrobníkmi.


Pripravila a fotografie poskytla doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD. © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV/2016
 


  Ostatné články v téme
Rozhovor s hlavnou architektkou mesta Bratislava
Chodník úcty k predkom
Krematórium bolo pre mňa výzvou
Návrh vertikálneho cintorína
Aj cintoríny majú svoju dušu
Detaily na hroboch
 
  Cintoríny z pohľadu záhradného architekta
Dôstojný pomník či drobná stavba
Podzemný cintorín
Význam zelene na pohrebiskách
Amsterdam
Výška pomníkov
 
Späť na tému Architektúra
 

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 9 fotografií